T. G. Masaryk - ako filozof a sociológ. /Pri príležitosti jeho 165. výročia narodenia./

 Základné vzdelanie Tomáš nadobudol v Hodoníne v r. 1856-57 a v Čejkoviaciach v r.1857-61. Potom v rokoch 1861 - 63 študoval v Hustopočiach a hneď nato odišiel do Viedne, kde sa stal r.1864 zámočníckym učňom. V r. 1865-69 začal študovať gymnázium v Brne, ale potom prešiel študovať na akademické gymnázium do Viedne, ktoré v r.1872 ukončil. Na svoje štúdia si v Brne a vo Viedni zarába aj tak, že doučoval najskôr v Brne syna policajného prezidenta a potom vo Viedni aj syna bankára Schlesingera. A práve prostredníctvom neho tu spoznával život aj vyššej spoločnosti. V r. 1872-75 začal so štúdiom klasickej filológie a filozofie na viedenskej univerzite, keď vo veku 25 rokov štúdium ukončil a získal titul PhDr. V r. 1876-77 si svoje vedomosti ešte prehĺbil aj na univerzite v Lipsku, takže už po roku sa stáva docentom. Tu v Lipsku sa stretol aj so svojou neskoršou manželkou Šarlotou, rodenou Garriguová /1850-1923./ Bola to dcéra amerického bankára, ktorá bola v tom čase v Lipsku na liečení. Po uzavretí sobáša, Tomáš Masaryk prijal k svojmu menu aj jej dievčenské meno. Spolu s Masarykom mali štyri deti a to dcéry; Alicu, ktorá sa neskôr stala aj poslankyňou NZ za Slovensko /1879-1966/, druhá, mladšia Oľga /1891-?/, ktorá sa vydala za švajčiarského lekára H. Revillioda. Synovia boli tiež dvaja, a to Herbert /1880-1915/, ktorý bol maliarom a druhý syn bol Ján /1886-1948/, ktorý sa stal čs. diplomatom a ministrom ZV.

 Pôvodne chcel T.G. Masaryk študovať diplomaciu, ale nakoniec sa rozhodol pre filozofiu, kde okrem dejín filozofie sa stále viac prikláňal k sociálnym problémom, ktoré mu boli najbližšie z hľadiska jeho prežitého života a prostredia, v ktorom vyrastal. Takže napokon sociálna filozofia a sociológia sa mu stali natoľko blízske, že určili aj ďalšiu jeho životnú dráhu, ktorá formovala jeho spoločenský a politický život. Základným východiskom sa pre neho stala najmä filozofia realizmu, v rámci ktorej rozvíjal aj svoje chápanie sveta, ktoré ponímal ako pozitivistický empirizmus, lebo ten ho v tomto mladom veku aj najviac zaujal. Preto aj jeho teoretické práce majú zväčša ideovo-politický charakter, ktorý je popretkávaný eticko-náboženskými myšlienkami, v ktorých hľadal východiská pre nápravu spoločnosti. V r. 1879-82 je súkromným docentom na univezite vo Viedni a od r. 1882-1914 sa stal profesorom na českej univerzite. Hneď od nástupu na pražskú univerzitu sa začal veľmi aktívne zaoberať všetkými otázkami vedeckého a kultútneho života, čím neraz narážal aj na odpor proti svojej osobe, predovšetkým pražských konzervatívnych síl, no ale na druhej strane získaval i pochopenie, najmä medzi pokročilejšou časťou českej inteligencie. Sympatie si získavali jeho myšlienky o demokracii ako ceste bez násilností k pokrokovejšiemu spôsobu života, ktoré boli chápané väčšinou veľmi kladne. Vo svojom vývoji a myšlienkovej orientácii prešiel rovnako vplyvom západným ako aj východným, takže sa vedel dobre zorientovať v tomto stredoeurópskom priestore, kde sa stretávala odjakživa západná kultúra s východnou. Hlbokomyšlienkové, filozofické rozjímanie, či dokonca teoretické špekulácie mu neboli vlastné, pretože kabinetný spôsob života nemal rád. Bol človekom činu, poslancom a na univerzite prednášal a riešil praktické otázky zo života; tie ho najviac zaujímali, lebo boli aktuálne a mali čo povedať ľuďom a jeho problémom.

