Facebook Twitter RSS

O CFP!  | 

Czech English French German Russian Spanish

ads

Kontroverzný maršal a jeho pomník

Hodnocení uživatelů:  / 8
NejhoršíNejlepší 

Maršal ZSSR Ivan Konev (Ивaн Степaнович Кoнев, 1897.- 1973.), ktorého pomník sa doslova stal kameňom úrazu (lat. petra scandali) vo vzťahoch medzi Ruskom a Českou republikou, bol naozaj veľmi kontroverznou osobou.

  • kontroverzny-marsal-a-jeho-pomnik

 

Ako vojnový veliteľ získal veľké víťazstvá a viedol veľa úspešných operácií. Medzi nimi je aj oslobodenie Prahy. Doteraz v Rusku je to jeden z najznámejších vojakov.

Ale mával aj ťažké porážky. V roku 1941. armáda, ktorej velil, bola obklopená nepriateľmi a on sám sotva utiekol. V roku 1943. ho Josif Stalin (Иосиф Виссарионович Сталин (Джугашвили, gruz. იოსებ ჯუღაშვილი), 1878.-1879. – 1953.) prepustil z funkcie veliteľa frontu ako „nezvládnuvšieho úlohy vedenia“ (ЦАМО. Ф. 148а. Оп. 3763. Д. 142. Л. 36).

V stalinskú dobu každá z týchto epizód by stačila, aby stratil slobodu alebo aj život. No vtedy „Červená“ armáda zažívala deficit skúsených dôstojníkov. Počas predvojnových rokov boli tisíce z nich vystavených represii, ďalších tisíc bolo zabitých alebo zajatých v prvých dňoch vojny. Teraz aj tých, ktorí už boli odsúdení, sovietske úrady prepúšťali z táborov a posielali na fronty. Takže Konev dosť rýchlo dostal novú funkciu a ukončil vojnu ako preslávený vodca.

Ale bol len jeden z radu takých. Stále ho zatieňoval iný maršal, viac populárnejší a víťaznejší – Georgij Žukov (Георгий Константинович Жуков, 1896.- 1874.). To ten dostal od poľného maršala Wilhelma Keitela bezpodmienečné vzdanie sa nacistického Nemecka. To ten viedol sprievod víťazstva na Červenom námestí v Moskve a v Berlíne pri Brandenburskej bráne.

Asi Konev na neho dosť žiarlil. Preto, keď v roku 1957., v dôsledku boja a intríg v komunistickom vedení, Žukov stratil svoje pozície (bol vtedy minister obrany ZSSR), Konev to verejne podporil a jeho nadšene obviňoval z odklonu od politiky komunistickej strany. Hodiť kameň na porazeného súpera – nie príliš ušľachtilý čin.

Podriadení sa maršala báli. Mal ťažkú povahu a často sa uchýlil k fyzickému týraniu. Môj otec bol svedkom, ako Konev odtrhol epolety u pocteného dôstojníka len preto, že sa mu nepáčilo, ako odpovedal na jeho otázku. Tento dôstojník nedokázal vydržať verejné ponižovanie a spáchal samovraždu.

V roku 1956. velil vojskám, ktoré brutálne zničili povstanie v Maďarsku. Nemyslím si že sa ho niekto pýtal, či to chce robiť. Nemyslím si aj to že mal nejaké pochybnosti – bol zvyknutý vykonávať rozkazy bez diskusie.

Na tomto pozadí úplne neočakávane vyzerajú niektoré neskoršie postoje Koneva, o ktorých povedal jeden z jeho bývalých asistentov. Podľa neho bol maršal pobúrený plánmi na veľkolepú oslavu 25. výročia víťazstva v druhej svetovej vojne (1970.) a vtedy nahnevane povedal: „Čo to je víťazstvo? V prvom rade ide o národnú katastrofu. Toto sú rieky sĺz a more krvi. Milióny zmrzačených. Milióny osirelých detí a bezmocných starých ľudí. Toto sú milióny pokrivených osudov…“ Vravel: „naši potomkovia by mali poznať pravdu, nie sladkú lož o tomto víťazstve! O tomto krvavom zabití!“ (https://newsonline24.com.ua/xvatit-likovat-ili-pobeda-glazami-polkovodca-bloger/). Tieto úplne pacifistické vyhlásenia nezodpovedajú tradičnému obrazu hrubého a nemilosrdného vojaka.

