Degenerácia vývoja v EU a jej vplyv na Rusko
- Podrobnosti
- ze světa / Evropa|
- 6. únor 2016|
- John Laugland|
- 6652 x
V roku 1991 bolo v Maastrichte dohodnuté nielen odstránenie národných mien, ale aj prekonanie koncepcie národných štátov. Bola to ťažká rana pre medzinárodné právo - a tiež pre mier.
Často sa právom tvrdí, že Európska únia ohrozuje národnú suverenitu a tým pádom aj demokraciu. Zastávam názor, že to platí aj pre NATO. Obe bruselské štruktúry predstavujú dve strany tej istej nadnárodnej mince. Tento supraracionalizmus je v príkrom rozpore s medzinárodným právom a Chartou OSN. Povedané inými slovami - tento supraracionalizmus je nezákonný.
Aby som tieto tvrdenia dokázal, pripomínam Maastrichtskú zmluvu z roku 1991. Táto zmluva predstavuje legálny základ nášho milovaného eura. Všetky štáty EÚ s výnimkou Dánska a Veľkej Británie sú na základe tejto zmluvy povinné vzdať sa svojich národných mien a zaviesť spoločnú menu euro.
Dôležité je, že táto zmluva rovnako ako mena euro boli priamymi dôsledkami vyslovene supranacionálne resp. postnacionálne ideológie vtedajšieho spolkového kancelára Helmuta Kohla - ideológia, ktorú teraz ovláda celý Západ.
Keď sa spolkový kancelár v decembri 1991 vracal z Maastrichtu, urobil pred Spolkovým snemom v Bonne vyhlásenie k výsledkom rokovaní Európskej rady. Prvý bod jeho prejavu: "Cesta k európskej únii je nezvratná. Členské štáty Európskeho spoločenstva sú teraz zviazané takým spôsobom, ktorý znemožňuje vybočenie alebo návrat k skoršiemu národne štátnemu mysleniu so všetkými jeho neblahými dôsledkami". Pre Kohla Maastricht znamenal ideologickú revolúciu, a to v úzkom slova zmysle: išlo o revolúciu ideí. Maastricht znemožnil staré "národno-štátne" myslenie.
Nejde len o rétoriku. Supranacionálna ideológia bola zakotvená aj ústavne právnym spôsobom v nemeckej ústave. Niekdajší článok 23 Ústavy SRN bol článkom národnej jednoty. Na základe tohto článku mohlo Nemecko v roku 1990 znovu získať svoju národnú jednotu. V okamihu opätovného zjednotenia Nemecka však bol tento článok nielen zrušený, ale bol nahradený novým nadnárodným "článkom Európy". Spolková republika Nemecko je tak teraz jediným členským štátom Európskej únie, ktorý je z ústavno-právneho hľadiska povinný nielen zostať členským štátom EÚ, čo je už samo o sebe veľmi problematické, ale je povinný aj spolupôsobiť na jeho "rozvoji" (rozumej "centralizácii"). Supranacionálna ideológia je teda v nemeckej ústave vyjadrená tým najjasnejším možným spôsobom.
Helmut Kohl bol presvedčený o tom, že národný štát bol bezprostrednou príčinou oboch svetových vojen. Veril, že anarchiu svetového systému založeného na národných štátoch bude možné obmedziť iba vytvorením nadnárodného núteného poriadku. Veril v nutnosť supranacionálneho poriadku preto, aby bolo možné zaistiť mier v Európe. Skutočnosť, že za rok 2012 bola Nobelova cena mieru naozaj udelená práve EÚ, ukazuje, ako je táto ideológia dodnes mocná.
Je dôležité pripomenúť, že sa hlavy európskych štátov stretli v holandskom meste Maastricht v obyčajný deň po rozpustení Sovietskeho zväzu. Dňa 8. decembra 1991 vyniesli ruský, ukrajinský a bieloruský prezident v bieloruskom belovežskom pralese rozsudok smrti nad Sovietskym zväzom. Maastrichtská vrcholná schôdzka začala o deň neskôr, dňa 9. decembra.
