Ukazuje sa však, že strane takáto kŕčovitá ignorácia nijako zvlášť nepoškodila, práve naopak. Kým štandardné strany sa vybíjajú často v iracionálnych, neproduktívnych, osobných a nevyberavých vzájomných útokoch, čo ich preferenciám ani v najmenšom neprospieva, ĽSNS v mediálnom závetrí pomaly, ale iste rastie. Dnes je už zrejmé, že pravdepodobne prvým plánom ako marginalizovať Kotelbovu stranu, bolo dať ju do pokiaľ možno úplnej mediálnej karantény. Zjavne však tento plán nevyšiel, a teda sa hľadá, čo ďalej.
Je možné, že kroky Generálnej prokuratúry SR spustil Ficov prejav na Slavíne, v ktorom len vyzval na boj proti extrémizmu. Je možné, že Generálna prokuratúra SR to pochopila ako návod na jej konanie. O to prekvapujúcejší je potom Ficov komentár, ktorým reagoval na tento krok. V diskusnej relácii RTVS na jednej strane povedal, že ho chápe, na druhej strane však povedal, že to ničomu nepomôže. Skutočne, zrušenie či zakázanie politickej strany nie je vôbec jednoduchý, ani rýchly krok. Poďme teda k meritu veci.
Na Slovensku už bola jedna strana zakázaná. Bola to Slovenská pospolitosť, strana, v ktorú, mimochodom, v tom čase tiež viedol Marián Kotleba. Treba však zdôrazniť, že to bolo v čase povestných fakľových sprievodov, keď členovia tejto strany chodili odetí v povestných čiernych uniformách. Oficiálnym dôvodom na zrušenie strany však neboli tieto vonkajšie prejavy, ale bol to jej program, konkrétne premena Slovenska na stavovský štát. Dnes je však situácia podstatne iná.
Sám som veľmi zvedavý, ako rozhodne Najvyšší súd SR. V prípade, že vyhovie návrhu Generálnej prokuratúry SR, bude veľmi zaujímavé zdôvodnenie. Strana mala predsa rovnaký program už pri svojej registrácii na Ministerstve vnútra SR a odvtedy ho nezmenila, preto ak sa dnes argumentuje programom, považujem to za účelové a nepochopiteľné. Navyše všetky prvky stavovského štátu už strana v programe nemá. Zároveň je veľmi otázne, či sa Generálnej prokuratúre SR podarí dokázať, že cieľom ĽSNS je odstránenie súčasného demokratického systému v Slovenskej republike. ĽSNS predsa prijala pravidlá hry, prešla volebným procesom, stala súčasťou demokratického systému, má legitimitu od voličov, predkladá v NR SR návrhy zákonov, hlasuje o zákonoch.
Na druhej strane je veľkou a zásadnou otázkou, či je alebo nie je legitímne zmeniť politický systém. Iste je neprijateľné zmeniť ho prevratom či násilím. Politický systém sa však, aj keď v tomto prípade len teoreticky, dá zmeniť aj legálnymi prostriedkami, čiže ústavnou cestou. Samozrejme, na to by museli kotlebovci dosiahnuť ústavnú väčšinu, teda deväťdesiat hlasov, čo sa dosiaľ nikdy žiadnej politickej strane nepodarilo. V nedávnej minulosti sme však boli svedkami podobnej zmeny systému. Predsa čo iné, ako zmena systému bolo v roku 1989 odstránenie ústavného článku 4 o vedúcej úlohe KSČ, čím sa systém jednej strany zmenil na pluralitný a socialistický systém sa zmenil na pluralitnú demokraciu, v ktorej bolo možné vybrať si z viacerých strán často s veľmi protichodnými programami.
Treba tiež zdôrazniť, že proces, ktorý odštartoval generálny prokurátor, nebude ani ľahký ani rýchly. V prvej inštancii bude o zákaze strany rozhodovať Najvyšší súd SR, ale ak by aj prijal rozhodnutie o zákaze strany, s najväčšou pravdepodobnosťou by sa kotlebovci obrátili na Ústavný súd SR. Samozrejme, konania pred týmito súdmi budú dlhé a náročné, a preto nemožno predpokladať, že budú skôr než o jeden a pol až dva roky. No aj v prípade, že by bola ĽSNS zakázaná, poslancom za túto stranu ich mandáty nemôže nik vziať, čo znamená, že budú pôsobiť v parlamente až do konca svojho volebného obdobia. Čiže na realite to veľa nezmení. Strana by však rozpustením prišla o finančný príspevok zo štátneho rozpočtu, ktorý jej prináleží za volebné výsledky, čo by, samozrejme, stranu poškodilo.
Podstatné, je že zrušením strany by sa problém extrémizmu nevyriešil. Členovia strany by mohli vystúpiť do inej strany (a ako vieme, takúto stranu majú už kotlebovci pripravenú) a v ďalších voľbách by mohli kandidovať znovu, len pod inou značkou. Toto úskalie si uvedomujú aj navrhovatelia, preto sa uvažuje o nejakej zákonnej úprave, ktorá by štatutárom a poslancom zrušenej strany zakazovala ďalšie politické pôsobenie. Je jasné, že takéto hrubé obmedzenie občianskych a politických práv by bolo veľmi kontroverzné a mohlo by byť len dočasné, povedzme na štyri roky, ale nie doživotne. Na niečo také by bol určite potrebný ústavný zákon a aj tak je veľmi pochybné, či by niečo také obstálo pred medzinárodnými inštitúciami.
Pokus o zrušenie parlamentnej politickej strany Generálnou prokuratúrou SR je zlé a hlúpe riešenie, predovšetkým preto, že vôbec nerieši príčiny, ale len veľmi nešťastne „hasí“ dôsledky. Čím skôr si to uvedomia kompetentní, tým lepšie.
Roman Michelko
