Facebook Twitter RSS

O CFP!  | 

Czech English French German Russian Spanish

ads

Yes, they can

Hodnocení uživatelů:  / 0
NejhoršíNejlepší 

  • obama-x
Vraj nikto nič lepšie nevymyslel. Súčasná situácia v USA však dokazuje, že demokracia- minimálne tá súčasného amerického typu- má ako spoločenské zriadenie od dokonalosti poriadne ďaleko. Dostal to pocítiť aj Barack Obama.

Tri na prvý pohľad so sebou nesúvisiace dôležité udalosti v krátkom čase "osvietili" jadro problému americkej demokracie. Prehra demokratov v štáte Massachusetts, rozhodnutie Najvyššieho sudu USA o možnosti právnických osôb sponzorovať kandidátov a prejav Baracka Obamu o Stave únie, konkrétne ponižujúce miesto, ktoré v ňom vyhradil pre zdravotnú reformu. Čo tieto veci spája?

Všetky tri tieto udalosti jasne ukázali, aký malý je piesoček  na ktorom sa môže Barack Obama hrajkať na "najmocnejšieho politika planéty". Všetky tieto tri udalosti jasne ukázali, že v demokracii amerického typu majú konečné slovo korporácie, nadnárodné spoločnosti a finančné konglomeráty, ktoré možno nazvať súhrnne ako Big Business - a tento stav sa bude len zhoršovať. No a v konečnom dôsledku tieto tri udalosti postavili Baracka Obamu pred neľahkú voľbu- byť na ďalšie tri roky prezidentom ľudí alebo byť vykonávateľom vôle a zvole korporácií v Bielom dome. Bohužiaľ, asi sa už rozhodol.


Obama ako dlžník Big Business

Barack Obama viedol svoju kampaň pod heslom zmeny Washingtonu a hlásal, že verí že ju môže uskutočniť. Problém je, že ľudia mu uverili a očakávali, že namiesto Wall Street bude zastupovať v Bielom dome Main Street, teda obyčajného človeka. To je samozrejme chiméra a každý prezident v novodobých dejinách USA- snáď s výnimkou Jimmyho Cartera- buď nič také v kampani ani nesľuboval, alebo na to radšej rýchlo zabudol hneď ako vstúpil do Oválnej pracovne. Je tomu tak preto, lebo prezidenta USA volia síce voliči, ale kampaň prezidentskému kandidátovi platí - priamo alebo nepriamo- Big Business.
Oficiálne môže jeden volič kandidátovi dať iba 2 300 dolárov. Odhliadnuc od otázky, kto a prečo by to- okrem večných blúznivcov- v súčasnej finančnej situácii robil, je zrejmé, že za mnohými "milodarmi" od jednotlivcov stáli záujmové skupiny a systém Gogoľových mŕtvych duší.
Obama na prezidentskú kampaň vyzbieral cca 660 miliónov priznaných dolárov, Demokratická strana vyše 206 miliónov. K tomu treba pripočítať ešte nekontrolovateľný a tým pádom nevyčísliteľný tok peňazí,  ktoré na témy prezidentskej kampane a ovplyvňovanie rozhodovacích procesov v šedej kôre amerického voliča vynaložili neziskovky. Systém je v tomto v USA rovnaký ako na Slovensku- korporácie si vytvoria NGO, nalejú ju peniazmi, tá produkuje "nezávislých" analytikov a "nezávislé" prieskumy ktoré potom "nezávisle" dokazujú, že vôľa korporácie je v prospech každého občana a že niet vačšieho požehnania pre štát než politik alebo strana, ktorá onen záujem korporácie presadzuje. Big Business pritom nič neponecháva na náhodu- vsádza na kandidátov jednotlivých strán ako na dostihové kone. Jedna a tá istá korporácia dáva nezriedka sumu x kandidátovi o ktorom verí že vyhrá, priazeň slabšieho kandidáta si však prezieravo poisťuje sumou dajme tomu polovičnou.
Je jasné, že Big Business nedáva peniaze na kampaň len tak a na ďalšie voľby ich nedá tomu kandidátovi tej strany, ktorý ich sklame. Preto každý prezident v novodobých dejinách USA- okrem Jimmyho Cartera- veľmi rýchlo pochopil, že buď bude spievať pesničku Big Business, alebo v ďalších voľbách prehrá, lebo nebude mať peniaze na zaplatenie kampane.

