Facebook Twitter RSS

O CFP!  | 

Czech English French German Russian Spanish

ads

Ukrajina?

Hodnocení uživatelů:  / 4
NejhoršíNejlepší 

Táto kapitola bude o krajine, ktorá podľa niektorých vlastne ani neexistuje-lebo existuje iba Malorusko, Novorusko, Podkarpatská Rus a Halič. Úvahy prečo, začo, načo prenechávame napotom /možno na pokračovanie tejto kapitoly, pre tých, čo majú radi históriu a geopolitiku a politizovanie vôbec/. Teraz sa sústreďme na osobné príhody a skúsenosti, ktoré sme počas návštev v Kijeve, Ľvove, Užhorode, Odesse a Donecku nadobudli.

Kijev má 3,7 mil. obyvateľov a je hlavným mestom krajiny s 603 628 km2 a 43 mil. obyvateľov. Krajina už mala takmer 50 mil. obyvateľov, no v poslednom čase odchodom Krymu, Luganskej a Doneckej republiky, no tiež v dôsledku vysťahovalectva do Ruska a do krajín EU sa jej populácia citeľne zmenšila. A to je v čísle 43 mil. ešte cca 3-5 mil. tých občanov krajiny, ktorí v nej už trvalo nežijú, lebo sú gastarbeitermi v Rusku a iných postsovietskych republikách, v EU, v iných európskych krajinách, v USA, Kanade, Austrálii a pod. Stretnúť dnes občana tejto krajiny pracujúceho v zahraničí je skôr pravidlo, ako náhoda.

Napríklad v slovenskom, českom a poľskom stavebníctve je to tak.
Do Kijeva sme prileteli pohodlne z Bratislavy na letisko Borispol. Je od centra Kijeva dosť vzdialené, ale to je tým, že hlavné mesto je dosť rozťahané a s pôdou sa veľmi nešetrí.

Krajina jej má dosť. Kijev sme navštívili pred protivládnym pučom, v čase majstrovstiev vo futbale, ktoré sa okrem Poľska konali aj v Kijeve a iných mestách krajiny. Letisko i centrum mesta boli pri tejto príležitosti dosť vyčačkané. Všade bola narýchlo upratané, ako keď vám manželka oznámi, že príde z kúpeľov o voľačo skôr – že už je o pol hodinu doma …- No ježišmária,-a vy sa teda snažíte ten svoj dvojtýždňový bordel narýchlo aspoň ako-tak minimalizovať…Tak alebo tak, človek aj takúto halabala robotu a takúto snahu ocení.

S taxikárom sme sa pokúsili konverzovať na jednu z večných mužských tém – na futbal. Pospomínali sme najväčšie domáce hviezdy, aj ich klady a zápory, -no bolo cítiť, že taxikár vo futbale nie je až tak doma. Napokon to z neho vyšlo a povedal nám, že u neho a v tej dobe aj u väčšiny Kijevčanov je športom číslo jedna BOX. A keď box, tak potom bratia Kličkovci. Nie že by sme box nemali radi, dokonca sme v rokoch dospievania aj chodievali na tréningy TJ Spartak.

  • ukrajina
  • ukrajina

No je to šport individuálny, málo prezrádza o fungovaní kolektivity národa. A ak, tak iba o akomsi bohatierskom, individualistickom riešení všenárodných problémov.

S taxikárom sme sa rozprávali po rusky. Čakal síce od nás angličtinu, na ktorú sa chystal odpovedať lámanou nemčinou, no s konverzovaním v ruštine bol zjavne nadmieru spokojný. Dohodli sme sa, že nás najskôr odvezie na hotel ubytovať sa a potom nás povozí po trase, ktorú sme si vopred určili. Musíme povedať, že hoci sme ho o to nežiadali, vžil sa do role sprievodcu a ústretovo nám kliesnil cestu cez predajcov vstupeniek, cez vrátnikov, informátorov a pod.
Všetci s ním i s nami rozprávali po rusky. Iba raz sa stalo, že sme z jeho úst počuli úradný jazyk vlády tejto krajiny.

