Facebook Twitter RSS

O CFP!  | 

ads

Čo chce Putin? Analýza Rostislava Iščenka

Je potešiteľné, že úplnú porážku ukrajinských jednotiek na Donbase v januári a februári alebo konzultácie v Moskve s Merkelovou a Hollandem „patrioti” nedali za vinu hneď Putinovi.


Napriek tomu však ešte stále netrpezlivo očakávajú víťazstvo. Tí najradikálnejší z nich sú presvedčení o tom, že Putin sa Novoruska tak či tak vzdá. A tí mierni sa obávajú, že to urobí hneď ako bude podpísané najbližšie prímerie (ak sa tak stane), pretože musí prestaviť a vybaviť armádu Novoruska (čo by bolo možné aj bez zastavenia bojov), aby sa nastavil na okolnosti na medzinárodnom fronte a pripravil na nové diplomatické bitky.

 

Situácia na Donbase a Ukrajine je v skutočnosti napriek všetkej pozornosti politických alebo vojenských diletantov (vojenských stratégov na internete) iba časťou globálneho frontu; výsledok tejto vojny sa nerozhodne na doneckom letisku alebo pahorkoch okolo Debalceva, ale v kanceláriách prezidiálneho kabinetu a ministerstva zahraničných vecí v Moskve ako aj v kanceláriách v Paríži, Bruseli a Berlíne. Pretože vojenské akcie sú iba jednou z mnohých zložiek tejto politickej roztržky.

  • co-chce-putin-analyza-rostislava-iscenka

Je to najdrsnejšia a posledná zložka, ktoré v sebe ukrýva veľké riziko, záležitosť však nezačne vojnou a vojnou ani neskončí. Vojna je iba medzikrokom, ktorý poukazuje na nemožnosť dosiahnutia kompromisu. Jej cieľom je vytvoriť nové podmienky, vďaka ktorým kompromis bude možný alebo ukázať, že kompromis už nie je nevyhnutný, pretože jedna strana konfliktu už neexistuje. Keď príde čas na kompromis, keď sa boje skončia a jednotky sa vrátia do kasární, generáli začnú písať svoje pamäte a začnú sa pripravovať na nasledujúcu vojnu, skutočný výsledok konfrontácie skonštatujú politici a diplomati za rokovacím stolom.

Obyvateľstvo a armáda nie vždy rozumejú politickým rozhodnutiam. Napríklad pruský (neskôr ríšsky) kancelár Otto von Bismarck počas rakúsko-pruskej vojny v roku 1886 odmietal opakované požiadavky kráľa Viliama I (neskoršieho cisára) a pruských generálov obsadiť Viedeň a bolo to absolútne správne rozhodnutie. Takýmto spôsobom urýchlil mier za pruských podmienok a súčasne zabezpečil, že Rakúsko-Uhorsko sa navždy (lepšie povedané až do svojho zániku v roku 1918) stalo mladším partnerom Pruska a neskôr nemeckého cisárstva.

Aby sme rozumeli, ako, kedy a za akých podmienok sa môžu skončiť vojenské akcie, musíme vedieť, čo politici chcú a ako posudzujú predpoklady na kompromis po vojne. Vtedy bude jasné, prečo vojenské akcie vyústili do občianskej vojny nízkej intenzity s občasnými prímeriami, nielen na Ukrajine ale aj v Sýrii.

Názor politikov v Kyjeve nás očividne nemusí zaujímať, pretože tí o ničom nerozhodujú. Skutočnosť, že Ukrajina vládnu tretie osoby, už vyplávala na povrch. Nie je podstatné, či sú ministri vlády Estónci alebo Gruzínci; sú v každom prípade Američania. Rovnako by bolo chybou zaujímať sa o to, ako vidia budúcnosť vodcovia DVR (Doneckej ľudovej republiky) alebo LVR (Luhanskej ľudovej republiky). Republiky existujú iba vďaka ruskej podpore a pokým ich Rusko podporuje, musia byť chránené ruské záujmy, dokonca aj pred nezávislými rozhodnutiami a iniciatívami. Ide skrátka o príliš veľa nato, aby Zacharčenkovi alebo Plotnitskému alebo iným bolo dovolené robiť nezávislé rozhodnutia.