Takáto činnosť mu prinášala uspokojenie, či už pri debatách so študentami, alebo aj v iných polemikách. Sám o sebe rád hovoril, že nie je filozofom metafyzikom, je empirikom a to dával aj vždy najavo, že je človek politický. I keď, pravdaže, filozofia mu bola nápomocná tým, že bola jeho služobnicou a radcom pri riešení praktických otázok života. Nebola mu nejakou hĺbavou, a ako sám neraz povedal, premýšľavou, metafyzickou teóriou. A vravel to aj študentom pri prednáškach: "Filozofia mi bola poväčšinou etikou, sociológiou a politikou; učene by sa mohlo povedať, že som aktivista, snáď i voluntarista - lebo odjakživa som bol činným, pracovníkom." Takto sa vyznal zo svojej orientácie v knihe: Svetová revolúcia, na strane 388. Väčšina jeho prác mala ideovo-politické zameranie, no k základným otázkam filozofie, ako sa aj sám vyjadril, sa uchyľoval iba zriedkavo a okrem práce, Základy logiky, väčšie teoretické dielo v podstate ani nenapísal. Ale o to viac sa snažil písať práce, ktoré by študentom pomohli zvládnuť zadané témy podľa osnov. Za tým účelom napísal aj vysokoškolskú učebnicu zo sociológie a významne tak prispel k rozvoju čs. vedy tým, že sa zaslúžil aj o založenie vedeckej revue Atheneum v r. 1883. V nej sa potom rozvinula pre vedu užitočná vedecká kritika a polemika, so zameraním na pozornosť organizácie vedy, kam sám začal aj prispievať svojimi článkami a polemickými ktitikami z oblasti sociológie, etiky, estetiky a dejín umenia i kultúry. Áno, Masaryk bol realista, ktorý uznáva svet taký, aký je, a to nezávisle na poznávacom subjekte. Jeho filozofia či sociológia vychádzala z potrieb, ktoré sám posudzoval, triedil a zostavoval do vlastného systému, a to na základe myšlienok Platóna, Aristotela, F. Bacona, Pascala, Comteho, Milla, Brentana, a ď. V Čapkových Hovoroch s T.G.M, sa Masaryk vyznáva, že: "Veci mimo nás, veci, ktoré sa snažíme poznať, sú približne také, ako sa javia našej skúsenosti." A potom z takéhoto pohľadu hodnotí všetky názory a postoje okolo nás, nevynímajúc ani všeobecné pojmy ako je národ, česť, štát, pravda atp., lebo ony skutočne existujú.

A to platí aj o ďalších skutočnostiach duchovných, ktoré rovnako sú, lebo ovplyvňujú náš život podobne ako veci materiálne. Tak napríklad o demokracii vždy hovoril, že ona nie je iba akousi spoločenskou zmluvou, ale že ona je práve preto takou, lebo pôsobí v reálnom živote, dotvára ho a uplatňuje sa v ňom, ale sem-tam aj zablúdi atp. Pritom nezavrhoval apriori ani metafyzické entity, veď tvoria podstatu všetkého súcna, sú hodnoty trvalé, takže z nich treba aj vychádzať. Jasne to vyslovuje práve v spomenutých Hovoroch na strane 227, kde píše: "Proti darvinizmu, proti jednostrannému evolucionizmu a historizmu zdôrazňujem stránku statickú: to čo trvá a je na veky."
