Dnes sme členmi NATO, hoci podľa prísľubov niektorých amerických politikov, po rozpustení Varšavskej zmluvy sa mal rozpustiť aj Severoatlantický pakt. O takej zásadnej otázke akou bol náš vstup do NATO sa neuskutočnilo referendum. Petičná akcia majúca za cieľ jeho vypísanie pre krátkosť času získala len 191 000 podpisov z potrebných 350 000. Všetky prieskumy verejnej mienky však vtedy ukazovali, že viac ako tri štvrtiny obyvateľstva sú proti vstupu. Napriek tomu nás tam naši politici zavliekli.
Dnes minister v demisii(!) Lajčák s Američanmi vyjednáva utajovanú Dohodu o obrannej spolupráci, ktorej dôsledkom môžu byť aj americké základne, resp. prítomnosť amerických vojakov na Slovensku. A ak aj základne nie hneď teraz, tak postupovať sa bez najmenšej pochybnosti v blízkej budúcnosti bude salámovou metódou – dnes prst, zajtra dlaň a potom celá ruka. Celá ruka môže znamenať americké jadrové rakety na území SR. Prezidentská kampaň pred prvým kolom volieb sa tejto kľúčovej otázke venovala len okrajovo a ľudia posunuli ďalej Čaputovú so Šefčovičom. Kandidát, ktorý bol na prezidentskú funkciu najpripravenejší a hlavne známy svojimi pacifistickými postojmi (E. Chmelár) bol z reálnej šance na zvolenie médiami cielene vytesňovaný a vytesnený bol pochopiteľne aj preto, že jeho rozpočet na volebnú kampaň (skutočne transparentný) bol cca 30 000 eur, kým Čaputovej transparencia sa pohybuje nad hranicou milióna eur – číra ukážka demokracie v praxi!
Vďaka tomuto sa tak ľudia budú môcť 30. marca rozhodnúť, či nový Biľak bude nosiť sukňu alebo nohavice.
Komickí sú všetci tí novodobí biľačikovia (Osuský, Klus, Ondrecsak, všetci Globseci…) ktorí v rozpore s logikou tvrdia, že sme predsa členmi NATO a tak čo sa nám vlastne nepáči na príprave obrannej zmluvy? Dohoda, ktorú Lajčák pripravuje však nemá s NATO veľa spoločné. Ide o bilaterálnu zmluvu so Spojenými štátmi a pôjde teda o technické budovy, sklady, zariadenia, základne a vojakov výlučne amerických a nie vojakov NATO!
A ak by aj títo biľačikovia mali pravdu v tom, že ide o objekty NATO, nikde nie je napísané, že členstvo v tejto organizácii nás zaväzuje mať na našom území vojenské základne NATO. Island, hoci je členom NATO, vyhnal zo svojho územia vojenské základne Severoatlantického paktu, na kontinentálnom území Portugalska taktiež žiadnej základne NATO niet.
Americké základne, väčšinou nepatria pod jurisdikciu hostiteľského štátu a tak napríklad na Filipínach hoci bolo v 80. rokoch evidovaných najmenej 82 trestných podaní pre sexuálne násilie spôsobené americkými vojakmi ani v jednom prípade súd nerozhodol proti príslušníkom US armády (zdroj pochádza zo SME, takže iste musí byť pravdivý-))).
Zopár ďalších príkladov dobrotivého pôsobenia US vojakov možno nájsť TU, TU, TU, TU, TU, TU, TU, TU, TU, TU a TU
Lenže ani toto nie je podstatné. Podstatné je, že v rámci tzv. Európskej iniciatívy odstrašenia (EDI) Spojené štáty vytvárajú stále väčšie napätie budovaním vojenských základní okolo Ruskej federácie, pretože Rusko so svojimi cca 21 vojenskými objektmi umiestnenými v zahraničí (Sýria, Kirgizstan, Bielorusko, Tadžikistan, Arménsko, Kazachstan…) je vraj agresívne, ale USA so svojimi 600 – 900 vojenskými objektmi v 148 štátoch sveta sú mierotvorcovia.
Viete čo by sa dialo, keby Rusi chceli umiestniť svoje rakety napr. na Kube? Čiže v podobnej blízkosti USA ako Američania rozmiestňujú svoje zariadenia pri hraniciach Ruska?
Dnes teda minister v demisii, ktorého oprávnenosť zotrvania vo funkcii je otázna, dohaduje s Američanmi nový druh poroby Slovenska, len ešte nie je presne známa jej forma. Známe je len to, že postupnými krokmi nevyhnutne dospejeme do štádia, keď tu budú aj americké základne aj jadrové rakety.
A ľudia sú, až na pár výnimiek, na rozdiel od roku 1968 – ticho.
Prečo je to tak?
Propaganda v minulom režime bola dosť neohrabaná a násilná. Ľudia si na schôdzach vypočuli povinnú jazdu funkcionárov, sem-tam si prečítali úvodník v novinách a mysleli si svoje. Vedeli čítať medzi riadkami, sledovali viac dianie v politickej oblasti a mali naň svoj názor. Nemalo čo odpútavať ich pozornosť od podstatných vecí.
Dnešná propaganda je omnoho rafinovanejšia a inteligentnejšia. Medzi riadkami nie je zhola nič. Všetko je v riadkoch. Ľudia sú zahrnutí množstvom zábavy. Majú 80 TV kanálov, kde môžu sledovať celý deň ako niekto strká biliardovú guľu do jamky, vrhá šípky, varí lepšie ako tvoja mama, zamieňa si manželku… a medzitým po troškách, ale zato denne pravidelná dávka uspôsobených správ a jednostrannej orientovanosti v nich. Dá sa povedať, že ľudia sú systematicky ohlupovaní, na čom sa výdatne podieľa aj naše školstvo. Požiadajte ktoréhokoľvek staršieho pedagóga, aby porovnal úroveň študentov kedysi a teraz. Povie vám, že je to ako porovnávať akademika so škôlkarom. Podrobne o metodikách týchto manipulácií pojednáva kniha Neila Postmana s príznačným titulom: Ubavit se k smrti či dielo Ignacio Ramoneta „Tyranie médií“.
Pohodlným, povrchným a nedovzdelaným ľuďom akých produkuje náš školský systém a naše médiá je pohodlnejšie informácie prijímať z najdostupnejších preferovaných zdrojov, ako si ich aktívne vyhľadávať z viacerých zdrojov, následne porovnávať a analyzovať. Ak to mladých nenaučí škola a médiá vedú nielen ich len k zábavkám, tak si ľudia ani neuvedomujú akým obrovským spôsobom sú manipulovaní. Mainstreamové médiá sú vo vlastníctve tých alebo oných oligarchov, ktorým sú záujmy prostých ľudí ukradnuté (je naivné si myslieť, že jestvujú dobrí a zlí oligarchovia).
Terajšie prezidentské voľby sú najväčšou ukážkou ako funguje tzv. demokracia. Ten, kto má najviac peňazí je najväčší demokrat. Ostatní, nebodaj s iným názorom na obrannú zmluvu, sú antisystémoví….
Skoro sa človeku tlačia do úst slová: zlatí komunisti…
zdroj:http://pfpf.blog.pravda.sk/2019/03/24/vstanu-novi-bilakovia/