Facebook Twitter RSS

O CFP!  | 

Czech English French German Russian Spanish

ads

Françoise Vergès: Xenofóbia a civilizačná misia

Hodnocení uživatelů:  / 0
NejhoršíNejlepší 

  • Xenofobie
Xenofóbia sa vrátila do Európy. Cudzinec je znova cieľom útokov, vysvetlením všetkých problémov: straty práce, neistoty, kriminality. Stelesňuje strach z toho, že vás zdolajú vo vlastnej krajine, zo straty „národných" hodnôt, „národnej" identity, z toho, že sa viac nebudete cítiť „doma". Čo je ale domov? Aký je európsky „domov"? 

Návrat postavy cudzinca v Európe spochybňuje spôsoby, ktorými sa Európa usilovala rekonštruovať po veľmi dôležitom historickom okamihu: páde koloniálnych ríš. Médiá a verejná mienka obvykle odkazujú na dva súbežné fakty, ktoré definujú Európu – jej obrysy, jej „ducha": vzostup a pád nacizmu a totalitarizmu zhrnuté v druhej svetovej vojne a „páde berlínskeho múru". Obe udalosti sa odohrali v Európe. No vytvorenie a rozpad koloniálnych impérií, čo sú veľmi dôležité udalosti v dejinách vytvárania modernej Európy, sa spomínajú len veľmi zriedkavo. To, čo sa odohralo v kolóniách, sa nikdy celkom nevníma ako súčasť vytvárania modernej, demokratickej Európy, ale ako neslýchaná zvrátenosť uskutočnená „necivilizovanými" mužmi. Kolónia je externalizovaná, odstránená z politického myslenia, orámovaná začiatkom kolonizácie a jej koncom. „Kolonizovaný" – to je zahraničná postava vymedzená pevnými kategóriami, lenivá, nevďačná, agresívna, násilnícka, sexistická. Jeho žena je „utláčaná", zahalená, spútaná tradíciou. Postava cudzozemca zostáva temnou. Je to niekto, kto je úplný cudzinec, neschopný „prijať" európsku kultúru a jej hodnoty. Pritom jedine pomocou tohto prijatia by mohol cudzinec vstúpiť do „civilizácie".

 

Európska civilizačná misia vždy váhala medzi vierou v silu vlastných presvedčovacích schopností (kto by sa nechcel podobať Európanom?) a podozrením, že nemôže zvíťaziť. A tak je bitka nekonečná, mileniálna. Európska civilizačná misia je humanitárna – je to povinnosť zasiahnuť, aby sa šírilo dobré slovo a utláčaní ochránili pred miestnymi tyranmi. Podmienky, za ktorých sa táto ochrana poskytuje, vždy diktuje ochranca, nikdy nie chránenec. Hoci sa o tom nehovorí, je to dané. Či je to „vražedný humanitarizmus" (požičajúc si názov manifestu z roku 1932, ktorý podpísali André Breton, Paul Eluard, Benjamin Peret, Yves Tanguy, a surrealisti z Martiniku Pierre Yoyotte a J.M. Monnerot), zostáva otázkou pre našu dobu.

Zúžená kartografia Európy konštruuje priestor, v ktorom je boj medzi dobrom a zlom oporou jej ideálu civilizačnej misie doma aj v zahraničí. Dramaturgia boja medzi dvoma extrémami – európskou demokraciou, liberálnymi hodnotami a ľudskými právami stojacimi proti obludným výtvorom ako je nacizmus, totalitarizmus, barbarstvo – zastiera potrebu Európy vytvárať postavu, ktorú je nutné pravidelne vylučovať, vyberať si za cieľ, prenasledovať, uväzňovať, diskriminovať a zabíjať.

Aimé Césaire v práci Rozprava o kolonializme (Discourse sur le colonialism, anglická recenzia TU) v roku 1955 napísal: „Európa je neobhájiteľná... morálne, duchovne neobhájiteľná." Césaire vyhlasoval, že kolonizácia „decivilizovala kolonizátora, učinila ho brutálnym v pravom zmysle tohto slova, zhanobila ho, prebudila v ňom pochované inštinkty, chamtivosť, násilie, rasovú nenávisť a morálny relativizmus". Nacizmus preň bol návratom tohto násilia na európsku pôdu: „Žiaden kolonizátor nie je nevinný, žiaden kolonizátor nie je ani imúnny", pokračuje. V roku 1956 sa Césaire domáhal „koperníkovskej revolúcie" v európskom myslení proti jeho zakorenenému zvyku myslieť v mene všetkých a obviňoval „bratstvo", ktoré vás bude, presvedčené o svojej nadradenosti a skúsenosti, viesť po svojej vlastnej ceste bez ohľadu na vaše potreby a túžby. Na konci života Césaire stále pochyboval o schopnosti Európy uskutočniť svoju koperníkovskú revolúciu.

