Libanon: Rozhovor s poslancom za hnutie Hizballáh, Walidom Sukkarieh

Podrobnosti

ze světa / Blízký východ|

26. březen 2012|

Peter Ďurkovič|

6407 x

Rok 2011 bol aj pre Hizballáh dosť zásadným. Začiatkom roka ste po vládnej kríze prevzali v rámci koalície Marec8 vládu, v Sýrii sa ďalej prehlbuje vnútorný konflikt a po prvý krát bola odhalená špionážna sieť CIA, ktorá pôsobila v samotnom Hizballáhu...následne bolo obvinených a zatknutých niekoľko členov tohto hnutia. Ako hodnotíte tieto udalosti?

V priebehu vojny v roku 2006 izraelská spravodajská služba nebola dosť efektívna, takže po konflikte zintenzívnila svoju aktivitu na území Libanonu a to najmä so zameraním na hnutie Hizbaláh, jeho kapacity a výzbroj...neskôr sa Izraelu podarilo zrealizovať atentát na Imada Mughniyeho (toho času najvyšší vojenský predstaviteľ Hizballáhu) v Damašku, čo jasne poukazuje ich úsilie proti libanonskému odboju. Hizballáh tak musel recipročne zareagovať s cieľom chrániť sa pred možným nebezpečenstvom na vojenskej a aj spravodajskej úrovni. Následne bolo priamo v Hizballáhu odhalených niekoľko osôb, ktoré spolupracovali s pracovníkmi CIA v Libanone, predpokladám, že informácie boli ďalej posktované Mossadu. Odhalenie hovorí, na druhej strane, o dostatočných opatreniach Hizballáhu. Tento krok bol pre nás skutočne efektívny, prispel k priamemu odhaleniu práce CIA v Libanone a nabúral špionážnu sieť USA. Môžeme tak hovoriť o spravodajskej vojne medzi Hizballáhom a Izraelom s jeho partnermi. My sa však len snažíme chrániť samých seba.

K vnútornej situácii v Libanone...v roku 2011 bol Libanon rozdelený do dvoch politických prúdov, pričom tu neexistovala externá vôľa a aktivity pre vyvolanie konfliktu. Logicky dôvodom je momentálny stav v regióne a najmä v Sýrii...konflikt v Libanone by tak bol nevyužiteľný, Hizballáh zároveň nemal a nemá záujem na ozbrojenom konflikte. Samozrejme naďalej čelíme Izraelu a vnútorný konflikt by nás len oslabil a vyvolal ešte väčšie problémy v regióne, čo si neželá ani Írán. Konflikt by predsa prerástol do náboženskej roviny shia versus sunni, čo by len poslúžilo v prospech Izraela. Podľa môjho názoru si väčší konflikt momentálne neželá ani USA. USA momentálne vyčkáva na vývoj v Sýrii, ktoré možno zmenia pomer síl v regióne...preto je momentálne Libanon tak trochu bokom.

Čo však USA očakáva od Libanonu je pokračovanie v spolupráci na doterajšej úrovni, pokračovanie v spolupráci so špeciálnym tribunálom pre Libanon a udržiavanie armády v momentálnom stave, t.z. len aby dokázala udržať poriadok vo vnútri krajiny – nie aby dostatočne čelila Izraelu. USA tak potrebujú udržať svoju strategickú pozíciu v tomto regióne. Môžeme síce konštatovať, že v Libanone už rok prebiehajú politické turbulencie, krajina je však v relatívne pokojnej situácii. My si však udržiavame pozíciu odbojového hnutia s cieľom čeliť vonkajšej agresii.

Ak sa vrátim k problémom v Sýrii ...do týchto priamo nezasahujeme, keďže akýkoľvek priamy zásah zo strany Hizballáhu vyprodukuje presne opačný efekt, t.z. okamžite bude obvinený Hizballáh a Írán z vojenských aktivít. Realitou však je, že Sýria nepotrebuje našu vojenskú pomoc, keďže disponuje vojskom o počte 500 tis. vojakov, takže prípadná pomoc o počte ďalších 2000 nemá zmysel.

