Manželia Gorbačovci po príchode do Kremľa

Bol zlým organizátorom, často sa mýlil vo výbere kádrov, mal prehnanú sebadôveru k vlastným schopnostiam, najmä pokiaľ ide o taktické manipulácie s kádre, často sa správal k svojmu okoliu veľkopansky. Mal silný sklon - na rozdiel napr. od Andropova - k prepychu, ktorý narastal počas jeho ciest na Západ, a to ho odcudzovali okrem bežných občanov, aj aparátnici. Jeho asistent Aleksandrov-Agentové o ňom napísal, že jeho vonkajšia otvorenosť a prívetivosť bola len maskou vypočítavého chladného politika. 


Podiel viny na týchto vlastnostiach i na celkovom zameraní politiky ZSSR je niekoľkými autormi pripísaný jeho manželke Raise. Pred príchodom do Moskvy v roku 1978 to bola docentka marxizmu na provinciálnej vysokej škole, ale svojim kultúrnym prehľadom vysoko prevyšovala nielen ženy vo svojom okolí, ale aj svojho manžela, s ktorým manipulovala, aj celým zvyškom vedenia KSSZ s výnimkou Jakovleva. Nadutosť a rozkazovanie sa u nej snúbili s obdivom k západnému spôsobu života, kde si však všímala len vyšších a stredných vrstiev. Pozoruhodná bola jej necitlivosť voči sociálnym i iným bolestiam bežných sovietskych žien. Prichádzala medzi urobené textilné robotníčky v šatách poslednej západnej módy. Jakovlev mal z nej až nepochopiteľný panický strach; bál sa, aby nevyvolal jej hnev. Raisa neváhala meniť texty návrhov rezolúcií ÚV KSSZ, čo privádzalo aparátnikov k nie vždy utajenej zúrivosti. Kremeľské dámy zase s chuťou roznášali zrejme pravdivé klebety, pochádzajúce od neustále prepúšťaných slúžok a ďalšieho personálu. Nancy Reaganová o nej s dešpektom vyhlasovala: „Od prvého okamihu nášho stretnutia hovorila a hovorila, takže som sotva mohla do toho vsunúť vlastné slovo. Možno, že to bol z jej strany pocit neistoty." Bola si vedomá, že rozhodujúci vplyv v krajine má spolu s manželom ona. 


Gorbačov sa chcel odlíšiť od svojich predchodcov pečaťou legitimity, ako veľký reformátor, ktorý vojde do dejín, čo sa stalo, ale inak, než čakal. Odmietal použiť násilie, aj keď to neskôr - aj keď nerád - nedodržal. Hlásal po celom svete kult morálky. Americký politik George Shultz: „Hovoril k ostrieľaným politickým pragmatikom o duchovných hodnotách ako baptistický kazateľ."


Perestrojku možno stručne charakterizovať: „Ako Čarodejníkov učeň Gorbačov stratil nad vývojom kontrolu."


Stroskotanie experimentu signalizovalo už v jeho počiatočnej fáze, ktorú niektorí ruskí publicisti nazývajú „ružovým obdobím". Verejnosť bola spočiatku veľmi potešená tým, že má na čele muža stredného veku, ktorý je schopný hovoriť bez papiera a zaujímavo. S uspokojením sledovala nahrádzanie - v skutočnosti nedôsledných - starých kádrov. 


Dobrú vôľu voči Gorbačovmu tímu, v ktorom mal vedľa neho hlavné slovo Jegor Ligačov, zatienili vážne chyby, ktorých sa tento tím od začiatku dopúšťal a na ktoré neskôr doplatil. Patrila k nim napr. protialkoholická kampaň, aj keď išlo o veľmi vážny problém podedený po cárovi. Keď premiér Nikolaj Ryžkov upozorňoval na katastrofálne dopady kampane na štátny rozpočet, Gorby ho zahriakol: „Chceš dôjsť do komunizmu na vodke?" Vzrástla spotreba „samogonu", príjmy štátu prudko klesali, vznikol nedostatok cukru na trhu a zrodili sa nákupné paniky, postupne zasahujúce nové druhy tovaru. Na odporúčanie asketického Ligačova, ktorý to údajne celé vyvolal, vedenie KSSZ reagovalo na nepokoj na trhu chaotickým ťažením proti nezaslúženým príjmom, príživníctvu a špekuláciám. Postihlo to aj užitočné záhumienkové hospodárenia a zárodky individuálnych remesiel a drobného podnikania vôbec. 


Ďaleko závažnejšie však bolo zotrvávanie na starých stereotypoch, pokiaľ išlo o technickú zaostalosť, s výnimkou vojenskej sféry a kozmického výskumu; uvedenie ZSSR na orbit vedecko-technickej revolúcie, ktorá by sa týkala celej sovietskej spoločnosti. Gorbačov, Ligačov a Ryžkov mali k dispozícii materiály, ktoré vypracovali experti z podnetu Andropova už v rokoch 1983-1985. Liečbu videli v tzv. urýchlení cestou prednostného rozvoja strojárstva a s ním spojených odvetví. Malo ísť o určitý veľký skok pomocou zdvojnásobenia investícií, zdokonalením plánovania a mobilizáciou pracovnej sily. 