Aká kontroverzná bola osobnosť samého maršala, taký je aj príbeh jeho pomníka. Treba začať z toho že jeho úloha v Pražskej operácii nebola rozhodujúca. Nebol jej iniciátorom – iba spĺňal príkaz.

Podľa spomienok samého Koneva, prvýkrát sa dozvedel o pláne útoku na Prahu od Stalina najskôr 28. apríla 1945. v telefonickom rozhovore (Конев И. С. Записки командующего фронтом. 1991.). Konečné to Stalin vyriešil 1. mája, začiatok operácie bol naplánovaný na 7. mája („Русский архив: Великая Отечественная. Ставка ВКГ: Документы и материалы 1944—1945“. Т. 16, 5-4). Jedinou  odchýlkou, ktorú si dovolil maršal, bolo to, že de facto začal pohyb vojska o deň skôr (aj to určite bolo dohodnuté s Moskvou).

Urgentnosť situácie spočívala v tom, že vtedy v Prahe vypuklo povstanie, ktorého hnacou silou sa stali jednotky, zložené z Rusov, predtým bojovejších na strane nacistov. Chceli udržať mesto až do priblíženia sa amerických vojakov (ktorí, mimochodom, ani neplánovali tam ísť). Pre Stalina dokonca aj myšlienka na to bola absolútne neprijateľná – zradcovia museli byť potrestaní za každú cenu.

Z toho vyplýva, že keby Česi naozaj boli vďačný ZSSR za uvoľnenie Prahy (v čom si teraz už nie sú tak istí), mali by postaviť pamätník úplne inej osobe – Stalinovi. Alebo, napríklad, generál-plukovníkovi (neskoršie tiež maršal) Pavlovi Rybalkovi (Павел Семёнович Рыбaлко, 1894.- 1948.), ktorého tanková armáda ako prvá vstúpila do Prahy.

Ale pomník bol postavený v roku 1980., keď pripomínanie Stalina už (alebo ešte) nebolo prijateľné. Bolo to tiež výročie víťazstva (35. rokov), a krásna socha sa mala stať v prvom rade symbolom priateľstva Československa a ZSSR, preto by musela predstavovať maximálne vysokopostavenú a známu sovietsku osobnosť, spojenú s oslobodením Prahy. Konev spĺňal tieto požiadavky.

Sám maršal v tom čase už nebol živý a nemohol sa vyjadriť k tomu nápadu. No keď vyššie citované myšlienky o pravých dôsledkoch svetovej vojny naozaj patrili jemu, určite by nebol nadšený a zase by sa opýtal: „Čo to je víťazstvo?“

Po udalostiach v roku 1968 však česká spoločnosť výrazne prehodnotila celý svoj postoj k ZSSR a výsledkom svetovej vojny. A po „Nežnej revolúcii“ ten postoj konečne bol prenesený zo ZSSR (už vtedy neexistujúceho) na Rusko, ktoré, práve, aj v právnickom, aj v politickom zmysle je úplne iná krajina. Pomník maršala sa stal pre niektorých obyvateľov Prahy symbolom nie oslobodenia, ale okupácie.

Tento pohlaď posilnili publikácie niektorých českých novinárov a historikov, ktorí spojili Koneva so sovietskou inváziou v roku 1968. Je to založené na skutočnosti, že maršal navštívil Československo krátko pred tými udalosťami ako člen oficiálnej vojenskej delegácie, ktorá, domnelo spĺňala spravodajskú misiu v rámcoch prípravy invázie (https://www.idnes.cz/zpravy/zahranicni/marsal-osvoboditel-ale-i-okupant.A050518_123808_zahranicni_mad).
Tento koncept vyzerá veľmi pochybne. V čase, keď existovala Varšavská zmluva a skupiny sovietskych vojsk v krajinách Strednej Európy, nikoho by ani nenapadlo používať starého maršala ako špióna, aby „mapoval terén pre intervenciu“ (Tamtiež). Nezávidím tomu, kto by mu to ponúkol…

Niektorí českí historici však tvrdia, že sa podieľal aj na rozhodovaní o vyslaní vojsk do Československa. Aj tomu je ťažké uveriť – takéto riešenia sa vždy robili v úzkom kruhu politického vedenia, ku ktorému maršal nikdy nepatril. Konev vtedy už nezastával vedúce funkcie v sovietskej armáde. Patril do skupiny konzultantov pri Generálnom štábe, ktorú neoficiálne volali „rajská“, pretože jej členovia dostávali dobré mzdy a nemali žiadne povinnosti – to bol spôsob živiť najzaslúženejších bývalých vojnových veliteľov.