Spojitosť medzi oboma udalosťami ale nie je iba časová, ale aj ideologická. Západní politici dlhé roky bojovali za slobodu východnej Európy. Keď ale hrozilo, že sa táto sloboda v lete 1989 stane skutočnosťou, dostali z nej strach. Boli pevne odhodlaní, obmedziť túto novú slobodu na Východe novými nadnárodnými štruktúrami. Cítili vlastne nostalgiu po starých istotách studenej vojny a predovšetkým chceli zabrániť nestabilite. Bolo im jasné, že stabilitu je možné zabezpečiť jedine vytvorením nového núteného poriadku. Spoločnou menou euro chceli šéfovia vlád štátov EÚ vytvoriť v Európe nové pevné jadro, to znamená nové ťažisko, ktorým by sa nahradila stará hegemónia Varšavskej zmluvy.
Súbežne s tým sa politicky a ideologicky vyzbrojilo NATO. Na vrcholnej schôdzke NATO v Ríme v roku 1991 bola vytvorená nová strategická koncepcia, ktorá potom bola v osudnom roku 1999 ešte ďalej rozšírená. V budúcnosti už NATO nemalo byť obranným zväzkom, ale intervenčnou alianciou obrátenou navonok a vybavenou novými policajnými oprávneniami, pre ktorú staré pravidlá medzinárodnej suverenity už neplatia. NATO, Spojené štáty a ich spojenci sa vyhlásili za garantov európskeho a medzinárodného mieru, a síce na základe spoločného ideologického presvedčenia, že národná sloboda predstavuje ohrozenie mieru a že je potrebné supranacionálnu moc, aby bolo možné svetu vládnuť. V roku 1991 existovalo v Európe vákuum, a Západ bol pevne odhodlaný ho zaplniť.
Nová nadnárodná ideológia teda nebola obmedzená len na Európu, ale bola súčasťou omnoho rozsiahlejšieho procesu. Krátko pred nemeckým znovu zjednotením vyhlásil dňa 11. septembra 1990 v jednom zo svojich prejavov pred americkým Kongresom prezident H. W. Bush "Nový svetový poriadok". Povedal, že nové priateľstvo medzi Moskvou a Washingtonom umožní v budúcnosti presadzovať medzinárodné právo vojenskou silou. Prvá vojna proti Iraku z tohto takzvaného Nového svetového poriadku vychádzala, a je to zrejmé aj z toho, že dostala požehnanie od Bezpečnostnej rady OSN a tým pádom aj od Ruska a Číny.
Na myšlienke Nového svetového poriadku a Nového myslenia nebolo vlastne nič amerického ani európskeho. Táto myšlienka bola sovietskeho pôvodu. Nový mysliteľ Helmut Kohl bol obyčajnou kópiou nového mysliteľa Michaila Gorbačova, ktorého hojne predávaná, ale len zriedkavo čítaná kniha "Perestrojka" niesla tento podtitul: "Nové myslenie pre našu krajinu a pre celý svet". Myslel tým, že perestrojka sa má odohrať aj na medzinárodnej úrovni tak, aby sa OSN vyvinula v akúsi svetovú vládu.
Gorbačovova perestrojka Sovietsky zväz nezachránila, ale zničila. Medzinárodný systém nezlepšila, ale ho pervertovala. Bez Sovietskeho zväzu ako protiváhy sa nový internacionalizmus rýchlo zvrhol v čisto americkú hegemóniu. Teraz už nešlo o nejaký svetový poriadok, ktorý by sa zakladal na medzinárodnej spolupráci alebo na rovnováhe. Jednalo sa výlučne u supraracionalizmus pod západným, predovšetkým americkým, vedením.
Z tohto hľadiska bola smerodajná rezolúcia OSN č. 688 z 5. apríla 1991. Touto rezolúciou prijatou k údajnej ochrane Kurdov a šiítov v Iraku si Bezpečnostná rada prisvojila právo použiť z humanitárnych dôvodov donucovacie opatrenia voči danému štátu. Zneužitie pojmu humanitárnej intervencie v kosovskej vojne na konci toho istého desaťročia, v roku 1999, má korene v tejto irackej rezolúcii. Iste je vám tiež známe, že britská a americká vláda použili túto rezolúciu i k tomu, aby mohli celých 12 rokov Irak bombardovať - teda vzdušná vojna, ktorá sa skončila až druhou inváziou v roku 2003.