Z toho, čo sme si tu o Masarykovi povedali, vyviera skutočnosť, že to bol človek jednoznačne orientovaný prakticky, teda bol naskutku realistom, no teóriu vždy uznával ako východisko, ktoré tvorí neodmysliteľnú protikladnú stránku praxe. Tu sa žiada spomenúť aj jeho slová, ktoré vyslovil vo svojom príhovore v Plzni k robotníkom, keď im v tedy v jednom májovom dni 1919 povedal: "A my dnes nemusíme uvažovať, čo je socializmus, ak je možný, my teraz musíme uvažovať o tom... ako socializmus prakticky robiť, aby sme prešli od hesiel k činom." /Cesta k demokracii, str.139./ Tu sa žiada pripomenúť, že marxizmus, triedny boj a materializmus vôbec, odmietal a neuznával ho. No na druhej strane sociálno-demokratické myšlienky, ktoré by mali zlepšiť život ľudí, tie odporúčal, nie však ako demagógiu, ale ako účinný prostriedok pre skutočné zlepšenie života ľudí, najmä malých národov. Masaryk preto rozvoj každého národa chápal ako rozvoj jeho humanitných stránok; keď zastával názor, že poznanie minulosti je hlavným predpokladom dotvárania lepšej budúcnosti, lebo veril, že to čo robili slušní ľudia pred nami, môže pomôcť aj nám ako pokračovať v započatej ceste. A zvlášť odporúčal pridŕžať sa tejto dejinnej kontinuity. Pritom radil, aby sme opúšťali a nepreberali zlé príklady, ale cez uplatňovanie humanitných myšlienok by sme mali prekonávať problémy a kráčať k ľudskému pokroku, ktorý je dôležitý najmä pre menšie národy. A v tomto by malo napomáhať aj náboženstvo, aby tak dejiny mali pečať a zmysel asi taký, akého prostredníctvom náboženského vplyvu dosiahol aj ruský pospolitý ľud. V práci Rusko a Európa, a v Štúdii o duchovných prúdoch v Rusku, v tejto otázke Masaryk prisudzoval náboženstvu veľký vplyv a význam.

Z toho čo sme tu povedali, vidíme, že Masarykova filozofia bola naozaj praktickou filozofiou, cez ktorú nabádal preberať a prostredníctvom nej uskutočňovať všetko pri dotváraní novej spoločenskej reality, a to tými najušľachtilejšími príkladmi a činmi. Tu treba mať na zreteli, že táto jeho praktická filozofia, nemá nič spoločného s americkým pragmatizmom. Veď uznávať pragmatický pojem "pravdy" je pre Masaryka neprijateľné. Masarykove heslo: Pravda víťazí, nemá nič spoločného s pragmatickou pravdou! Lebo tá prestáva byť pravdou, ak nie je prospešná, užitočná a príjemná. Masarykova pravda je pravdou aj v týchto prípadoch, keď nie je príjemná, keď nie je prospešná či užitočná atp. Je to pravda, ktorú z praktického života pozná každý; lebo on ju poníma v zhode s poňatím pravdy každého slušného a rozumného človeka, keď hovorí: "Celý život Kristov je pravdou; božský syn káže najväčšiu prostotu, ukazuje dokonalú čistotu a svätosť vo vlastnom zmysle tohto slova... Môže byť ešte lepšieho príkladu ako máme žiť? " Tu však treba mať na zreteli, že Masaryk neponíma Ježíša ako syna-boha, ale ako syna-človeka. Ale aj napriek tomu, z uvedeného citátu je zrejmé, že jeho poňatie pravdy spočíva vo vernom zachytení dejov a procesov skutočnosti, ktoré v tomto prípade má v sebe humanisticko-etický rozmer, lebo Ježíšova osobnosť a jeho život bol touto dokonalou a