Pokus o kompromis debaklom

Barack Obama sa pokúsil ísť cestou Billa Clintona, ktorý uskutočňoval vôľu korporácií, ale vymohol pritom aj zopár ústupkov pre obyčajného človeka. Na rozdiel od Clintona však táto stratégia nemôže byť úspešná u Obamu. Nikto nikdy- ani Clinton- nedokázal alebo prezieravo múdro nechcel vliať v predvolebnej kampani  do duše ľudí toľko nádeje na zmenu skorumpovaného zlobbyizovaného systému vo Washingtone ako to urobil Obama. Okrem černošskej karty vyhral Obama aj práve kvôli tomuto. Voliči chcú teraz od Obamu, aby začal svoje sľuby plniť. Bohužiaľ návratnosti svojej investície sa dožaduje aj Big Business. Ako to dopadne, keď politik naštve svojho priameho /voliča/ aj nepriameho /Big Business/ donora politického hlasu, to ukázali nedávne senátorské voľby v Massachusetts. V nich Obamova Demokratická strana potupne  prehrala kreslo, ktoré "patrilo" zosnulému senátorovi Teddymu Kennedymu. A prehrala ho preto, lebo na Obamu zanevrel tak nezávislý volič ako aj Big Business. Nezávislého voliča naštval spôsob, akým Obama riešil finančnú krízu, keď nalial jeho peniaze vyzbierané prostredníctvom daní do bánk a poisťovní, ktoré nakoniec nielenže neskrachovali, ale o rok neskôr vykázali enormné zisky a svojim manažérom vyplatili horibilné odmeny. Popritom Obama neurobil ani jednu zásadnú systémovú zmenu, ktorá by zabránila, aby sa bublina na Wall Street v budúcnosti nezopakovala a aby jej spľasknutie opäť nezaplatili daňoví poplatníci. Stimulus bol proste Obamov milodar, vrátenie "dlhu"z kampane- lenže prostredníctvom peňazí daňových poplatníkov.
Ak si však Obama myslel, že to bude stačiť a že sa týmto spôsobom "vyplatí z dlhov" predvolebných dotácií od Big Business, tak sa šeredne prerátal. Kalkulácia, že do Kongresových volieb uspokojí Big Business prostredníctvom finančných stimulov a ten mu na oplátku zas dovolí uskutočňovať politiku kapitalizmu s ľudskou tvárou bola mylná.
Big Business je zo svojej podstaty nenažraný a ústupky robí, iba keď cíti tvrdú ruku politika, alebo reálnu hrozba masovej nespokojnosti ľudí ústiacu do reformy alebo revolúcie a možnosť prísť tak nielen o zisk, ale aj o žriedlo zisku. Ani jedno nenastalo a tak nebol dôvod "povoliť" Obamovi zdravotnú reformu s verejnou opciou. Takže Obama ju nepresadil a nezávislý volič tak nemal z jeho úradovania v Bielom Dome zatiaľ nič. Big Business, v tomto prípade konkrétne zdravotné poisťovne zas Obama tým svojím čírym "nevďačným" pokusom o zdravotnú reformu tak naštval, že v Massachussetts mu to prostredníctvom dotáciíí pre Republikána Scotta Browna spočítali minimálne rovnako ako ten nezávislý volič. Výsledkom toho, že tak Big Business ako aj nezávislý volič poslali Obamu "k šípku" bol potom logický debakel v Massachussets. Takže politika kompromisu Obamovi nevyšla ak nechce aby jeho Demokrati dopadli rovnako ako v Massachusstes aj v novembrových Kongresových voľbách musí sa rozhodnúť. Rozhodnúť či   chce byť na ďalšie tri roky prezidentom ľudí alebo byť vykonávateľom vôle a zvole korporácií v Bielom dome. Bohužiaľ, zdá sa, že Obama sa už rozhodol.

 

Bu-bu-bu malého Bam-Bama

Obama oficiálne vyhlásil, že radšej bude "dobrým prezidentom na jedno volebné obdobie než priemerným na dve". To sú však iba kecy- doslova pár hodín po tomto vyhlásení sa v prejave o Stave únie symbolicky vykašľal na zdravotnú reformu, o ktorej sa zmienil len krátko a neskoro, aby v úvode splietal svoje tradičné frázy o ekonomike, ktorej systému v skutočnosti jednak nerozumie a jednak ho nedokáže- lebo v skutočnosti ani nechce- ovplyvniť a zmeniť.  Tomuto signálu Baracka Obamu, že sa pridáva na stranu Big Business predchádzal ešte výrok Najvyššieho súdu USA, ktorý "v mene slobody prejavu"  zrušil aspoň čiastočné obmedzenia vplyvu Big Business na volebný process. Tento výrok uľahčí v nasledujúcich voľbách Big Business poskytovať financie politickým kandidátom a stranám a už aj tak vyššie vysvetlený korumpovateľný volebný systém v USA sa stane ešte korumpovateľnejším. Obama sa síce v prejave o Stave únie vyhrážal Najvyššiemu súdu "pádnou odpoveďou Kongresu" ale to bolo iba také bu-bu-bu malého Bam-Bama, ktorému dali jasne najavo na akom malom piesočku sa môže hrať na najmocnejšieho politika planéty. Obama vie, že všetka moc je v rukách Big Business a ak chce mať dotácie na kampaň a byť zvolený aj na ďalšie volebné obdobie, tak sa musí spoľahnúť na to, že Big Business nájde opäť spôsob ako vymyť mozog voliča v jeho prospech. Musí sa spoľahnúť na to, že volič nebude mať čas ani prostriedky sledovať a kontrolovať jeho malé domov a Big Business mu na oplátku opäť nájde a zaplatí zlatý medový fúrik tém, na ktoré ľudia naletia a zvolia ho za "najmocnejšieho muža planéty". Každý iný scenár by bol príjemným prekvapením, precenením márnomyseľnej ambicióznosti a nedocenením skutočných ľudských kvalít Bracka Obamu.
Ak by Obama nakoniec zahral vabank, oskalpoval by zisky Big Business a z nich by zaplatil zdravotnú starostlivosť a nebodaj ešte aj školstvo pre každého Američana zadarmo- lebo to je minimum ľudských práv, na ktoré má každý obyvateľ najbohatšieho štátu v 21. storočí morálny nárok-  tak verejne vyhlasujem, že som sa mýlil v osobe tohto konkrétneho amerického prezidenta. A mýlil by som sa šeredne rád...