To vtedy keď nás zastavil policajt a upozornil na zákaz zastavenia /pred sídlom prezidenta/. S ním taxikár hovoril lámanou hatmatilkou, akousi zmiešaninou poľštiny, rusínčiny a nárečovej ruštiny. Pýtali sme sa ho potom, keď problém s policajtom vyriešil, prečo je úradným jazykom táto hatmatilka, keď v Kijeve zatiaľ všetci, s ktorými sme sa stretli, hovorili po rusky. Odpovedal, že je to hovorová reč v Ľvove, Haliči a Volyni. Tam vraj väčšina ľudí hovorí práve takto. Dobre vedieť, – chystáme sa ísť aj do Ľvova, budeme tam teda konverzovať radšej po anglicky.

Hotel, v ktorom sme sa ubytovali, bol luxusný. 5 minút od úplného centra Kijeva – od námestia Majdan /Námestie nezávislosti/ a od bulváru Kresčatik. V hoteli bolo veľa Američanov. Do mesta a po pamiatkach nechodili. Stále čosi riešili s miestnymi v konferenčnej miestnosti, privátnych priestoroch a v kaviarni. Skôr, než sme sa dostali na Kresčatik, obzreli sme si majestátny pravoslávny chrám neďaleko hotela. Jeho meno si už nepamätáme. Nebol veľmi starý /cca 200 rokov/, no postavený bol, aby navodzoval starobylosť. 

Kresčatik-to je grandiózne riešený bulvár zo sovietskych čias. Mnohé budovy boli postavené ešte pred Vlasteneckou vojnou a po nej boli iba obnovené. Zaujímavé bolo vidieť množstvo hviezd, kosákov a kladív -či už ako grafiku alebo plastiky. Vyzeralo to tam ako veľká zväčšenina Handlovej alebo Havířova. Novšie budovy boli mohutnejšie a ich fasády už boli prerobené post-socialistickým /akože modernistickým/ štýlom. Veľa žuly, skla a ocele. V takýchto budovách boli banky, burza, ministerstvá, kadejaké vládne a mimovládne organizácie, reštaurácie a drahé obchody.

Na konci Kreščatika /Besarabské námestie resp. trh/ je divadlo. Potešilo nás, že tu na lístky stál rad ako u nás pred pokladńou na Radošincov. Ešte ďalej za divadlom na rohu bočnej ulice a bulváru v miniparčíku stála pomerne veľká socha Lenina. / Keby sme vedeli, ako onedlho skončí, aj by sme si ju boli vyfotografovali/. Na opačnom konci Kresčatika je hlavné kijevské námestie: Námestie nezávislosti – Majdan. Je to taký tragikomický lacný pokus o veľkolepé centrum bohatej a silnej krajiny. Budovy na Majdane postavili za sovietskych čias /aspoň tak vyzerali/ a pripomínali nám pre zmenu „mrakodrap“ v centre Michaloviec.
Prekvapilo nás, že na Kresčatiku i na Majdane je pomerne veľa ľudí.

Žilo to tam všakovakými tvárami-staršími i mladými. Okolo reštaurácií ,bánk a obchodov s odevami sa koncentrovali mladé dlhonohé slečny na strááášne vysokých podpätkoch. Pri kadejakých inštitúciách zase mladí muži v sakách. A okolo stánkov s rýchlym jedlom a rýchlym občerstvením staršia generácia, ktorá si tu chcela posilniť pred nástupom na verejnú dopravu. Voňalo to dobre, tak jeden z nás sa postavil do radu a druhý išiel pozrieť, čo ponúkajú. Vrátil sa so smiechom: vraj tie ženštiny s okrúhlymi bielymi čiapočkami predávajú PEREPIČKY, konkrétne „perepičky kijevskije“. Nuž oprobujeme. – Dostali sme pirôžok a v ňom pečený špekáčok. Lepšie voňal, ako chutil.

Na Kresčatiku sa dá vidieť aj zopár zaujímavých figúrok. Napríklad staršiu telnatú penzistku s vojenskou lodičkou a vo vojenskom saku, na ktorom bolo plno sovietskych vyznamenaní. Alebo živú kópiu Tarasa Buľbu, chlapíka v kroji zaporožských kozákov, čo mal v rukách gusle. Gusľar sa dal odfotiť iba po zaplatení foto-poplatku 1 USD. A napokon tu bol aj vtedajší prezident Janukovič, – z jeho hlavy bola urobená misa na splachovacom WC. „Umelecká“ inštalácia bola pod plastovým stanom a vnútri boli nejakí vtedy protivládni aktivisti s protijanukovičovskými brožúrkami, odznačikmi, vlajočkami a darčekovými dáždničkami s prečiarknutou hlavou prezidenta.