čistou láskou aj naplnený. Najdôležitejším náboženským pojmom Masaryka nie je Boh, ale nesmrteľná duša. A tá podľa neho je aj pravým základom demokracie, keď v spomenutých Hovoroch často zdôrazňoval: nesmrteľný je nesmrtelnému rovný; večné večnému nemôže byť ľahostajné, večné, nemôže večného zneužívať, nemôžeho ho vykorisťovať a znásilňovať. A to považoval za svoj najhlbší argument pre demokraciu, ktorú nazýval aj ako pravý základ metafyzickej rovnosti. V spoločnosti každého národa si veľmi cenil predovšetkým ženy, a to bez rozdielu ich socialného postavenia. Pretože neraz zdôrazňoval myšlienku, že aj slúžka /veď i jeho matka ňou bola/ sa vyrovná i tej najvyššie postavenej žene v spoločenskom rebríčku, pretože svojou prirodzenou funkciou ako žena-rodička je zároveň nositeľkou života, ktorá môže porodiť i génia. A v tom spočíva jej nezastupiteľná úloha, ktorá v spoločenskom postavení má ten najvyšší kredyt. Ďalšie rozširovanie témy - Masaryk ako politik a štátnik, - mi už neprislúcha, tak dúfam, že by to mohlo aj stačiť. Ale nedá mi, aby som tu na záver neuviedol aj niekoľko jeho odpovedí na pár otázok, ktoré dostal od pražského spolupracovníka budapeštianského denníka Déli Hirlap, dr. Leo Margitaie, dňa 9. januára 1919, teda približne tri mesiace pred intervenciou maďarských vojsk na Slovensko.
Leo Margitaie: Pán prezident, dovolte mi rozprávať iným jazykom, lebo česky ešte natoľko neviem, aby som porozumel Vaším veľmi dôležitým odpovediam a verne ich reprodukoval.

T.G. Masaryka: Prosím, môžete hovoriť nemecky, francúzsky, anglicky, ako Vám je vhod.
Leo Margitaie: Vybral som si nemčinu. Prvé Vaše posolstvo, pán prezident, vzbudilo v Maďarsku roztrpčenie, ani nie tak obsahom, ako skôr depreciativným* tónom, ktorým ste odbyli Maďarsko. Nemyslíte si pán prezident, že kôli budúcemu priateľstvu, by sa žiadalo toto napraviť?
T.G. Masaryk: Veľmi ľutujem, že moje posolstvo zapôsobylo takým dojmom, veď som nepovedal nič nesprávne, aspoň z nášho hľadiska. To by ma veľmi mrzelo, ak by som svojim posolstvom vyvolal dojem, že mám predsudky voči Maďarom. Nie, ja som opatrný voči Maďarom. Nie som kazateľom morálky, ale musím otvorene povedať, že spôsob, akým maďarské vlády sa správali ku Slovákom, nás pohoršoval a nabáda k opatrnosti voči Maďarom. Také veci sa ťažko zabúdajú, ale dúfam, že raz, až si vzájomne porozumieme, budeme dobrými susedmi. To je moje stanovisko a stanovisko našej vlády. Zatiaľ nás ale rozdeľujú sporné otázky teritoriálne, ale je pravdepodobné, že aj tie definitívne vyriešíme. Ja si prajem, aby toto riešenie celkom uspokojilo obidve strany. Maďari sa ale musia vzdať svojho starého názoru o štátnej idey, /myslel tým na ich túžbu po Veľkom Maďarsku z čias dualizmu - poz. J.S.