Touto rezolúciou sa teda zrodila idea, že Západ stelesňuje "hodnoty" a nie politickú moc. Došlo tu k akejsi kantovskej premene: politická realita a výkon vojenského násilia boli zamaskované morálnym univerzalizmom. Najmä vo vojne o Kosovo bol masívny výkon moci vojenskými prostriedkami NATO kašírovanie ľudskoprávnou rétorikou.
Táto vojna bola veľmi dôležitá ideologicky. Bolo to vyjadrenie novej strategickej koncepcie NATO, na základe ktorej bolo od teraz legitímne, zasahovať kdekoľvek na svete. Teda už nebrániť len národné teritórium členských štátov. Vojna bola vyhlásená nielen za "postmodernú", napríklad Tonny Blairom, keď vyhlásil, že "nebojujeme o územie, ale o hodnoty (...) a za nový internacionalizmus". Mnohí ju však obhajovali dokonca aj ako "vojnu o Európu". Sociológ Ulrich Beck dokonca tvrdil, že vojna je pre EÚ akýmsi "vojenským eurom", teda prostriedkom, ktorý európsku jednotu poháňa vpred. Kosovo roku 1999 je dôkazom, že EÚ a NATO sú navzájom neoddeliteľné.
Táto postnacionálna ideológia je príčinou, že vzťahy oboch štruktúr - a Západu všeobecne - k Rusku začínajú zadrhávať. Existujú vskutku oveľa väčšie problémy s Ruskom na európskej úrovni, ako na úrovni bilaterálnych vzťahov. Dvojstranné vzťahy, napríklad medzi Ruskom a Nemeckom, sú pomerne dobré.
Dôvodom je, že Rusko samo seba chápe ako štát a ako stať sa chová. Rusko experimentovalo s postnacionálnou ideológiou dlhých 70 rokov. Skrútenie tohto experimentu viedlo k zrúteniu "historického ruského štátu". Hovorím o "historickom ruskom štáte", pretože Sovietsky zväz nebol ničím iným, než stará ruská ríša so všetkými do nej začlenenými národmi. Za Jeľcina Rusko utrpelo druhé štátne zrútenie. Jeľcinove liberálne reformy viedli ku krachu v roku 1998 a na poníženie vo vojne o Kosovo v roku 1999.
Rusi sa teda na horúcich skúsenostiach naučili, že bez štátu sa žiť nedá. Chápu, že štát je garantom slobody a nie jeho ohrozením. Európanom neverí, keď títo tvrdia - a tu sa odvolávam napr. na Roberta Coopera - že Európa dosiahla "vyššej civilizačnej úrovne", pretože už nepredstavuje "staromódne", ale teraz "moderné" poňatie suverenity.
Odideologizované Rusko teda predstavuje existenciálnu hrozbu pre postmodernú zideologizovanú Európu. To je dôvodom, prečo EÚ a NATO robia všetko, aby donútili Rusko vydať sa rovnakou postmodernou cestou, ktorú poľutovaniahodným spôsobom kráča Západ už celých dvadsať rokov. Rusko so svojím stále ešte štátnym "starým myslením" predstavuje dôkaz, že sa Helmut Kohl vo veci národného štátu mýlil rovnako silno, ako vo veci spoločnej meny euro.
John Laugland je riaditeľom Institut de la Democratia et de la Cooperation (IDS) v Paríži. Historik a špecialista na medzinárodné právo píše oi pre magazín The Spectator, ďalej pre noviny Guardian, Times a ďalšie britské denníky. Má na konte početné knižné publikácie, novšie o i A History of Political Trials from Charles I to Saddam Hussein (Peter Lang, 2008); Travesty - The Trial of Slobodan Miloševič and the Corruption of International Justice (Pluto Books 2007).