Pozrime sa teraz na pozíciu EÚ. Od nej záviselo veľa až do leta posledného roka, keď ešte mohla zabrániť vojne alebo prerušiť ju hneď vo svojom začiatku. Bol potrebný odhodlaný, jasný protivojnový postoj EÚ. Mohla vtedy zablokovať výboje USA na rozpútanie vojny a stať sa významným, nezávislým geopolitickým hráčom. EÚ [však] zahodila príležitosť a správala sa namiesto toho ako verný vazal Spojených štátov.

Výsledkom je, že Európa stojí na pokraji príšerného vnútorného povstania. V nastávajúcich rokoch má všetky príležitosti na to, aby ju postihol ten istý osud ako Ukrajinu, ibaže s väčším vreskotom, väčšími krvavými obeťami a s menšou nádejou, že veci sa v blízkej budúcnosti opäť vrátia do normálu – inými slovami, že niekto príde a dá veci opäť do poriadku.

Európa si v súčasnosti skutočne môže vybrať, či chce ostať nástrojom Spojených štátov alebo sa chce priblížiť Rusku. V závislosti od toho, ako sa rozhodne, môže sa z toho Európa dostať s niekoľko málo škrabancami, napríklad so stratou niektorých krajín v okrajových zónach a s možným rozkúskovaním niektorých krajín, alebo však úplne skolabuje. Vychádzajúc z váhavosti elít EÚ, otvorene sa odvrátiť od USA, je kolaps takmer neodvratný.

Čo by nás však malo zaujímať, je názor dvoch západných síl, ktoré sú rozhodujúce pre konfiguráciu geopolitického frontu a ktoré v skutočnosti bojujú o víťazstvo vo vojne novej generácie – v Tretej svetovej vojne s dátovými sieťami v centre [kyber…]. Týmito silami sú Spojené štáty a Rusko.

Pozícia USA je jednoznačná a očividná. Washington prepásol v druhej polovici 1990-tych rokov svoju jedinú príležitosť, bez akejkoľvek prekážky zreformovať hospodársky systém studenej vojny a zmeniť tak očakávanú krízu na systém, ktorého vývoj je limitovaný obmedzenosťou našej planéty a jej zdrojov, vrátane tých ľudských, čo je v konflikte s potrebou donekonečna tlačiť doláre.

Neskôr mohli Spojené štáty agóniu systému už iba predĺžiť tým, že drancovali svet. Najskôr vpadli do krajín tretieho sveta. Potom napadli potenciálnych konkurentov. Potom spojencov a dokonca blízkych priateľov. Toto drancovanie mohlo pokračovať iba dovtedy, pokým Spojené štáty ostali nespochybneným hegemónom [vládcom] sveta.

Keď Rusko začalo uplatňovať svoje právo, robiť nezávislé politické rozhodnutia – [dokonca] rozhodnutia nie globálneho ale [iba] národného významu, stret so Spojenými štátmi bol neodvratný. Tento stret však nemôže skončiť kompromisným mierom.

Pre Spojené štáty by kompromis s Ruskom znamenal dobrovoľné vzdanie sa svojej nadvlády a viedol by k rýchlej katastrofe systému – nielen k politickej alebo hospodárskej kríze, ale aj k ochrnutiu štátnych inštitúcií a neschopnosti vlády fungovať. Inými slovami, k neodvratnému rozpadu.

Ak však Spojené štáty zvíťazia, potom je to Rusko, ktoré zažije katastrofe systému. Po takej „rebélii“ vedúcich tried Ruska by ich potrestali vyvlastnením a tiež uväznením. Štát by sa rozštiepil, zabrali by podstatné časti územia a zničili vojenskú silu krajiny.