Ž. / lebo táto štátna idea sa obracia priamo proti národnostiam, ktoré na základe nej boli nemilosrdne pomaďarčované, a ktoré tak nakoniec urobilo z každého Maďara. Toto nebezpečie rozpoznali aj Francúzi, Angličania i Američania, a ja sa otvorene priznávam, že veľká časť mojej zahraničnej práce sa vyčerpávala iba tým, aby som túto otázku národom Dohody náležite objasnil, a mám tedy aj účasť na stigmatizovaní ** tejto politiky. To však nie je iba mojím ľudským právom, ale aj mojou ľudskou povinnosťou. Maďari musia konečne uznať, že nemajú právo utláčať iné národy, a že ani oni nemajú iné práva než tie, ktoré patria každému malému národu, t. zn. žiť z vlastných sil povedľa iných malých národov. Česi a Slováci sa musia spojiť, pretože sú to synovia jedného národa; delia nás len rozdiely dialektické. S Maďarmi sa podľa môjho názoru dorozumieme ľahko, ale iba vtedy, keď sa zrieknu neudržateľnej maďarskej štátnej ideje a príjmu zásadu par inter pares.*** K tomu nás donútia aj hospodárske okolnosti, a ani tisícročné súžitie nie je len tak možné zotrieť
Leo Margitaie: Pán prezident, predpoklajme, že by anektovanie slovenských oblastí bolo oprávnené; ako si ráčite predstavovať, že by od nás odtrhli čisto maďarské mestá a územia pozdĺž demarkačnej čiary? Veď sa to vôbec nezhoduje z Wilsonovými zásadami. Česi potrebuju Dunaj a to z hospodárskych a strategických dôvodov, čiže z hľadiska jednostranných záujmov a nie na základe oprávnených nárokov. Nie je to potom imperializmus?
T. G. Masaryk: Zabúdate, že aj my nechávame na území maďarského štátu značnú slovenskú menšinu. Prosím, nech sa páči k mape. /Prezident spravil na mape okolo Budapešti veľký kruh a položil prst na bekésskú stolicu./ Vy zabúdate, že Maďari na Slovensku ani nie sú Maďari, lebo najväčšia časť sú to pomaďarčení Slováci; a čo sa týka Prešporku, ten vlastne patrí vám rovnako tak málo ako nám, veď je to mesto nemecké. Naproti tomu ale my máme skôr naň právo, pretože jeho okolie je slovenské. My Dunaj potrebujeme....aby sa Slováci mohli hospodársky pozdvihnúť.
Leo Margitaie: Môže sa otázka Slovenska považovať definitívne za vybavenú?
T.G.Masaryk: Definitívne o tom rozhodne mierová konferencia. /Tá práve v Paríži v tom čase prebiehala - poz.J.S.Ž./
T.G. Masaryk zomrel vo veku 87 rokov dňa 14.9.1937 a je pochovaný Lánoch.

------------

 Dielo T.G.M: Der Selbsmord als soziale Massenerscheinung der modern Zivilisation. Viedeň 1881; Počet pravdepodobnosti a Humeova skepse, Praha 1883; Blaise Pascal, jeho život a dílo, Praha 1883; Theorie dějín dle zásad T. H. Buclea, Praha 1884; O studiu děl básnických, Praha 1884; Základové konkrétni logiky, Praha 1885. Česká otázka, Praha 1895; Jan Hus, Praha 1896; Karel Havlíček, Praha 1896; Moderní člověk a náboženství 1 - 2, Praha 1896 - 98; Otázka sociální, Praha 1898; Nutnost revidovati proces Polenský, Praha 1899; Význam procesu Polenského pro pověru rituální, Praha 1900; Rukověť sociologie 1 - 2, Praha 1900 - 01; Ideály humanitní, Praha 1901; Problémy malého národa, Praha 1905; Zrcadlo katechetům, Praha 1906; Inteligence a náboženství, Praha 1907; Věda a církev, Praha 1908; Russland und Europa Soziologische Skizzen 1 - 2 Jena 1914; Nová Európa, Praha 1920; Sovětské Rusko a my, Praha 1920; O bolševictví, Praha 1921; Světová revoluce, Praha, 1925; Hovory K. Čapka s T.G. Masarykem, Praha 1928; Cesta k demokracie, Praha 1933; O hypnotizme; Slovanské studie; Kult rozumu a nejvyšší bytosti; Klasifikace věd a ď.