Lenka Janoušková: Kto ak nie my, kedy ak nie teraz

Podrobnosti

Blogy / DALŠÍ BLOGY|

28. prosinec 2011|

Lenka Janoušková|

4669 x

Doba, v ktorej žijeme, je označovaná ako dobou veľkých vedeckých objavov, doba nových médií a technológií či doba globalizácie. Najmä je však - ako všetci potvrdzujú - dobou veľkých zmien vo fungovaní spoločenských systémov. Áno, je tu slovo zmena, ale čo ďalej? To, čo bude nasledovať, je predmetom mnohých diskusií a teórií, skutočná odpoveď je ale všetkým zatiaľ skrytá.

Toto neznámo, ktoré sa do našich životov vkráda, prináša množstvo otázok - vnútorných dialógov, ktoré každý sám v sebe vedieme. Takisto ja nie som výnimkou. Takmer dennodenne sa mi vynorí nezodpovedaná otázka budúcnosti ľudského spoločenstva. Globálne veľké zmeny, ktoré zachytávame neustále v éteri, víria hladinu kolektívneho povedomia. Čo sa to tak náhle zomlelo a kam to smeruje? Moja odpoveď je - neviem. A pravdupovediac ani nemám v úmysle vytvárať nejaké konštrukty k tejto téme. Ak po nich bažíte, ľahko sa k nim dostanete na internetových blogoch. Ja necítim potrebu produkovať ďalšie... Sama som často otrávená informačným balastom, tlak je veľký zo všetkých strán. Ja sa skôr snažím si hlavu vyčistiť. Na to dobre pomáha fyzická činnosť, taká, ktorá nieje rutinou a treba zapojiť dávku sústredenia. Vtedy všetko čo si človek nazhromaždil cez deň "vyšumí" a ostane len príjemný povznášajúci pocit a možno aj kus užitočnej práce.  

 

Po dlhom argumentovaní sa mi podarilo presvedčiť rodinnú radu na zrušenie televízie. Takže sme si týmto krokom dopriali ako vianočný darček viac času, respektíve čas tvorivejšie využitý. Opäť sa tak môžeme vracať ku zvyku našich predkov - sadnúť si a spoločne sa pozhovárať. O tom, čo kto prežíva, čo potrebuje, čoho sa obáva... jednoducho o živote. Nie o tom, ktorí žijú filmoví hrdinovia v telenovelách, ale o tom našom, skutočnom, ktorý žijeme my. Zo dňa na deň, z minúty na minútu sa nám čas v pozemskom tele kráti. Čo sa raz zrodilo, je predurčené na zánik - aby sa cyklus mohol uzavrieť. Najdôležitejšie a vlastne jediné, na čom záleží, je to, čo je teraz. To, čo prežívam, keď píšem tieto riadky. Ako žijem, ako vnímam svet v tej jedinej milióntine okamihu - v prítomnej chvíli. Čo to tá prítomnosť vlastne je? Veď kým dopíšem vetu a ty ju prečítaš, je to minulosť. Nevadí, prítomnosť sa netreba snažiť uchopiť, zadržať, uchovať do "škatuľky". Stále je tu, bez toho aby sme museli vyvýjať nejakú snahu ju zakonzervovať. Jediné, čo treba, je ju prežiť. V tom prítomnom okamihu je totiž všetko. Minulosť a budúcnosť je vždy skreslená našim egom, ale prítomnosť je dokonalá, je to krátky záblesk, v ktorom je obsiahnuté všetko. Celý vesmír a všetky odpovede. Keď však človek to "teraz" prežíva, otázky už nepotrebuje. Otázky majú pre pýtajúceho sa význam len v kontinuite času. Ak však predtým a potom odstránime a zostane tu len prítomné teraz, všetko je dokonale jednotné. Neexistujú prekážky, pretože všetko je jedným a tým istým len v mnohých rozmanitých odtieňoch. A táto rozmanitosť sveta je tak krásna! Robme každý, to čo má rád a s láskou, lebo tak to prináša úžitok aj ostatným. Svet bytostí je ako jeden veľký orchester. Keď hrá každý svoj part zodpovedne a čo najčistejšie, potom dohromady vytvára krásnu symfóniu.

Moje predsavzatie do roku veľkej zmeny - roku 2012 - je napĺňať svoju "prítomnosť" v zmysle svojich najkrajších predstáv. Myslím si, že v roku starom sa mi to darilo. Byť s ľudmi a pre ľudí sa dá len vtedy, keď sme uzmierení sami so sebou. Keď sa neklameme a sme úprimní. V pocitoch radosti robím to, čo ma baví, a snažím sa inšpirovať ľudí, aby nečakali a robili to tiež. Žiadne potom nebude, to je ilúzia. Všetko čo máme je teraz! Všetky možnosti vesmíru sú nám k dispozícii, aby sme uskutočnili sami seba. Seba, v svojej ideálnej podobe. Prestaňme si dávať limity a je jednoducho načrime do prameňa možností, ktorý je dosť výdatný na to, aby uhasil smäd všetkým... Tak ako hovorí N. D. Walsh : "Kto ak nie my, kedy ak nie teraz."

Lenka Janoušková

Komentáře