Nejde len o rétoriku. Supranacionálna ideológia bola zakotvená aj ústavne právnym spôsobom v nemeckej ústave. Niekdajší článok 23 Ústavy SRN bol článkom národnej jednoty. Na základe tohto článku mohlo Nemecko v roku 1990 znovu získať svoju národnú jednotu. V okamihu opätovného zjednotenia Nemecka však bol tento článok nielen zrušený, ale bol nahradený novým nadnárodným "článkom Európy". Spolková republika Nemecko je tak teraz jediným členským štátom Európskej únie, ktorý je z ústavno-právneho hľadiska povinný nielen zostať členským štátom EÚ, čo je už samo o sebe veľmi problematické, ale je povinný aj spolupôsobiť na jeho "rozvoji" (rozumej "centralizácii"). Supranacionálna ideológia je teda v nemeckej ústave vyjadrená tým najjasnejším možným spôsobom.
Helmut Kohl bol presvedčený o tom, že národný štát bol bezprostrednou príčinou oboch svetových vojen. Veril, že anarchiu svetového systému založeného na národných štátoch bude možné obmedziť iba vytvorením nadnárodného núteného poriadku. Veril v nutnosť supranacionálneho poriadku preto, aby bolo možné zaistiť mier v Európe. Skutočnosť, že za rok 2012 bola Nobelova cena mieru naozaj udelená práve EÚ, ukazuje, ako je táto ideológia dodnes mocná.
Je dôležité pripomenúť, že sa hlavy európskych štátov stretli v holandskom meste Maastricht v obyčajný deň po rozpustení Sovietskeho zväzu. Dňa 8. decembra 1991 vyniesli ruský, ukrajinský a bieloruský prezident v bieloruskom belovežskom pralese rozsudok smrti nad Sovietskym zväzom. Maastrichtská vrcholná schôdzka začala o deň neskôr, dňa 9. decembra.
Spojitosť medzi oboma udalosťami ale nie je iba časová, ale aj ideologická. Západní politici dlhé roky bojovali za slobodu východnej Európy. Keď ale hrozilo, že sa táto sloboda v lete 1989 stane skutočnosťou, dostali z nej strach. Boli pevne odhodlaní, obmedziť túto novú slobodu na Východe novými nadnárodnými štruktúrami. Cítili vlastne nostalgiu po starých istotách studenej vojny a predovšetkým chceli zabrániť nestabilite. Bolo im jasné, že stabilitu je možné zabezpečiť jedine vytvorením nového núteného poriadku. Spoločnou menou euro chceli šéfovia vlád štátov EÚ vytvoriť v Európe nové pevné jadro, to znamená nové ťažisko, ktorým by sa nahradila stará hegemónia Varšavskej zmluvy.
Súbežne s tým sa politicky a ideologicky vyzbrojilo NATO. Na vrcholnej schôdzke NATO v Ríme v roku 1991 bola vytvorená nová strategická koncepcia, ktorá potom bola v osudnom roku 1999 ešte ďalej rozšírená. V budúcnosti už NATO nemalo byť obranným zväzkom, ale intervenčnou alianciou obrátenou navonok a vybavenou novými policajnými oprávneniami, pre ktorú staré pravidlá medzinárodnej suverenity už neplatia. NATO, Spojené štáty a ich spojenci sa vyhlásili za garantov európskeho a medzinárodného mieru, a síce na základe spoločného ideologického presvedčenia, že národná sloboda predstavuje ohrozenie mieru a že je potrebné supranacionálnu moc, aby bolo možné svetu vládnuť. V roku 1991 existovalo v Európe vákuum, a Západ bol pevne odhodlaný ho zaplniť.
Nová nadnárodná ideológia teda nebola obmedzená len na Európu, ale bola súčasťou omnoho rozsiahlejšieho procesu. Krátko pred nemeckým znovu zjednotením vyhlásil dňa 11. septembra 1990 v jednom zo svojich prejavov pred americkým Kongresom prezident H. W. Bush "Nový svetový poriadok". Povedal, že nové priateľstvo medzi Moskvou a Washingtonom umožní v budúcnosti presadzovať medzinárodné právo vojenskou silou. Prvá vojna proti Iraku z tohto takzvaného Nového svetového poriadku vychádzala, a je to zrejmé aj z toho, že dostala požehnanie od Bezpečnostnej rady OSN a tým pádom aj od Ruska a Číny.