Nech už je to tak, no po dlhej rozprave bol pamätník demontovaný (https://www.bbc.com/russian/news-52151501). Nie všetci obyvatelia Prahy podporili túto akciu, boli aj nesúhlasy (medzi ktorými je český prezident Miloš Zeman), aj protestujúci (https://www.parlamentnilisty.cz/arena/nazory-a-petice/Premysl-Votava-Vazeny-marsale-I-S-Koneve-stydim-se-619359).

Ako vieme, bolo to rozhodnutie miestnej samosprávy. Nech odborníci hodnotia, či mala na to zákonné právo. Ja som veľký nadšenec samosprávy a som si istý že je to najlepšia forma organizácie spoločností (https://www.noveslovo.sk/c/Od_demokracie_k_samosprave), ale aj pochybujem že by mala vyriešiť otázky, majúce medzinárodný význam a dôsledky, tykajúce sa celého českého obyvateľstva.

Keď som zistil názov pražského okresu, rozhodnuvšieho odstrániť pomník Koneva (Bubeneč, Praha 6), zdal sa mi známym. Áno, to tá istá komunita pred pár mesiacmi premenovala námestie, na ktorom sa nachádza veľvyslanectvo Ruskej federácie, na počesť zabitého opozičného politika Borisa Nemcova (1959.- 2015). Jediným účelom tohto konania bolo… podráždenie Kremľa (https://program2.blog.pravda.sk/2020/02/27/boris-nemcov-politicky-toponymum/). Keď každá komunita začne vykonávať svoju vlastnú medzinárodnú politiku, vo svete bude panovať úplný chaos.

Česi tvrdia že v budúcnosti umiestnia demontovanú pamiatku do múzea, ktoré ešte nebolo ani založené. Zaujímavú ponuku vyjadril náš slávny politik Ján Čarnogurský – odkúpiť sochu a umiestniť ju na Slovensko. Ale momentálne ani Česko, ani Rusko s tým nesúhlasili: Rusy chcú iba aby bola v Prahe, pre ktorú je vytvorená, pražská komunita, ako jej vlastník, ju nechce vidieť… nikde. Asi bude čakať na lepšie časy v niektorom sklade…

Bohužiaľ, ruské organy neprišli s ničím lepším, ako začať trestné stíhanie českých úradníkov, rozhodnuvších demontovať pamätník – a to na základe osobitne prijatého zákona. Trestanie občanov iných krajín, pôsobiacich podľa vnútroštátnej legislatívy, tiež môže spôsobiť chaos v medzinárodných vzťahoch. A nie je jasné, prečo pomník, postavený v roku 1980., Rusy považujú za relikviu 2. svetovej vojny.

Bez ohľadu na to, aký kontroverzný bol maršal Konev, bez ohľadu na históriu jeho sochy, boj proti pomníkom skoro nikdy nie je dobrý nápad. Ale má dlhú tradíciu. Prvé príklady nájdeme v starovekom Egypte, kde mená niektorých faraónov ich nástupcovia zničili dokonca aj v nápisoch, vytesaných na kameni. Ale vtedy to malo mystický význam – ľudia úprimné verili že takto zbavia zosnulého faraóna privilégií v kráľovstve mŕtvych.

Zdá sa, že aspoň niektorí z nás sa vo vývoji neposunuli príliš ďaleko za posledných 5 000 rokov. Naivné si myslia že zvládnu takto niekoho zbaviť miesta v dejepise. To však nie je možné. História je to, čo už sa stalo, a nikomu sa nedá v nej nič zmeniť. Môžeme sa iba na niečo pamätať alebo zabúdať, niečo vedieť alebo nevedieť aj niečo nechcieť vedieť – no z toho nič sa nestane iným.

zdroj: https://program2.blog.pravda.sk/2020/04/18/kontroverzny-marsal-a-jeho-pomnik/

Facebook komentáře