Preto bude vojna pokračovať, až niektorá strana zvíťazí. Každú prechodnú dohodu treba považovať za iba dočasné prímerie; potrebnú oddychovú prestávku, na sformovanie sa, mobilizovanie nových zdrojov a získanie (t. z. naverbovanie) nových spojencov.

Na dokončenie obrazu ešte potrebujeme [objasniť] pozíciu Ruska. Je dôležité rozumieť tomu, čo chce dosiahnuť špička ruského vedenia; najmä prezident, Vladimír Putin. Hovoríme tu o kľúčovej roli, ktorú Putin v ruskej mocenskej štruktúre predstavuje. Tento systém nie je autoritársky, ako mnohé iné, ale autoritatívny – čo znamená, že sa zakladá nie na konsolidácii (upevnení) autokracie, ale na autorite osoby, ktorá systém vytvorila a vo svojej úlohe vodcu sa stará o to, aby efektívne pracoval.

Počas Putinových 15 rokov pri moci sa napriek ťažkej vnútornej a vonkajšej situácie pokúsil rozšíriť a posilniť rolu vlády, parlamentu a dokonca miestnych vlád a správ. To sú celkom logické kroky, ktoré majú do systému vniesť úplnosť, stabilitu a odolnosť. Keďže žiaden politik nemôže vládnuť večne, politická ustálenosť je kľúčom k stabilnému systému bez ohľadu na to, kto sa dostane k moci.

Žiaľ, úplná samočinná kontrola, najmä schopnosť fungovať bez dozoru prezidenta, neboli dosiahnuté. Putin naďalej ostáva rozhodujúcim činiteľom systému, pretože ľudia mu ako osobe dôverujú. Majú omnoho menšiu dôveru v systém, pokiaľ ide o verejné autority a jednotlivé zariadenia.

Takto sa Putinove názory a politické plány stávajú rozhodujúcim faktorom v oblastiach ako ruská zahraničná politika. Ak by aj tvrdenie, že bez Putina nie je Rusko, bolo preháňaním, výrok „čo chce Putin, to chce Rusko“ podľa môjho názoru pomerne presne vystihuje situáciu.

Pre začiatok je potrebné poznamenať, že človek, ktorý 15 rokov uvážene viedol Rusko vo svojom vzkriesení, to robil za podmienok americkej nadvlády v svetovej politike, počas ktorých mal Washington mnohé príležitosti ovplyvniť vnútornú politiku Ruska. [Putin] musel porozumieť spôsobu boja a svojmu protivníkovi, inak by nevydržal tak dlho.

Rozsah konfrontácie s USA, ktorý si Rusko dovolilo, sa zvyšoval veľmi pomaly a do istého okamihu ostal úplne nepovšimnutý. Rusko napríklad vôbec nereagovalo na prvý pokus farebnej revolúcie na Ukrajine v rokoch 2000 až 2002 (prípad Gongadzeho, škandál s kazetami a protesty za Ukrajinu bez Kučmu).

(Georgij Gongadze bol ukrajinský novinár a režisér gruzínskeho pôvodu, ktorý bol v roku 2000 unesený a zavraždený. Škandál s kazetami bol vyvolaný v roku 2000 vydaním zvukových nahrávok, na ktorých údajne Leonid Kučma hovorí o nutnosti umlčať Gongadzeho pre jeho spravodajstvo o korupcii na najvyššej úrovni. Po prevalení škandálu s kazetami došlo na Ukrajine v rokoch 2000 a 2001 k rozsiahlym protestom proti Kučmovi).