Bola tam aj veľká kopírka a 4 počítače. Dali sme sa s aktivistami do reči. Na našu ruštinu odpovedali zásadne po anglicky a ich angličtina bola naozaj dobrá.- Vyšli sme zadumaní zo stanu a rozmýšľali, ako by náš prezident Kiska reagoval na takýto protikiskovský stan pred jeho palácom na Hodžovo námestí. Ako by o tom písali „naše“ médiá, keby pred Grassalkovičovým palácom bola WC misa v tvare hlavy Andreja Kisku ? A iba v pozadí nám bežalo hlavou aj to, odkiaľ vzali títo mladí aktivisti peniaze na svoje mzdy, na drahé tlačiarenské a počítačové vybavenie a na darčeky pre okoloidúcich.

Po návrate s pešej prechádzky mestom nás taxikár vzal na okružnú jazdu Kijevom. Znovu sme prešli okolo prezidentského paláca a pozreli sme si aj hlavný futbalový štadión. Na a potom sme dali taxikárovi dlhšiu pauzu a navštívili sme svetoznámu PEČORSKÚ LAVRU. Je to chrámový, kláštorný a administratívny komplex, patriaci pravoslávnej cirkvi. Vo verejnosti prístupnej časti kláštora sme vošli do podzemia, do jaskýň či katakomb, kde sú múmie slávnych popov a cirkevných dejateľov.

V kláštorných priestoroch je však tiež mnoho starých písomností a ikon. Cítili sme sa tam ako v hlavnej svätyni pravoslávia, ako v samom srdci Kijevskej Rusy. Naozaj božie miesto. Lavra je umiestnená na návrší, ktoré sa odtiaľ prudko zvažuje k Dnepru. Neďaleko od komplexu je obrovská socha Matky vlasti, s riadnym mečom v ruke. K Dnepru je nádherný výhľad. -Keď sme však v miestach pod Lavrou prešli po masívnom moste na druhý breh Dnepra, pohľad na zlaté a zelené cibuľovité veže chrámov Lavry a na sochu Víťazstva bol odtiaľ ešte impozantnejší. 

Pečorská Lavra nie je jediný pravoslávny cirkevný komplex v Kijeve. Chrám sv.Sofie vekom /11.stor./ a historickým významom /bolo to miesto korunovácií kijevskoruských kniežat/ dokonca Lavru prekonáva. Pri chrámovej bráne ďalší „Taras Buľba“, ďalší gusľar. Tento však aj hral a spieval.

Na malom stolíku mal rozložené svoje vlastné CD-čka s ľudovými piesňami. Neodolali sme a kúpili si jedno CD-čko. Občas si ho doma pustíme. Je plné zádumčivých tklivých pesničiek o tom, ako jeho ľudu v minulosti stále niekto ubližoval. V neďalekom kláštornom parku sme sa potom ešte chvíľu kochali kvetinovými záhonmi, ktoré tam boli práve v plnom kvete a v plnej sile vôní. Zaujímavé, že zo stromov v kláštronom parku prevládali jablone, hrušky a višne. 

Druhý cirkevný komplex , chrám sv.Ondreja, pozostával z viacerých administratívnych budov a ďalšieho skvostného pravoslávneho chrámu. Bolo v ňom plno popov. Išli sme sa dnu pozrieť, čo sa tam deje. Jeden z dvojmetrových bradatých popov nám však zakázal fotografovať a o chvíľu, keď cirkevní hodnostári vychádzali von z chrámu, nás dokonca dosť militantne vypšikal z ich dosahu. Ľudia, čo boli okolo chrámu sa zrazu začali prežehnávať ešte intenzívnejšie ako doposiaľ. Dôvod ? Celá ceremónia sa konala za účasti najvyššieho popa-patriarchu v celom Kijeve. Možno i v celej krajine.
V Kijeve je však aj jeden veľký katolícky kostol, katedrála sv. Mikuláša- pár sto metrov od Majdanu. Kostol dali postaviť na začiatku 20.storočia a navštevujú ho miestni Poliaci ale i zopár Kijevčanov, čo konvertovali na rímsko-katolícku vieru. Obďaleč je vstup do mestského parku.