Césaireho kritiku európskej neschopnosti zrealizovať zmenu, skúmať svet popri cestách mileniálnych migrácií privodených vojnami, imperializmom, kolonializmom, postkolonializmom, rastúcimi nerovnosťami a násilím, vyzdvihol Franz Fanon. Jeho výrok „Európa je skutočne výtvorom tretieho sveta" stručne vyjadril úlohu, ktorú kolónie zohrali pri konštituovaní Európy. Intímny vzťah medzi modernitou a kolonializmom (otrokárstvom a post-otrokárstvom) ukrytý za civilizačnou misiou bol nevyhnutný. Len čo sa moderná Európa dala na obchod s otrokmi, vstúpil do jej politickej obce a imaginácie cudzinec a myslenie zamoril obludný humanitarizmus, ktorý vytvorila na ospravedlnenie svojej rozpínavosti, genocídnych postupov a plienenia. Obludný humanitarizmus sa s aktívnym prispením miestnych žoldnierov a iných tyranov alebo skupín profitujúcich z koristníckej ekonomiky napokon stal politikou. Už sme spomínali, že politiky v kolónii a v jej metropole boli neovládateľne a dynamicky previazané. Demokraciu kontaminoval rasizmus a xenofóbia. Kolonializmus v sebe niesol možnosť, že proti nemu nadnárodné a transkontinentálne hnutia spoja sily, pretože nič nie je úplne hegemonické. Ani európska ľavica nebola voči kontaminácii celkom imúnna. A ak vzhľadom na skutočnosť, že väčšina európskej ľavice bola pri civilizačnej misii spolupáchateľom, neprekoná dôvody, pre ktoré ju kolonizácia tak pokúšala, bude sa podľa Fanona obracať k moralistickému diskurzu aj naďalej, práve v tých chvíľach, keď je potrebná politika.

Prebieha ešte civilizačná misia? Diskusie o „integrácii", o „ochrane európskych hodnôt", „zlyhaní multikulturalizmu", o „útoku cunami migrantov proti Európe" a s nimi spojené politiky sú ozvenou diskusií a politík civilizačnej misie. Európa musí byť zároveň veľmi žiaduca (ako civilizované miesto), zároveň však absolútne nedosiahnuteľná. Musí byť príťažlivá pre ľudí z celého sveta – ako identita, spôsob života hodný napodobňovania, no ako taká musí tiež zostať odľahlá, chránená v rámci svojich imaginárnych hraníc.

Súčasné obavy nie sú len vyjadrením „falošného vedomia". Úbytok pracovných miest, neistota a kriminalita sú skutočnosťou. Pocit, že sa viac necítime „doma" sa zakladá na rastúcej zraniteľnosti. Žiaden z týchto faktov nie je výsledkom prítomnosti cudzincov. Tí sú však predsa len skutoční. Extrémna pravica bola schopná vypočuť tieto obavy, no vyjadrila ich xenofóbnym slovníkom. Ľavica aj naďalej vôbec nie je schopná prejsť do protiútoku. Vo Francúzsku trockistická strana Oliviera Besancenota načisto skolabovala pri otázke nosenia závojov. Jednou z kandidátok strany z minuloročných regionálnych volieb bola mladá žena nosiaca fulár. V strane sa hneď ozvali protesty, konkrétne od feministiek. „Závoj" bol symbolom útlaku žien, ako by ho mohla strana podporovať? Rozpor v strane mal závažné dôsledky: úbytok členov, stiahnutie kandidátov... Feministky boli zanovité. Ako také nasledovali tradíciu v rámci francúzskeho feministického hnutia, ktorá (ako povedali Césaire a Fanon o ľavicových politických stranách) chce „viesť" ostatné ženy smerom ku „skutočnej" emancipácii. V tomto kontexte si Fanonova analýza Alžírsko bez závoja (Algeria Unveiled) zaslúži, aby sme ju čítali zas a znova. Keď bývalý socialistický premiér Lionel Jospin hovoril o tuniskej revolúcii, radoval sa z toho, že Tunisania a Tunisanky prijali „naše hodnoty". Diskusie o „národnej identite", o špecifickosti francúzskeho „sekularizmu" (ktorý sa stal skôr náboženstvom než vyjadrením odlúčenia cirkvi a štátu), o „islame a republike", sú príznakmi ofenzívy, ktorej cieľom je brániť sa zmenám v Európe. Jednotlivci, skupiny, či národy sa stále vnímajú podľa hierarchického rebríčka korešpondujúceho s tým, ako „blízko" majú k neurčitým a všeobecným hodnotám.

Nové nutkanie „civilizovať" zakrýva nové formy kolonizácie, zraniteľnosti, krehkosti a surového vykorisťovania. Nedávno však bola Európa predsa schopná vstúpiť do zápasu proti obchodu s otrokmi a otrokárstvu, pripojiť sa k boju proti kolonializmu a imperializmu, posunúť sa smerom ku svojej koperníkovskej revolúcii. Nie je dôvod, prečo by sme dnes nemohli nájsť základy pre obnovu tohto boja. Súčasní konzervatívni populisti stavajú chudobných proti chudobným. Ich zmiešanina liberálnych politík pre súkromnú sféru, xenofóbie, plytkého nacionalizmu, obrany sekularizmu (t.j. pred „islamom"), útokov proti globalizácii (nie aby bránili sociálnu spravodlivosť, ale aby ochránili národný kapitalizmus), ich volanie po diskutovaní „bez tabu", „bez komplexu viny", či „politickej korektnosti" svedčí o absencii diskurzu vyjadrujúceho oprávnenú nespokojnosť s potrebnou transkontinentálnou solidaritou a politikou pohostinnosti, ktoré by neboli ani naivné, ani abstraktné, ale by sa zakladali na dynamickej diskusii o sociálnej spravodlivosti a verejnom prospechu. Odhoďme ideu civilizačnej misie raz a navždy.

Françoise Vergès je feministka a ľudsko-právna aktivistka. Narodila sa a vyrástla na ostrove Réunion, francúzskom zámorskom departamente východne od Madagaskaru. Žila v Alžírsku, Mexiku, USA a na rôznych ostrovoch v Indickom oceáne. Pracuje v Centre pre kultúrne štúdie na Goldsmiths College v Londýne. Doktorát získala na univerzite v Berkeley. Zaoberá sa postkoloniálnou teóriou a psychoanalýzou, vydala viaceré teoretické práce o diele Frantza Fanona a Aimé Césaireho.

Preložil Peter Vittek (utopia.sk)

Zdroj: Open Democracy http://networkedblogs.com/dY5Km

Facebook komentáře