Rusko bolo proti tomu, nezasiahlo však počas prevratov, ku ktorým došlo v čase od novembra 2003 do januára 2004 v Gruzínsku a od novembra 2004 do januára 2005 na Ukrajine. V roku 2008 Rusko nasadilo svoje vojsko v Osetsku a Abcházsku proti americkému spojencovi Gruzínsku. V roku 2012 ruská flotila pred brehmi Sýrie prejavila svoju pripravenosť na stret so Spojenými štátmi a jej spojencami v NATO.

V roku 2013 začalo Rusko uskutočňovať hospodárske opatrenia proti Janukovičovej vláde, čo prispelo k tomu, že si uvedomil škodlivosť podpísania asociačnej dohody (s EÚ).

Moskva by nedokázala zachrániť Ukrajinu vzhľadom na predpojatosť, zbabelosť a hlúposť ukrajinského vedenia – nielen Janukoviča samotného, ale všetkých bez výnimky. Po ozbrojenom prevrate v Kyjeve vo februári 2014 sa Rusko vydalo cestou otvorenej konfrontácie s Washingtonom. Predtým boli konflikty oboch krajín striedané s fázami lepších vzájomných vzťahov, no začiatkom roku 2014 sa vzťahy medzi Ruskom a Spojenými štátmi prudko zhoršili a rýchlo dosiahli bod, v ktorom by pred jadrovou érou automaticky vyhlásili vojnu.

Putin si v každom okamihu dovolil iba presne ten rozsah konfrontácie so Spojenými štátmi, ktorý Rusko zvládalo. Ak teraz Rusko rozsah konfrontácie neobmedzí, potom to znamená, že Putin je toho názoru, že Rusko v sankčnej vojne, nervovej vojne, informačnej vojne, v občianskej vojne na Ukrajine a v hospodárskej vojne dokáže zvíťaziť.

To je prvý dôležitý záver v otázke, čo chce Putin a čo očakáva. Očakáva, že zvíťazí. A ak si uvedomíme, aký dôkladne premyslený postup volí a ako veľmi sa snaží predvídať nečakané zvraty, potom si môžeme byť istí, že v okamihu, keď sa ruské vedenie rozhodlo nepodvoliť sa nátlaku Spojených štátov ale čeliť mu, malo dvojnásobnú, ak nie trojnásobnú istotu, že zvíťazí.

Chcem poukázať na to, že rozhodnutie vstúpiť s Washingtonom do konfliktu nepadlo v roku 2014 a ani v roku 2013. Vojna z 8. augusta 2008 bola výzvou, ktorú Spojené štáty nedokázali ponechať bez trestu. Neskôr cena a riziko v každej fáze konfrontácie rástli pre obe strany. Od roku 2008 do 2010 klesali schopnosti Spojených štátov – nielen vojenské alebo hospodárske, ale celkové, zatiaľ čo schopnosti Ruska sa podstatne zlepšovali. Hlavným cieľom bolo teda cenu a riziko zvyšovať pomaly a nie explozívne. Inými slovami: otvorenú konfrontáciu, v ktorej padnú všetky výhovorky a v ktorej každý rozumie, že prebieha otvorené vojna, bolo potrebné oddialiť čo najdlhšie.

Každým ďalším rokom boli Spojené štáty slabšie, zatiaľ čo Rusko silnelo. Tento proces bol prirodzený a nezadržateľný a bolo možné s vysokou istotou predpovedať, že americká nadvláda by okolo roku 2020 až 2025 skončila aj bez akejkoľvek konfrontácie a že Spojené štáty by spravili najlepšie, keby nerozmýšľali nad tým, ako ovládnuť svet ale o tom, ako zabrániť svojmu prudkému úpadku.

Týmto je jasný druhý Putinov úmysel: udržať mier alebo prinajmenšom zdanie mieru tak dlho, ako je to len možné. Mier je výhodný pre Rusko, pretože za mierových podmienok dokáže bez ohromných nákladov dosiahnuť ten istý politický výsledok, no v podstatne lepšej geopolitickej situácii. To je dôvodom toho, že Rusko ustavične predkladá mierové návrhy. Rovnako ako skolabuje chunta v Kyjeve, keď na Donbase zavládne mier, aj vojensko-priemyselný komplex a Spojenými štátmi vytvorený globálny finančný systém sú odsúdené na zánik, keď na svete zavládne mier. V tomto pohľade konanie Ruska výstižne približuje výrok Sun Tzeho „Najväčšie víťazstvo je víťazstvo dosiahnuté bez bitky“.