Samozrejme aj tu existujú elementy, ktoré sú proti režimu a snažia sa o pomoc opozičným sýrskym silám. Ide najmä o pomoc s vyzbrojovaním opozície, napomáhaniu opozičným osobám pri ukrývaní sa v Libanone...snažia sa tak z pohraničnej oblasti vytvoriť priestor pre sýrsku opozíciu, kedy by sa stala táto oblasť akousi baštou. Táto situáciu /pašovanie zbraní a osôb/ však rieši súčasná libanonská vláda.

Aký ma vplyv sýrska revolúcia na domácu scénu? Boli sme svedkami ozbrojeného konfliktu v meste Trabulus, kde došlo k ozbrojeným stretom medzi alawitmi – podporovateľmi prezidenta Assada a sunitmi, ktorí boli v tomto prípade blízki politickej strane Future Movement.

Najskôr ako začal tento problém. Jeho iniciátorom bola opozícia Marec14, ktorá zaútočila na alawitov. Už logika hovorí, že alawiti neboli iniciátormi, keďže sú menšina ...ozbrojený konflikt nie je to z čoho budú mať benefit, konflikt je proti nim. Marec14 bol ten kto začal útočiť, vďaka libanonskej armáde sa konflikt ukončil len s minimálnymi obeťami a zraneniami. Z môjho pohľadu však ide skôr o ojedinelý prípad, keďže ani najvyšší predstavitelia Marec14 nemajú záujem na ozbrojenom konflikte.

Niekoľko krát ste už spomenuli libanonskú armádu, zároveň ste už v minulosti uviedli problematickú pomoc zo strany USA, ktorá je skôr pomocou umožňujúcou kontrolovať výzbroj a vybavenie libanonskej armády. Myslíte, že dôjde k zmene po neoficiálnych vyhláseniach administratívy prezidenta Obamu?

( pozn. Pomoc zo strany USA pre Libanonskú armádu bola vo väčšej časti pozastavená v v auguste 2010, USA od tejto doby poskytovali len obmedzenú asistenciu a to najmä vo forme výcviku. USA údajne v roku 2012 obnoví túto pomoc v dodávkach vybavenia a ľahkých zbraní.)

Aj v súčasnej dobe je naša armáda podporovaná zo strany USA, keďže toto je najmä politika premiéra N. Miqatiho a prezidenta M. Sulejmana. Vláda ako celok nezdieľa rovnaký názor ako Hizballáh. Premiér nechce dospieť do konfliktnej situácii so Západom a USA, takže USA nás podporuje s cieľom udržať úroveň armády tak, aby mohla udržiavať poriadok v Libanone, nie čeliť vonkajších hrozbám.

Libanon mal záujem o zbrane z Francúzska, no náš zámer na ich nákup nebol zrealizovaný. Môžem teda skonštatovať, že politika Miqatiho nezmení situáciu, o ktorej sme hovorili.

Ak sa vrátime k „Arabskej jari", ktorá začala v Tunise, krajiny, ktorých sa „dotkla", sa po transformácii vo vnútornej politike približujú Islamistom. Tento element je nepopierateľný aj u opozície v Sýrii. Aký je váš postoj k tejto otázke...k téme súčasnej islamizácie.

Začnem trocha všeobecne, keďže uvedená otázka sa spája najmä so sunitmi. Hizballáh nie je proti sunitom, sme proti politike, ktorá podporuje Izrael čo znamená akákoľvek politika, ktorá sa vzďaľuje otázke Palestíny a ide v ruka v ruke s politikou USA. Jednoducho pre nás to nie je o náboženstve, ale o politickom smerovaní. Máme dobré spojenie a spoluprácu napríklad s Hamasom alebo Džihádom, ktorí sú suniti...je to o spoločnej agende.