Peniaze vo volebnom procese - zásadná chyba "demokratického" systému

Nemýlim sa však s absolútnou určitosťou v tvrdení, že súčasný systém americkej demokracie nie je súťažou ideí, ale finančným dostihom. Finančné dotácie a vôbec akékoľvek pripustenie akýchkoľvek peňazí/dotácií do politického procesu a hlavne do jeho volebnej fázy je systémovou chybou demokracie - nielen- amerického typu. Toto potom už nie je systém, ktorý má právo dávať si "demos" do  svojho slovného základu, toto je systém, ktorý má predstierať, že všetka moc je v rukách ľudu a voliča aby zakryl, že v skutočnosti vládnu tí, čo majú peniaze, teda Big Business. Tento systém nemá právo uskutočňovať križiacke výpravy kamkoľvek v mene svojho šírenia, tak ako nemalo kresťanstvo nikdy právo v mene svojich bájok zotročovať múdrosť pôvodného obyvateľstva kdekoľvek.

Recept? Evolúcia, Atény, sociálny štát a idey otcov zakladateľov

Tvrdenie, že ešte nikto nikdy nič lepšie nevymyslel je preto absurdne prehnaným tvrdením, ktoré prospieva len Big Business a je namierené proti tým, ktorý ešte stále nezanevreli na ambíciu niečo lepšie vymyslieť. Je to tvrdenie, ktoré absolútne popiera možnosť vývoja a Heglovu dialektickú teóriu, že zápas kvantít vedie vo vyššiu kvalitu. Bolo by veľmi fajn pre držiteľov moci presadiť ideu, že vyššia kvalita neexistuje a tým pádom aj zápas o ňu je zbytočný a preto treba držať hubu a krok plus raz a štyri roky odkráčať k "voľbám".  Nie je to tak- zápas o lepšie spoločenské zriadenie je nekonečný a aj keď nie každá jedna zmena je automatickou zmenou okamžite k lepšiemu z dlhodobého hľadiska minimálne k vytvoreniu niečoho lepšieho prispieva.
Možno síce pripustiť, že v súčasnosti by bolo veľmi ťažké niečo lepšie fungujúce presadiť, možno aj pripustiť, že v súčasnosti nič lepšie nikde nefunguje a že praktický socializmus v minulosti tou zmenou k lepšiemu rozhodne nebol- ale vytýčením niektorých cieľov k zdokonaľovaniu spoločenského systému ten socializmus aspoň teoreticky prispel. Vzhľadom k smutným skúsenostiam presadzovania jeho leninsko-stalinskej formy je však treba konštatovať, že revolúcia je nepovolenou skratkou dejín vedúcou k malígnym deformáciám ústiacim v utrpenie a smrť svojich vlastných detí. Preto je revolúcia neprípustná a možno ňou takticky hroziť, ale v skutočnosti zlepšenie môže priniesť iba riadený evolučný proces. A k čomu by mala tá riadená evolúcia smerovať?

Aspoň v skratke. Existuje jeden príklad z minulosti, kde to fungovalo lepšie. Minimálne staroveké Atény sú dôkazom, k akému pokroku systém súťaže ideí vedie, že kedysi niečo lepšie naozaj existovalo a že stojí za to pokúsiť sa o pár nenásilných reforiem, ktoré by obmedzili Big Business, ponechali mu iba primerané zisky a zo zvyšku peňazí by zaplatili sociálne istoty a vrátili by rozhodovací proces v americkej Agore do rúk ľudu. Lebo o tom je skutočná demokracia. A paradoxne práve USA a jej obyvatelia sú vďaka svojmu jedinečnému mixu naivity a odhodlanosti pre aplikáciu tejto skutočnej demokracie ako stvorené. To dokázali aj otcovia zakladatelia tohto štátu a dôsledná aplikácia ich demokratických ideí v minulosti- hoc len na veľmi krátke obdobie.  Ak by Obama- alebo ktokoľvek iný po ňom- našiel silu a odvahu načrieť do ich skúseností, pridať trošku Atén a sociálneho štátu, USA by sa znovu mohli stať lokomotívou dejín a vytvoriť lepši , spravodlivejší a nakoniec aj ekonomicky úspešnejší  politický systém než je ten súčasný. Lebo zmena k lepšiemu je vždy možná a vždy je treba o ňu bojovať.

 

Autor je Senior Editor tlačovej agentúry World Business Press Online v USA- jeho tvorbu si môžete prečítať aj na www.zolomikes.sk

Převzato z Le Monde Diplomatique JTT

 

Facebook komentáře