Je jasné, že Washington neriadia blbci bez ohľadu na to, čo sa uvádza v ruských televíznych reláciách alebo v blogoch. Spojené štáty si veľmi presne uvedomujú situáciu, v ktorej sa nachádzajú. Uvedomujú si aj to, že Rusko nemá v úmysle zničiť ich a skutočne chce s nimi spolupracovať na rovnocennej úrovni. Takáto spolupráca je však pre Spojené štáty neakceptovateľná pre ich politickú, sociálnu a hospodársku situáciu. Hospodársky kolaps a spoločenská explózia prídu pravdepodobne ešte skôr, ako Washington (aj keby to bolo s podporou Moskvy a Pekingu) stihne zaviesť potrebné reformy, najmä ak zohľadníme, že v rovnakom čase musí tie isté reformy zaviesť aj EÚ. Aby toho nebolo dosť, politická elita, ktorá v posledných 25 rokoch vznikla v Spojených štátoch, si zvykla na svoj status majiteľa sveta. Tá skutočne nerozumie, ako by ju niekto mohol vyzvať.

Pre vládnucu elitu Spojených štátov (ani nie tak pre hospodársku elitu ako skôr pre vládnych byrokratov) je zmena z krajiny, ktorá rozhoduje o osude podriadených národov, na krajinu, ktorá je na rovnakej úrovni s ostatnými, neznesiteľnou predstavou. Je to pre ňu zrejme tak, akoby Gladstonovi alebo Disraelimu (politikom britského impéria, pozn. prekl.) ponúkli funkciu premiéra kráľovstva Zuluov v časoch kráľa Cetshwayoa kaMpandeho. A tak Spojené štáty na rozdiel od Ruska, ktoré potrebuje na svoj rozvoj mier, považujú vojnu za nevyhnutnú.

Každá vojna je v podstate bojom o zdroje. Zvyčajne zvíťazí strana, ktorá má viac zdrojov, dokáže zmobilizovať viac jednotiek a vyrobiť viac tankov, lodí a lietadiel. Napriek tomu však strategicky znevýhodnené strany niekedy dokážu zvrátiť situáciu taktickým víťazstvom na bojisku. Príkladom sú vojny Alexandra Veľkého a Friedricha Veľkého ak aj Hitlerov postup v rokoch 1939 až 1940.

Jadrové mocnosti sa navzájom nemôžu priamo konfrontovať. Preto je základ ich zdrojov nesmierne dôležitý. Presne to je príčina toho, prečo Rusko a Spojené štáty za posledný rok zúfalo hľadali nových spojencov. Tento súboj vyhralo Rusko. Spojené štáty môžu za spojencov považovať iba EÚ, Kanadu, Austráliu a Japonsko (a aj to iba podmienene), Rusko však dokázalo zmobilizovať podporu krajín BRICS, upevniť svoju pozíciu v Latinskej Amerike a začať vytláčaním USA z Ázie a Severnej Afriky.

Prirodzenie to nie je úplne očividné, ale keď sa pozrieme na výsledky hlasovaní v OSN a uvedomíme si, že chýbajúca oficiálna podpora znamená pre Spojené štáty odmietnutie a teda podporu pre Rusko, tak sa ukáže, že krajiny na strane Ruska spoločne ovládajú približne 60 % svetového HDP (hrubého domáceho produktu), predstavujú viac ako 2/3 svetovej populácie a viac ako 3/4 územia. To znamená, že Rusko má viac zdrojov.