Aký je váš názor na reakcie libanonskej opozície Marec14, ktorá otvorene podporuje sýrsku opozíciu, zároveň sú v tejto otázke podporovaný Walid Jumbllatom. Tento už po niekoľký krát zmenil svoj postoj...teraz je za odstúpenie prezidenta Assada.

Pád režimu je a ostane len ich snom. Tento sen pokračuje...myslia si, že režim sa zmení, bude ich podporovať, čo bude neskôr znamenať koniec Hizballáhu, následne ich vládu koalície za taktovky USA. Áno máte pravdu, oni skutočne dúfajú, robia verejné vyhlásenia,...tak nechajme sa prekvapiť, ale ich nádeje sú mimo realitu, keďže režim je silný, má podporu u ľudí a armáda je jednotná. USA nie je predsa celý svet...sú aj krajiny ako Rusko, Čína, Irán..atď.. Podľa mňa opozícia v Sýrii volá po reformách alebo je jej cieľom, aby bola krajina úplne zničená, alebo dokonca spriatelená krajina Izraela. Musia však nájsť spoločnú reč a začať reformy implementovať do bežného života.

Myslíte, že toto (spoločná reč) bude možné po roku udalostí a stupňujúcej sa krízy, ktorej sme svedkami?

Áno. Logicky bez skutočných reforiem sa konflikt len prehĺbi a zhorší, čo už teraz zasahuje celú spoločnosť. Po reformách sa situácia upokojí, samozrejme stále bude existovať táto opozícia. Nemám na mysli, že situácia sa vráti späť k dobe akú sme poznali pred rokom 2011. Pravdepodobne budú naďalej pretrvávať určité problémy ako atentáty, menšie útoky apod..

Situácia je neprehľadná a momentálne priťahuje pozornosť takmer v celom svete. Dôvodom je, že od vývoja v Sýrii sa bude odvíjať vývoj celého regiónu Blízkeho Východu. Sme svedkami balansovania medzi veľmocami ako Rusko, Čína na jednej strane a USA na strane druhej. Ak Rusko stratí Sýriu, stratí tak aj prístav v Stredozemnom mori a posledného významného arabského spojenca. Takto by bolo Rusko presunuté na koľaj krajín ako Veľká Británia a Francúzsko, ktoré hrajú takpovediac druhé husle. Zároveň ďalší na rade bude Írán, čomu nasvedčuje aj súčasná politická situácia a tlak, ktorý vyvíja Izrael aj na USA.

Ďalšou otázkou je prečo vyvíjajú tieto aktivity, ktoré robia z Blízkeho Východu jeden z najzaostalejších regiónov pokiaľ nehovoríme o strednej Afrike. V bankách USA a Európy sú uložené bilióny petrodolárov. Svoj blahobyt si užívajú akurát niekoľkí šeikchovia, králi a ich posluhovači. Ostatok arabského sveta žije v chudobe a biede.

Konkrétne Sýria, Jordánsko a Palestína sú slabo rozvinuté, lebo USA si to praje. Zároveň tak chránia Izrael, ktorý napreduje. USA majú s Izraelom strategickú dohodu, ktorá mu zaručuje ochranu a pozíciu regionálnej superveľmoci. Izrael si totiž z bezpečnostného hľadiska nemôže dovoliť zásadný rozvoj najmä susedných krajín. Problematickým by bola aj spolupráca Irán, Irak a Sýria čo by zabránilo vyvolávaniu konfliktov zo strany židovského štátu.

Pokiaľ by Írán skutočne vyrobil nukleárnu bombu, Izrael si už nedovolí zaútočiť. Prečo jedna krajina môže mať niečo, čo druhá nie? Kto a na akom základe udáva kritériá pre jednotlivé krajiny...ak sa nad tým človek zamyslí, odpovede sú jasné. Vytváranie problémov v arabskom svete a problémov s Íránom je dobré len pre dominanciu Izraela. Ak Izrael zničí jadrový program Íránu? Možno to bude zápalka, ktorá začne vojnu na celom Blízkom Východe.

Peter Ďurkovič, Libanon

Komentáře