Gorbačov po roku 1991 napísal: „V najbližších 6.-7. rokoch sme mali dosiahnuť svetového štandardu vo všetkých typoch strojárskej výroby. Dialo sa v podstate to isté, čo za Kosyginovho pokusu o reformu pred dvadsiatimi rokmi. Rozhodovala kombinácia záujmov ministerskej nomenklatúry a vedenia podnikov. Výsledok sa rovnal nule, ministerstvá bojovali za svoje práva, programy pre rozvoj niekoľkých vybraných sektorov nepriniesli urýchlenie vedeckotechnického pokroku, plány na modernizáciu nielen strojárstva sa zrútili." Príliv investičných prostriedkov vyústil v tradičnej expanzii do šírky: vyrábalo sa viac ocele, zastaraných strojov, nedokončovali sa projekty. Mzdové fondy aj pod tlakom zdola rástli. 


Príjmy štátu klesali v dôsledku prudkého poklesu cien vyváženej ropy a plynu, rástol deficit obchodnej a platobnej bilancie vyčerpali sa zásoby spotrebného tovaru. Ceny základných potravín boli hlboko pod výrobnými nákladmi. Ryžkov ich chcel zvyšovať, Ligačov a Ševardnadze nesúhlasili. Problém bol daný k ľadu, neskôr sa, v horšej podobe, vrátil. Ryžkov v rozhovore s politikmi USA: „Systém nefunguje, vedenie nevie, čo robiť."

 
S pomocou kultu jednomyseľnosti vo vedení KSSZ Gorbačov dokázal - podobne ako jeho predchodcovia - držať v šachu svoje okolie. Veril v revolúcii zhora, a to pomocou údajne zmodernizovaného aparátu, čo sa nepotvrdilo. Obdobie od nástupu Brežneva sa vyznačovalo mimoriadne konzervatívnou nielen kádrovou stabilitou, ktorú urobila KSSZ ako celok nereformovateľnou, a teda aj nepoužiteľnou pre skutočné premyslené progresívne premeny. XXVII. zjazd KSSZ (február - marec 1986) prebiehal skoro ako za Brežneva. Delegáti lietali po nákupoch a za zábavou. Vystúpenia na zjazde sa naďalej podobali mláteniu prázdnej slamy. Gorbačov vystupoval v koncepčných otázkach opatrne. Ukončil exil Sacharova v Gorkom. Až v januári 1987, pár mesiacov pred cestou do ČSSR, začal presadzovať zmenu volebného systému. 


Do situácie zasiahla katastrofa v Černobyle 26. apríla 1986. Gorbačov bol pre prísnu dávkovanú odbornú informáciu, v televízii sa k tomu objavil až 16 dní po tejto tragickej udalosti a hovoril hlavne o skresľovaní v západnej tlači. V spoločnosti tým bola naplno nastolená otázka tzv. glasnosti, či sa má hovoriť celá pravda, o súčasnosti i o minulosti. 


Gorbačov vychádzal z postoja, že je potrebné prebudiť celú spoločnosť, ale zase to nepreháňať. Neváhal však podporiť napr. odchod radu umelcov skutočných či pochybných z ich profesijných zväzov, o ktorých vyhlásil: „Chorí dedkovia a babky, vychvaľujú sami seba, navzájom si navrhujú vyznamenania, rozdávajú si štátne ceny a tituly." Tým však debatu rozšíril omnoho ďalej, než chcel. Kritika stalinizmu sa hocikde zmenila v demagogickú kritiku leninizmu. 


Začal kritizovať tých publicistov, ktorí prekračovali jeho neurčitú normu glasnosti z pozícií, ako tvrdil, niekedy správne, inokedy nie, anarchizmu a demagógie, ale nie tie žurnály, ktoré zastávali rusko-nacionalistické pozície, ktoré živili nacionalizmus u ostatných národov a etník. 


Oponoval v politbyru názorom šéfa KGB Čebrikova, ktorý za všetkým videl činnosť západných rozviedok, ako aj postojom Ligačova, ktorý sa vehementne domáhal radikálnych administratívnych opatrení. 


Začala sa mu odcudzovať čoraz väčšia časť sovietskej inteligencie: jedna, tá menšia, ktorá sa bála glastnosti ako príliš radikálnej, druhá, pre ktorú to kritizovanie bolo málo. 


Nehľadiac na všetky príznaky systémovej krízy, erózii ideológie a rast nespokojnosti hlavne medzi mladšou vzdelanejšou generáciou, skoro nikto vtedy nepredpokladal prudký priebeh sovietskeho rozkladu. A je tiež otázne, ako dlho by trvalo, než by vzájomné pôsobenie všetkých krízových elementov vyvolalo osudový zlom, ktorý prišiel neskôr. Homo sovieticus si sťažoval na svojich vodcov a posmieval sa im, ale spočiatku naďalej predpokladal existenciu súčasného systému a bol lojálny voči svojej sovietskej vlasti. Bola to Gorbačova netrpezlivosť, pred ktorou varoval Andropov, podporovaná jeho manželkou a Jakovlev, ktorí uviedli v ZSSR lavínu do pohybu. 


Voči celému sovietskemu bloku sa napodiv správal inak. Opatrne trval na princípe kontinuity. Považoval jaltské rozdelenie za konštantu medzinárodných vzťahov. Bol pre spoluprácu Varšavského paktu s NATO cez hranice týchto blokov, ale zdôrazňoval, že nedopustí prehltnutie jeho spojeneckých štátov Západom. Povedal to tiež v interview pre taliansku L'Unita aj pri iných príležitostiach. 


Pokiaľ ide o osoby, za beznádejného konzervatívca považoval hlavne Ericha Honeckera a Vasiľa Biľaka. Podobne ako Ryžkov mal vážne pochybnosti o fungovaní RVHP.

zdroj:http://voltaire.netkosice.sk/index2.html