V tejto situácii majú Spojené štáty dve možnosti. Prvá sa javí mať v sebe veľký potenciál a použili ju od začiatkov ukrajinskej krízy.

Bol ňou pokus donútiť Rusko vybrať si medzi zlou situáciou a situáciou ešte horšou. Rusko by bolo nútené, akceptovať pri svojich hraniciach nacistický štát a tým aj dramatickú stratu medzinárodného významu a dôvery a stratu podpory svojich spojencov, čím by sa v krátkom čase stalo zraniteľným voči vnútorným a vonkajším proamerickým silám, bez šance prežiť. Alebo mohlo Rusko poslať svoju armádu na Ukrajinu a vykopnúť chuntu ešte predtým, ako sa ukotvila a umožniť návrat legitímnej Jankovičovej vlády. To by však so sebou prinieslo žaloby pre agresiu proti nezávislému štátu a pre potlačenie revolúcie občanov. Takáto situácia by viedla k vysokej miere nevôle Ukrajincov a k potrebe použitia ustavične rastúcich značných vojenských, politických, hospodárskych a diplomatických zdrojov, aby bábkovú vládu v Kyjeve udržali pri moci, pretože za takýchto okolností by žiadna iná vláda nebola možná.

Rusko sa vyhlo tejto dileme. Nedošlo k priamej invázii. Je to Donecko, ktoré bojuje s Kyjevom. Sú to Američania, ktorí musia vynakladať vzácne zdroje na bábkový režim v Kyjeve odsúdený na zlyhanie, zatiaľ čo Rusko môže ostať mimo a predkladať mierové návrhy.

Preto Spojené štáty teraz použili druhú možnosť. Je stará takmer ako ľudstvo samotné. To, čo nemožno udržať a čoskoro má padnúť do rúk nepriateľovi, treba zničiť tak ako je to len možné, aby bolo víťazstvo vyšlo nepriateľa drahšie ako porážka, keďže všetky svoje zdroje musí použiť na obnovu úplne zničeného územia. Spojené štáty preto prestali pomáhať Ukrajine čímkoľvek, čo by prekračovalo hranicu politickej rétoriky, zatiaľ čo nabáda Kyjev, aby občiansku vojnu rozšíril na celú krajinu.

Ukrajinská pôda musí horieť, nielen Donecko a Luhansko ale aj v Kyjeve a Ľvove. Úloha je jednoduchá: čo najviac zničiť sociálnu infraštruktúru a obyvateľstvo udržiavať na hranici prežitia. Vtedy bude obyvateľstvo Ukrajiny pozostávať z miliónov hladujúcich, zúfalých a ťažko ozbrojených ľudí, ktorí sa navzájom pozabíjajú pre trochu jedla. Jedinou cestou, ako ukončiť tento krvavý kúpeľ, by bola rozsiahla medzinárodná vojenská intervencia na Ukrajine (samotná milícia by nestačila) ako aj masívna finančná podpora na uživenie obyvateľov a opätovnú obnovu hospodárstva, až kým sa Ukrajina dokáže živiť sama.

Je jasné, že všetky tieto náklady [by] išli na ťarchu Ruska. Putin správne predpokladá, že týmto by preťažili nielen štátny rozpočet, ale aj verejné prostriedky vo všeobecnosti, vrátane armády, a pravdepodobne by boli nepostačujúce. Cieľom je preto nedopustiť explodovanie Ukrajiny, kým milícia nedostane situáciu pod kontrolu. Rozhodujúce je, počty obetí a rozsah deštrukcie udržať na minime a zachrániť čo najviac z hospodárstva a infraštruktúry, aby obyvateľstvo nejako dokázalo prežiť a oslobodiť sa od nacistických zločincov.

Na tomto mieste sa vynára spojenec pre Putina aj v podobe EÚ. Keďže Spojené štáty sa ustavične pokúšali do boja s Ruskom nasadiť európske prostriedky, EÚ, už beztak oslabená, dosiahne bod vyčerpania a musí sa začať venovať svojim vlastným, už dlho kvasiacim problémom.