Park končí na ešte strmšom svahu nad Dneprom, ako bol ten v Pečorskej Lavre. A pohľad odtiaľto dole na rieku bol doslova magický. Dneper sa pod nami zahýnal, vytváral dokonca malé meandre, bočné ramená a ostrovčeky. A za ním sa do nekonečnej diaľky rozprestierala veľká rovina. Mimovoľne sme v mysli zablúdili do čias Kijevskej Rusi, keď miestni Slavjani pozorovali nepriateľa, ako sa blíži k mestu na malých ázijských koníkoch. V Kijeve sa o pamiatky z čias Kijevskej Rusi dosť starajú. Repliku drevenej strážnej veže- Zlatej brány i iné pamiatky na túto slávnu dobu Kijeva sa dajú nájsť na viacerých miestach. 

Videli sme však aj ďalšie veci. Operu a sochu Tarasa Ševčenka, no i sochu sovietskeho „génia“, šľachtiteľa Lysenka. Veľkolepo pôsobí socha Bogdana Chmeľnického, kozáka ktorý oslobodil krajinu z poľsko-litovských rúk a prinavrátil ju do lona Matičke Rusi. Pri soche Chmeľnického bola akási zábavná akcia.

Všade bolo plno rodičov s deťmi. Na veľkom námestí pri soche fúkali obrovský balón. A pri ňom s nejakými miestnymi pánmi postával,-no predstavte si, bývalý Mečiarov pán minister -pán Hamžík. Nepoznáme sa, tak sme ho nechali na pokoji, akoby nepovšimnutého. Na inú zaujímavosť -pobyt červeného komisára Jaroslava Haška v Kijeve v časoch občianskej vojny- upozorňuje pamätná tabuľa na nepríliš zaujímavom dome z cárskych čias. 

Veľkú energiu sme pocítili napokon na veľkom kijevskom umeleckom „blšáku“. Umeleckom preto, že medzi predávajúcimi prevládali miestni umelci. Niektorí ponúkali obrazy s briezkami, dubákmi a zajačikmi, iní tajomné tváre ich súkromných múz-krásavíc.

Bolo tu však aj veľa abstraktných obrazov najrozličnejšej veľkosti a farebného riešenia. Samozrejme, v ponuke boli i plastiky-od abstrakcií cez sošky Stalinov a Leninov po sošky Mášenky a medveďa. Mášenka mala -ktovie prečo, na krku pioniersku šatku. Postaršie ženičky ponúkali aj iné skvosty z masovej kultúry sovietskych čias. Najviac ale metále a časti uniforiem asi už svojich nebohých manželov-veteránov Veľkej vlasteneckej vojny. Uniforiem bolo toľko, že by sa nimi dal vystrojiť azda aj jeden pluk Červenej armády-osloboditeľky. 

Kijev je veľké mesto. Dá sa v ňom zažiť plno dobrodružstiev. A nielen s miestnymi kráskami noci a nielen v miestnych baroch. Hoci sa krajine ekonomicky príliš nedarí, na jej „stolici“ sa to až tak neprejavuje. Za sovietskych čias /najmä za čias, keď boli generálnymi tajomníkmi rodáci z USSR-súdruhovia Chruščov a Brežnev, bol Kijev prestížnym mestom celozväzovej elity: kultúrnej, vedeckej, spoločenskej. Dnes sa tu s tým stretnete iba zo zotrvačnosti. No tak či tak, oplatí sa to vidieť.

V kijevskom hoteli sme si všimli, že patrí do tej istej siete ako luxusne vyzerajúci hotel v Donecku. Dostali sme chuť pozrieť sa do tohto centra baníctva a kvalitného futbalu. Ako sme zatúžili, tak sme urobili. Odleteli sme na jednu noc do Donecka. Doneck bol v čase našej návštevy ešte pokojnou metropolou priemyselného Donbasu a jedným z centier tzv. Novoruska. Spolu s oblasťou okolo Odessy, Chersonom, Dnepropetrovskom, Krymom a Luganskom patril medzi dôležité mestá Novoruska-krajiny urbanizovanej za Petra Veľkého, Kataríny Veľkej, Alexandra I. a II., prisťahovalcami z Ruska a ruskými kozákmi.

