Na Ukrajine mnohí ľudia stále slepo veria, že Rusi zorganizovali masaker v Buči. Sami sa nútia sa tomu veriť, pretože ak by to nebolo tak, ako to prezentovala ukrajinská a západná propaganda, zrútil by sa im svet. Práve preto portál SP požiadal politika Olega Careva, aby priebeh udalostí v Buči uviedol na pravú mieru. Kto a čo urobil. Kedy. A čo je najdôležitejšie – prečo.
Zrejme aj tieto odhalenia boli dôvodom, prečo sa v noci 27. októbra v Jalte pokúsili o atentát na Careva, Bolo začaté trestné stíhanie za pokus o atentát na štátneho alebo verejného činiteľa. V súvislosti s Carevom a členmi jeho rodiny boli prijaté potrebné bezpečnostné opatrenia. V súčasnosti nie je ohrozený jeho život, zdravotný stav obete je uspokojivý, uvádza sa v správe Federálnej bezpečnostnej služby.
SP: Rukopis provokácie v Buči silne pripomína udalosti, ktoré sa odohrali v sýrskej Dume – “biele prilby”, mŕtve deti, srdcervúce videá… Potom sa ukázalo, že to bola inscenácia. A ako to bolo v Buči?
Rovnako. Len to nebola inscenácia, ale skutočné vraždy skutočných ľudí. A nezabíjala ich ruská armáda. Krátko pred začiatkom špeciálnej vojenskej operácie (ŠVO) som dostal informáciu, že vo viacerých oblastiach Ukrajiny sa zostavujú zoznamy “nespoľahlivých” ľudí – novinárov, politikov, blogerov, ktorí by mohli podporovať Ruskú federáciu. A bolo jasné, že v prípade vyhrotenia vzťahov s Ruskom ich nikto nezatkne, budú fyzicky zlikvidovaní. V tom čase som vo svojom Telegram kanáli napísal otvorený list, v ktorom som takýchto ľudí žiadal, aby sa v prípade vojenského konfliktu čo najviac starali o seba, aby pochopili, že žiadne súdy nebudú, že sa s nimi “vysporiadajú” ako s prvými. Osobne som im volal, ale, žiaľ, nie všetci mi vtedy uverili.
V každom z oblastných oddelení Bezpečnostnej služby Ukrajiny (SBU) boli v tom čase už vytvorené zvláštne komandá, ktoré sa spolu s nacionalistami zaoberali týmito prípadmi. A niekoľko dní predtým, ako sa na Ukrajine začali medializovať udalosti, ktoré sa údajne odohrali v Buči, ma z Kyjeva informovali, že sa pripravuje grandiózna provokácia. Bolo to v dňoch, keď prebiehali rokovania v Istanbule – koncom marca.
Už vtedy som vo svojom príspevku napísal: “Začína byť jasné, prečo SBU po celej krajine zorganizovala skutočný hon na rozumných ľudí alebo tých, ktorí sa jednoducho vyslovili za spoluprácu s Ruskom. Desiatky novinárov, verejných činiteľov, aktivistov za ľudské práva boli zatknuté a mnohí už boli zabití. Ich mŕtvoly, ako aj desiatky ďalších, ktorí boli zastrelení v celách SBU, sa dnes prevážajú do Irpinu a Buče. V blízkej budúcnosti sa tam chystajú priviezť zahraničných novinárov, aby zábery “zverstiev ruskej armády” obleteli všetky svetové médiá”.
Príkaz na “zorganizovanie provokácie v Buči” prišiel z Londýna prostredníctvom Mi-6 a realizáciou bol poverený šéf kontrarozviedky SBU Oleksandr Poklad. Poklad delegoval realizáciu na Botsmana. Sergej Korotkich Botsman, neonacista, gangster a dolárový milionár, to jeho ľudia vykonali všetky vraždy.