Ak teraz Európa bude mať na svojej východnej hranici úplne zničenú Ukrajinu, z ktorej budú milióny ozbrojencov utekať nielen do Ruska, ale aj do krajín EÚ a prinesú so sebou milé kratochvíle ako obchod s drogami, obchod so zbraňami a terorizmus, EÚ neprežije. Rusko však bude mať nárazníkovú zónu v podobe Novoruska.

Európa nemôže konfrontovať Spojené štáty, má však panický strach pred zničenou Ukrajinou. Preto sa Merkelová a Hollande nie prvý raz v tomto konflikte pokúšajú sabotovať požiadavky USA (tým, že uvaľujú sankcie, ale žiadne zlé) a v obmedzenom  rozsahu robia dokonca vlastné akcie s cieľom dosiahnuť kompromis – možno nie mier, ale prinajmenšom prímerie na Ukrajine.

Ak sa Ukrajina rozhorí, bude horieť veľmi rýchlo. A keď sa z EÚ [v očiach USA] stane  nespoľahlivý partner, ktorý, aj keď nie je ochotný prejsť na ruskú stranu, je prinajmenšom ochotný zaujať neutrálny postoj, Washington zaviazaný svojou stratégiou bude považovať za svoju povinnosť rozpútať v Európe požiar.

Je jasné, že séria občianskych vojen a vojen medzi štátmi na kontinente, ktorý je prešpikovaný všetkými možnými druhmi zbraní a na ktorom žije viac ako pol miliardy ľudí, by bola oveľa horšia ako občianska vojna na Ukrajine. Spojené štáty a Európu delí Atlantický oceán. Ešte aj Anglicko by mohlo dúfať, že jednoducho prečká konflikt na druhej strane kanálu. Rusko a EÚ však majú dlhú spoločnú hranicu.

Vôbec nie je v záujme Ruska, mať požiar od Atlantiku až po karpatské pohorie, kým oblasť od Karpát až po Dneper ešte tlie. Preto jedným z ďalších Putinových cieľov je, pokiaľ je to možné, zabrániť najhorším dôsledkom plošného požiaru na Ukrajine a v Európe. Keďže nie je možné takémuto výsledku zabrániť úplne (ak sa Spojené štáty rozhodnú založiť požiar, tak to spravia [pozri napríklad „Gladio“]), je potrebné prinajmenšom vedieť dokázať požiar rýchlo uhasiť s cieľom zachrániť to najvzácnejšie.

Preto Putin, aby chránil legitímne záujmy Ruska, považuje mier za mimoriadne dôležitý, pretože je to mier, ktorý umožňuje dosiahnutie tohto cieľa s maximálnym efektom pri minimálnych nákladoch. Keďže však mier už nie je naďalej možný a prímeria sa stávajú stále teoretickejšími a krehkejšími, Putin bude potrebovať koniec vojny čo najskôr.

Chcem však zdôrazniť, že ak by pred rokom bola vôľa dosiahnuť kompromis, ten by mal podmienky výhodnejšie pre západ (Rusko by stále ešte dosiahlo svoje ciele, aj keď o niečo neskôr, ale na to by bol potrebný malý ústupok); teraz už to nie je možné a podmienky sú stále horšie. Predbežne ostáva situácia rovnaká; mier za takmer každých podmienok je ešte stále výhodný pre Rusko. Zmenila sa iba jedna vec, tá má však pre Rusko najvyššiu dôležitosť: verejná mienka. Ruská spoločnosť túži po víťazstve a odplate. Ako som poukázal už skôr, ruská moc je autoritatívna a nie autoritárska; preto je verejná mienka na rozdiel od bežných [západných] demokracií v Rusku dôležitá.

