Existuje os Washington-Moskva?

Vladimír Putin a Donald Trump majú spočiatku averziu. Obaja odsudzujú „wokeizmus", ruší kultúru. Spoločne odsudzujú relativizmus, ktorého vyvrcholením aj priekopou je boj trans ľudí - v prípade pána Putina homosexuálov. Európska únia a jej tvrdenie, že stelesňuje demokratické a liberálne hodnoty, sa javí ako nezmysel, ktorý treba neutralizovať. Obaja volajú po návrate k tradičným hodnotám, k „prirodzeným" hierarchiám, ktoré opisujú ako „zdravý rozum". Každý si svojím vlastným spôsobom predstavuje, ako jeho krajina dláždi cestu k regenerácii Západu, ktorý údajne upadol do nihilizmu. Každý odmieta liberálnu demokraciu, nárokuje si charizmatickú autoritu a spochybňuje dohľad nad výkonnou mocou.

Hlavné rozdiely však majú tendenciu prevládať. Pán Putin obhajuje príchod multipolárneho sveta, v ktorom by bol vplyv Spojených štátov obmedzený na americký kontinent. Dôležitosť, ktorú ruský prezident prikladá svojej vízii mocností zakotvených v ich geografii, ako aj v histórii, je zrejmá z rozhovoru, ktorý poskytol 8. februára 2024 Tuckerovi Carlsonovi. Pán Putin venoval bývalému novinárovi Fox News dlhú prezentáciu o Ukrajine a jej historickom poslaní integrovať ruský, slovanský a pravoslávny svet. Doktrína pána Trumpa „Amerika na prvom mieste" osciluje medzi uznaním multipolárnosti, túžbou po kontinentálnom preorientovaní a potvrdením globálnej nadvlády posilnenej čistou rovnováhou vojenských alebo ekonomických síl, a už nie zvádzaním zahraničných krajín mäkkou silou.

Hoci obaja lídri majú v úmysle pomstiť zranenú moc svojej krajiny, ich vnímanie národnej veľkosti sa líši. V Rusku sú materiálne záujmy obyvateľstva čiastočne obetované na oltári zahraničnej politiky. V Spojených štátoch musí rovnováha síl vnútená iným štátom slúžiť Američanom, najmä prostredníctvom návratu pracovných miest presunutých do zahraničia alebo prístupu k zdrojom. Navyše, pán Trump opakuje vnútornú politickú konkurenciu na medzinárodnej úrovni, keď útočí na Európanov, ktorí sú príliš zhodní s ideologickými rozhodnutiami Demokratickej strany.

Napriek ideologickým paralelám tieto dva politické projekty predstavujú výrazné inštitucionálne a spoločenské rozdiely. V Putinovej vízii štát a jeho vyššia štátna správa stelesňujú národ. Sú štandardom, ktorému sa musia prispôsobiť hodnoty, politiky a spoločnosť. Pán Trump zase sníva o všemocnej výkonnej moci, ktorá by kontrolovala spravodlivosť a armádu, ale má v úmysle rozbiť americký federálny štát, drasticky znížiť počet štátnych zamestnancov a deregulovať národné hospodárstvo.

Od realizmu ku kozmizmu

Putinizmus a trumpizmus sú tiež tvorené ideologickými ekosystémami, kde sa prelínajú zmiešané záujmy. Na ruskej strane „realistický" tábor združuje zástancov ruskej veľmoci v dialógu so Západom, pánov Trumpa a Viktora Orbána - zdroja inšpirácie - a sklamaných západniarov. Pre inú časť ruského establishmentu je však Rusko ako civilizačný štát inherentne v protiklade ku „kolektívnemu Západu". Navyše, mnohí Moskovčania veria, že je potrebné naďalej posilňovať väzby s „globálnym Juhom" bez ohľadu na vyhliadky na zblíženie s Washingtonom.