Na myšlienke Nového svetového poriadku a Nového myslenia nebolo vlastne nič amerického ani európskeho. Táto myšlienka bola sovietskeho pôvodu. Nový mysliteľ Helmut Kohl bol obyčajnou kópiou nového mysliteľa Michaila Gorbačova, ktorého hojne predávaná, ale len zriedkavo čítaná kniha "Perestrojka" niesla tento podtitul: "Nové myslenie pre našu krajinu a pre celý svet". Myslel tým, že perestrojka sa má odohrať aj na medzinárodnej úrovni tak, aby sa OSN vyvinula v akúsi svetovú vládu.
Gorbačovova perestrojka Sovietsky zväz nezachránila, ale zničila. Medzinárodný systém nezlepšila, ale ho pervertovala. Bez Sovietskeho zväzu ako protiváhy sa nový internacionalizmus rýchlo zvrhol v čisto americkú hegemóniu. Teraz už nešlo o nejaký svetový poriadok, ktorý by sa zakladal na medzinárodnej spolupráci alebo na rovnováhe. Jednalo sa výlučne u supraracionalizmus pod západným, predovšetkým americkým, vedením.
Z tohto hľadiska bola smerodajná rezolúcia OSN č. 688 z 5. apríla 1991. Touto rezolúciou prijatou k údajnej ochrane Kurdov a šiítov v Iraku si Bezpečnostná rada prisvojila právo použiť z humanitárnych dôvodov donucovacie opatrenia voči danému štátu. Zneužitie pojmu humanitárnej intervencie v kosovskej vojne na konci toho istého desaťročia, v roku 1999, má korene v tejto irackej rezolúcii. Iste je vám tiež známe, že britská a americká vláda použili túto rezolúciu i k tomu, aby mohli celých 12 rokov Irak bombardovať - teda vzdušná vojna, ktorá sa skončila až druhou inváziou v roku 2003.
Touto rezolúciou sa teda zrodila idea, že Západ stelesňuje "hodnoty" a nie politickú moc. Došlo tu k akejsi kantovskej premene: politická realita a výkon vojenského násilia boli zamaskované morálnym univerzalizmom. Najmä vo vojne o Kosovo bol masívny výkon moci vojenskými prostriedkami NATO kašírovanie ľudskoprávnou rétorikou.
Táto vojna bola veľmi dôležitá ideologicky. Bolo to vyjadrenie novej strategickej koncepcie NATO, na základe ktorej bolo od teraz legitímne, zasahovať kdekoľvek na svete. Teda už nebrániť len národné teritórium členských štátov. Vojna bola vyhlásená nielen za "postmodernú", napríklad Tonny Blairom, keď vyhlásil, že "nebojujeme o územie, ale o hodnoty (...) a za nový internacionalizmus". Mnohí ju však obhajovali dokonca aj ako "vojnu o Európu". Sociológ Ulrich Beck dokonca tvrdil, že vojna je pre EÚ akýmsi "vojenským eurom", teda prostriedkom, ktorý európsku jednotu poháňa vpred. Kosovo roku 1999 je dôkazom, že EÚ a NATO sú navzájom neoddeliteľné.
Táto postnacionálna ideológia je príčinou, že vzťahy oboch štruktúr - a Západu všeobecne - k Rusku začínajú zadrhávať. Existujú vskutku oveľa väčšie problémy s Ruskom na európskej úrovni, ako na úrovni bilaterálnych vzťahov. Dvojstranné vzťahy, napríklad medzi Ruskom a Nemeckom, sú pomerne dobré.
Dôvodom je, že Rusko samo seba chápe ako štát a ako stať sa chová. Rusko experimentovalo s postnacionálnou ideológiou dlhých 70 rokov. Skrútenie tohto experimentu viedlo k zrúteniu "historického ruského štátu". Hovorím o "historickom ruskom štáte", pretože Sovietsky zväz nebol ničím iným, než stará ruská ríša so všetkými do nej začlenenými národmi. Za Jeľcina Rusko utrpelo druhé štátne zrútenie. Jeľcinove liberálne reformy viedli ku krachu v roku 1998 a na poníženie vo vojne o Kosovo v roku 1999.