Putin si dokáže svoju pozíciu piliera systému udržať iba dovtedy, pokým má podporu väčšiny verejnosti. Ak túto podporu stratí, systém stratí svoju stabilitu, pretože politická elita ešte nepredložila personálne alternatívy jeho osoby. Moc si však udrží svoju autoritu iba dovtedy, kým úspešne stelesňuje požiadavky más. Preto porážka nacizmu na Ukrajine, aj keby mala byť iba diplomatického charakteru, musí byť jednoznačná a nespochybniteľná – ruský kompromis je možný iba za tejto podmienky.

Takže bez ohľadu na želania Putina alebo záujmy Ruska, vzhľadom na celkovú vyváženosť moci ako aj priority a schopnosti protagonistov vojna na Ukrajine, ktorá sa mala skončiť už minulý rok, takmer celkom isto preskočí do Európy. Možno sa iba domnievať, kto bude efektívnejší – Američania so svojimi kanistrami benzínu alebo Rusi so svojim hasiacim prístrojom? Jedna vec je však absolútne jasná: mierové iniciatívy ruského vedenia budú limitované nielen ich želaniami, ale aj ich skutočnými schopnosťami. Nemá zmysel bojovať proti vôli národa alebo chodu dejín; ak sú však súbežné, vtedy jediné, čo múdry politik môže urobiť, je porozumieť vôli národa a smerovaniu dejinného procesu a pokúsiť sa, za každú cenu ich podporiť.

Pre opísané okolnosti je extrémne nepravdepodobné, že stúpencom nezávislého štátu Novorusko sa splní ich sen. S ohľadom na rozsah nadchádzajúceho požiaru nie je nijako ťažké odhadnúť celkový osud Ukrajiny, zároveň však nebude ľahké ho dosiahnuť.

Je iba logické, že Rusi sa pýtajú: Prečo Rusi, ktorých sme zachránili pred nacistami, ktorý žijú v Novorusku, musia žiť vo vlastnom štáte? Ak chcú žiť vo vlastnom štáte, prečo by Rusko malo znovuvybudovať ich mestá a závody? Na tieto otázky existuje iba jedna rozumná odpoveď: Novorusko by sa malo stať súčasťou Ruska (najmä preto, lebo má predsa dostatok bojovníkov, pričom vládnuca trieda je problematická). Nuž, ak sa časť Ukrajiny smie pripojiť k Rusku, prečo nie celá krajina? Najmä, keďže táto otázka časom vystane, keď EÚ prestane byť alternatívou Eurázijskej únie (pre Ukrajinu).

Dôsledné rozhodnutie pripojiť sa k Rusku spraví zjednotená federálna Ukrajina a nikdy nejaký útvar bez jednoznačného statusu. Myslím si, že je predčasné prekresľovať hranice. Ak však Spojené štáty dokážu konflikt rozšíriť na EÚ (a pokúsia sa o to), finálne vyriešenie územných otázok bude trvať prinajmenšom niekoľko rokov, a možno aj dlhšie.

Z mieru profitujeme v každej situácii. Za mierových podmienok bude s rastúcim základom ruských zdrojov a s novými spojencami (bývalými partnermi USA), ktorí prejdú na stranu Ruska a s klesajúcim významom Washingtonu aj územná reštrukturalizácia ďaleko jednoduchšia a časom menej významná, najmä pre tým dotknuté krajiny.

Z ruštiny do nemčiny preložili Denis, Gideon a Robin, preklad do slovenčiny ďurino

Preklad venujem Táni, ďakujem za dnešné slová.

Treba si uvedomiť, že ide o preklad prekladu. Majte preto, ľudkovia, zhovievavosť s prípadnými drobnými nepresnosťami. Posolstvo článku nebolo skreslené.

ďurino, apríl 2015

Zdroj

Pôvodný zdroj v ruštine

 

PodporteCFP QR 22 KAFE KÁVAS

Komentáře

Přidat komentář

Bezpečnostní kód Obnovit

Facebook komentáře