Na americkej strane staré neokonzervatívne republikánske elity, ktoré sa priklonili k trumpizmu, vnímajú Rusko ako historického protivníka. Naďalej sa zasadzujú za ukrajinskú vec, ale podporujú tlak Bieleho domu na Kyjev. Pán Lindsey Graham, senátor z Južnej Karolíny a vášnivý republikánsky podporovateľ pána Volodymyra Zelenského, ho kritizoval za nedostatok zdržanlivosti v Oválnej pracovni počas slávnej hádky 28. februára. Navyše, pre všetkých republikánskych zástancov zdržanlivosti (ktorí navrhujú obmedziť záväzky Spojených štátov ďaleko od ich hraníc, aby sa sústredili na domáce problémy alebo na americký kontinent), potenciálna dohoda o prímerí, alebo dokonca mier, znamená len konvergenciu z hľadiska výhodnosti, a v žiadnom prípade spojenectvo medzi Washingtonom a Moskvou.

Pre inú časť trumpistického hnutia, ktoré by sa dalo definovať ako civilizačné a ktoré predstavuje srdce hnutia MAGA (Make America Great Again), je vzťah s Ruskom skôr symbiotický. Náboženské otázky sa ukazujú ako rozhodujúce: pre mnohé osobnosti americkej kresťanskej pravice robí postoj Ruska k takzvaným „tradičným" hodnotám z pána Putina hlásateľa kresťanstva. Tí, ktorí hľadajú autentickejšiu vieru, niekedy dokonca konvertujú k pravosláviu. Pre iných, ako napríklad Tuckera Carlsona, zostáva hlavným cieľom demontáž liberálneho poriadku s dvoma hlavnými prepojenými bitkami: víťazstvom v kultúrnych vojnách na domácom fronte a presadzovaním politiky „Amerika na prvom mieste" na medzinárodnej úrovni.

Ďalšie hnutie obdivuje kontrarevolučný radikalizmus ruskej krajnej pravice. Steve Bannon, bývalý riaditeľ Breitbart News a poradca pána Trumpa na začiatku jeho prvého funkčného obdobia, tvrdí, že má vplyv na ruského filozofa Alexandra Dugina. Obaja muži, ktorí sa stretli v roku 2018, zdieľajú odkazy na talianskeho ideológa Juliusa Evolu (1898 - 1974), ktorý mal rád ezoteriku a bol veľkou inšpiráciou pre neofašizmus, ako aj na osobnosti európskej „novej pravice", ako je Alain de Benoist. Dugin pochopil výhody prezentovania pána Trumpa ako architekta kontrarevolúcie, ktorú volá; teší ho, že bývalý realitný developer a pán Putin „zdieľajú rovnaké hodnoty" - táto analýza ho pozdvihuje, keďže Dugin sa rád prezentuje ako ústredný bod prebiehajúceho zbližovania.

Napokon musíme spomenúť myšlienky „temného osvietenstva", ktoré dnes oslovujú pána Elona Muska aj viceprezidenta Jamesa Davida Vancea. V rámci tohto dlhodobo okrajového ideologického hnutia, ktoré kombinuje neoreakcionárske a technofuturistické myšlienky, nájdeme okrem iných pána Petra Thiela (jedného z prvých investorov Facebooku, spoluzakladateľa PayPalu, šéfa Palantir Technologies) a pána Curtisa Yarvina, blogera známeho ako Mencius Moldbug, jedného z najradikálnejších mysliteľov trumpizmu. Pán Yarvin v roku 2022 navrhol dať Rusku voľnú ruku na európskom kontinente, aby viedlo reakciu proti liberalizmu a v konečnom dôsledku ukončilo demokraciu. Čo sa týka pána Thiela, ten čerpá inšpiráciu z kozmizmu, ruského filozofického hnutia, ktoré bolo svojím spôsobom predchodcom transhumanizmu, ktorý projektoval ľudstvo obnovené dobytím kozmu.