Rusi sa teda na horúcich skúsenostiach naučili, že bez štátu sa žiť nedá. Chápu, že štát je garantom slobody a nie jeho ohrozením. Európanom neverí, keď títo tvrdia - a tu sa odvolávam napr. na Roberta Coopera - že Európa dosiahla "vyššej civilizačnej úrovne", pretože už nepredstavuje "staromódne", ale teraz "moderné" poňatie suverenity.
Odideologizované Rusko teda predstavuje existenciálnu hrozbu pre postmodernú zideologizovanú Európu. To je dôvodom, prečo EÚ a NATO robia všetko, aby donútili Rusko vydať sa rovnakou postmodernou cestou, ktorú poľutovaniahodným spôsobom kráča Západ už celých dvadsať rokov. Rusko so svojím stále ešte štátnym "starým myslením" predstavuje dôkaz, že sa Helmut Kohl vo veci národného štátu mýlil rovnako silno, ako vo veci spoločnej meny euro.
John Laugland je riaditeľom Institut de la Democratia et de la Cooperation (IDS) v Paríži. Historik a špecialista na medzinárodné právo píše oi pre magazín The Spectator, ďalej pre noviny Guardian, Times a ďalšie britské denníky. Má na konte početné knižné publikácie, novšie o i A History of Political Trials from Charles I to Saddam Hussein (Peter Lang, 2008); Travesty - The Trial of Slobodan Miloševič and the Corruption of International Justice (Pluto Books 2007).
Zdroj: John Laugland, riaditeľ Institut de la Democratia et de la Cooperation (IDS) v ParížiDátum:27.1.2016
http://voltaire.netkosice.sk/index2.html
Komentáře
Facebook komentáře
Nejčtenější za poslední týden
- Putin o "útoku" na Evropu aneb Co žádná česká televize neodvysílá...
- Strašidelná scéna se žlutou a oranžovou oblohou v Řecku – Nevysvětlitelný prach „ucpává“ dokonce i klimatizace
- Letošní léto bude poslední: Ukrajinec je zděšen z amerických peněz, určených k pokračování ukrajinské války
- Lavrov nejenom k Evropě
- Ruská reakce na rozšiřování NATO: Severozápad bude bránit nová raketová brigáda
- Rusko se připravuje na plnohodnotný konflikt, jaderné zbraně v Polsku a Írán varuje
Související články
Komentáře
Vy máte pocit, že FB potažmo internet je médium, kde je možné se identifikovat tak, aby váš profil odpovídal realitě? Pokud tedy nemáte software na vyhledávání IP adres a přístup do databáze PČR.
Vy jste opravdu Tomáš Ulman nebo jste nějaký Pepík? Pokud zde nepošlete sken vašeho OP, ŘP nabo CP potvrzující vaši identitu, jste stejně tak anonymní a smyšlený jako baron Prášil. Myslím, že mailová adresa má stejnou vypovídající pravdivostní hodnotu jako profil na FB. Pokud je z komentářů zjevné (diskutér není registrovaný a nemá ani FB profil nebo se nepodepíše), že autor se schovává za anonymitu, tak na něj nereaguji.
Držte se více obsahu a buďte věcný. Jinak to totiž budí dojem, že odbíháním od tématu maskujete jeho neznalost.
Pane Ulmane,
musím vás vyvést z omylu. Region Střední Asie jsem procestoval (Kazachstán, Uzbekistán, Kyrgizstán,Tadž ikistán) a většina lidí, se kterými jsem se setkal, se shodovala na tom, že za "Sajuzu" a v "sacilističesko m lágre" bylo nesrovnatelně lépe. A to byl region Střední Asie na ekonomické periferii Moskvy!
A protože SSSR, potažmo RF všichni tak šíleně nenávidí, spěchají dnes zpět do ekonomických, vojenských i politických struktur vázaných na RF.
Váš komentář se tedy jeví jako celkem lichý a neznalý. A váš pejorativní termín "azbuci" netřeba ani komentovat. Hanlivé označování jiného národa nebo její části svědčí opravdu o velikosti člověka.