Keď prišiel Pokladov príkaz, Botsman pozbieral telá a odviezol ich do Buče, kde zaranžoval údajne starý masový hrob, ktorý tam zanechali ruské jednotky. Rusko to vedelo, a preto žiadalo vykonať genetické skúmanie tiel nájdených v Buči. Ak by sa takáto expertíza vykonala, ukázalo by sa, že všetci stúpenci “ruského sveta” nemohli prísť húfne na frontovú líniu, aby ich tam zabili výstrelom do zátylku. Okrem toho Botsman dal pokyn strieľať civilistov z Buče, aby vytvoril dôveryhodný obraz a mŕtvoly nechal porozhadzované pozdĺž cesty. Zabíjali najmä tých, ktorí chodili po uliciach mesta s bielymi páskami na rukávoch.
SP: Odkiaľ sa vzali tieto biele pásky?
Na začiatku ŠVO som bol neďaleko Kyjeva a všimol som si, že keď miestni obyvatelia videli na ruských autách znaky “V” a “Z” a na rukávoch našich vojakov biele pásky, okamžite začali označovať svoje autá a seba takýmito páskami, čo malo označovať: “My nie sme nepriatelia”. A nejako rýchlo sa to rozšírilo po celom predmestí Kyjeva. A keď sa naše jednotky počas preskupenia stiahli, nie každý si hneď uvedomil, že musí pásky odložiť. Takže Botsmanovi nacisti do nich strieľali – ak mali takéto pásky, boli to nepriatelia.
SP: Myslím si, že je potrebné rozdeliť udalosti na drobné deň po dni, počnúc stiahnutím ruských ozbrojených síl z Buče….
Naše jednotky opustili Buču 30. marca a 31. marca starosta Buče Anatolij Fedoruk informoval o “víťazstve”, tváril sa šťastne, hoci prečo by sa mal tešiť, keď boli ulice posiate mŕtvolami. Samozrejme, o mnohých občanoch nepadlo ani slovo. V dňoch 1. – 2. apríla do Buče nikoho nepustili a 3. apríla sa objavilo prvé video.
SP: Deň predtým, 29. marca 2022, sa skončili rokovania v Istanbule a Ukrajina, ako vyplýva z rozhovoru s Arachamijom, v tom čase mohla pokojne dosiahnuť mierovú dohodu s minimálnymi stratami. A provokáciu v Buči začali rozširovať hneď potom…
Buča sa stala Zelenského hlavným argumentom na odmietnutie dohody s Ruskom. Inak by to Ukrajinci nepochopili, a čo je najdôležitejšie, Západ by nemal dôvod podporovať kyjevský režim.
V súvislosti s rokovaniami nastala situácia, o ktorej sa Arachamija vo svojom rozhovore radšej nezmienil. Mnohí ruskí oligarchovia boli ochotní vzdať sa značnej časti, až polovice svojho majetku, aby sa vyhli sankciám, a Roman Abramovič zastupoval ich záujmy na rokovaniach v Istanbule. V súlade s tým boli Zelenského tímu sľúbené veľmi seriózne “bonusy” za podpísanie mierových dohôd. Ako mi bolo povedané, Arachamija dokonca dostal niečo z toho, čo mu bolo sľúbené vopred, “aby si zachoval dobrú náladu”. Aj on pripojil svoju parafu pod dohodu a potom prišiel z Londýna príkaz – žiadne dohody.
Za zastavenie bojov sa veľmi aktívne zasadzoval aj ukrajinský bankár Denis Kirejev, ktorý sa tiež zúčastnil na rokovaniach v Minsku a bol silným zástancom mierových dohôd. Kirejev bol zabitý 5. Marca. Okrem toho bol blízkym spolupracovníkom rozviedky GUR kontrolovanej USA a zlikvidovali ho dôstojníci SBU, ktorí boli podriadení Zelenskému a Mi-6. Jeho vražda bola demonštratívna, aby bolo každému jasné – bude to tak, ako to SBU vyžaduje. A má to priamy súvis s provokáciou v Buči. Nesúťažili medzi sebou GUR a SBU, ale USA a Veľká Británia, ktoré sa dohadovali o budúcnosti Ukrajiny. Žiaľ, zvíťazil Londýn.
Karol Jerguš