Z týchto ideologických konvergencií, ktoré sú napriek tomu veľmi fragmentované, je ťažké vyvodiť závery. Protichodné geopolitické pozície Moskvy a Washingtonu zmierňujú rozsah týchto prepojení. Výročná správa o hodnotení hrozby, ktorú začiatkom roka zverejnil americký orgán koordinujúci spravodajské služby, to potvrdila: zatiaľ čo neštátni aktéri - drogové kartely, medzinárodný islamistický terorizmus - sa dostali na vrchol rebríčka stanoveného Trumpovou administratívou, Rusko si zachováva status protivníka (za Čínou a pred Severnou Kóreou).

Aj keď sa Putin a Trump zhodujú v tom, že Ukrajinu vnímajú ako zástupcu bývalej demokratickej administratívy v jej vojne proti ruským strategickým záujmom, prípad Číny ich rozdeľuje: nájomník Bieleho domu - a ešte viac viceprezident Vance a minister zahraničných vecí Marco Rubio - označuje Peking za hlavného protivníka, zatiaľ čo Kremeľ vníma Čínu ako strategického partnera. V otázke izraelsko-palestínskeho konfliktu pretrvávajú významné nezhody: zatiaľ čo pán Trump je oddaný veci pána Benjamina Netanjahua, pán Putin sa zdá byť viac v súlade s víziou arabských krajín. Teherán, cenný podporovateľ Moskvy v jej vojnovom úsilí, sa zdá byť aj naďalej nepriateľom amerického prezidenta. Zatiaľ čo pán Trump 7. apríla oznámil obnovenie diskusií o iránskom jadrovom programe, o dva dni neskôr objasnil, že vojenská akcia proti Iránskej islamskej republike je stále možná.

Aj v otázke zahraničného obchodu sa názory rozchádzajú. Pán Putin obhajuje voľný obchod, najmä na regionálnej úrovni, prostredníctvom Eurázijskej hospodárskej únie, a odsudzuje západné ekonomické sankcie ako nekalé praktiky hospodárskej súťaže. Na americkej strane sa demontáž globalizácie začala prejavovať 2. apríla, keď pán Trump nariadil minimálne clo vo výške 10 % na všetky zahraničné produkty a v závislosti od cieľových krajín aj vyššie.

Myšlienka, že Donald Trump podporuje ruskú vec, ktorú západné médiá šírili trochu unáhlene, preto necháva Kremeľ zmätený. Ruská tlač aj politická trieda napríklad poznamenávajú, že pán Musk nepripravil Ukrajincov o svojho poskytovateľa satelitného internetu Starlink, alebo že nový minister obrany Pete Hegseth navštívil Poľsko, ktoré je oporou protiruských postojov, počas svojej prvej cesty do zahraničia. Vyhlásenia pána Trumpa o možnej anexii Grónska a Kanady tiež odrážajú túžbu po americkej projekcii v Arktíde, ktorá sa Moskve nepáči.

Vízie Moskvy a Washingtonu sa zásadne líšia v ich príslušných úlohách na medzinárodnej scéne a vo vzťahoch, ktoré by si Západ a zvyšok sveta mali udržiavať. Na ruskej strane sa ľudia radujú z kontrarevolúcie, ktorú spustil pán Trump, bez toho, aby verili v skutočné a podstatné zblíženie s Washingtonom. Na americkej strane hnutie MAGA vníma vysnívané Rusko so záujmom, ak nie s obdivom, ale nereprezentuje všetkých republikánov, ktorých niektorí hovorcovia sa zhromaždili za cieľmi hnutia „Amerika na prvom mieste" bez akýchkoľvek sympatií k Rusku. Trumpisti nenávidia Ukrajinu, pretože jej kauzu interpretujú ako vedľajší produkt kultúrnych vojen na domácom fronte a pán Zelenskyj podporoval ich demokratických oponentov. Nie preto, že by podporovali svetonázor Moskvy.

Autorka článku Marléne Laruelle je profesorka na Univerzite Georgea Washingtona, autorka knihy Ideológia a tvorba významu za Putinového režimu, Stanford University Press, Redwood City, 2025.