Doneck bolo tesne pred protivládnym pučom v Kijeve mestom kombinujúcim silu socializmu so silou kapitalizmu v podaní miestnych oligarchov. Pár skutočne moderných spektakulárnych budov a množstvo panelákov 60-tymi rokmi počnúc a záverečnou dekádou minulého storočia končiac. Boli tu aj pravoslávne chrámy /dokonca mešita/ ale akosi v úzadí. Prednosť mali svetské radovánky. Hotely, reštaurácie, kryté plavárne, príjemné nábrežie rieky Kalmius a samozrejme moderný futbalový štadión a ešte modernejšie donecké letisko. Letisko je dnes v ruinách, štadion je vraj po vojnových ranách už skromne obnovený. No sídliská s baníkmi a hutníkmi, ich ženami a deťmi sú dennodenne ostreľované Zelenského armádou. Smutné. 

V čase pred pučom a následnou občianskou vojnou sme boli aj vo Ľvove. To bolo úplne iné „mäso“ ako Doneck. Ľudia vo Ľvove hovorili čudným ale predsa len slovansky znejúcim jazykom. Iným ako v Kijeve, o Donecku ani nevraviac. Obrovský rozdiel bol i v architektúre mestských centier. V Donecku modernita a reprezentatívne sídla priemyselných oligarchov. Vo Ľvove starý dobrý rakúsko-uhorský barok, klasicizmus a eklekticizmus z čias Franza Josefa. Vo Ľvove je veľa kostolov-rímskokatolíckych, pravoslávnych no najmä gréckokatolíckych.

No a sú tu i pozostatky synagóg. V meste sa popri známych osobnostiach Poľska či Haliče /napr. I. Franko, S.J.Lem…/ narodil aj Leopold von Sacher-Masoch, nemecky píšúci autor slávneho románu „Venuša v kožuchu“, ktorý dal vzniknúť pojmu MASOCHIZMUS. Mnohí jeho rodáci-Haličania a Poliaci, však neboli masochisti. Naopak, boli to tvrdí sadisti. Poliaci mučili a vraždili Haličanov, Haličania naspäť Poliakov a tak dookola. A sadisti oboch etník potom spoločne mučili a vraždili Židov a Rusov.- Bolo by to vo Ľvove pekné a boli by sme sa tam dobre cítili, nebyť takýchto súvislostí a nebyť pamiatok na Banderu a ním vychovaných lotrov, čo terorizovali po 2.sv.vojne nielen Volyń a Halič, ale aj priľahlé Poľsko a horské oblasti na Severnom Slovensku. – A na ich dnešných vnukov, čo zaživa upaľovali ruských aktivistov v Odesse.

Zážitkom samým osebe bola -počas plavby po Čiernom mori- je Odessa. Odessa je najväčšie mesto pri Čiernom mori. Za cárskych i sovietskych čias žila z moreplavby a obchodu. Po St.Peterburgu bola Odessa druhou nohou, na ktorej stálo Ruské impérium a neskôr ZSSR. Bez jednej z týchto nôh je Rusko ako mrzák. Moreplavebnému a svetáckemu charakteru Odessy zodpovedala etnicko-religiózna štruktúra populácie mesta. Mesto dala postaviť ruská cárovná Katarína Veľká. Od tých čias po súčasnosť v ňom cítiť prevažujúci ruský živel. No žilo a žije tu aj veľa Židov, Kaukazanov /Arménov, Dagestancov, Abcházcov/, Grékov,Moldavcov a Haličanov.

Po vojne na chvíľu ovládli mesto zločinecké gangy. Z tých čias pochádza aj naša obľúbená tango-balada o Murke /Židovke z Kaukazu, ktorá viedla najsilnejšiu odesskú bandu/. Nájdete ju, spolu s ostatnými starými predovojnovými ruskými mestskými baladami-typickými práve pre Odessu, na youtube. Dajte si Murku-neobanujete. Pokiaľ ide o zločinecké bandy, vykrútil im krk maršal Žukov. Potom, čo sa dostal pre svoj údajný „bonapartizmus“ do nemilosti Beriju, Malenkova a spol. bol Žukov z funkcie ministra obrany prevelený na post veliteľa odesského vojenského okruhu. Nastúpil do funkcie a začal mesto čistiť. Jeho vojenská polícia najprv strieľala a až potom sa pýtala a spisovala zápisnice. O chvíľu bol v meste poriadok a pokoj. 

Pokoj v Odesse nebol v r.1904-5 počas neúspešnej proticárskej revolúcie. V Odesse sa vtedy vzbúrili vojaci na krížniku Potemkin. Aj v tomto prípade sa našli rozhodní dôstojníci, čo vzburu na Potemkine „vyriešili“. Spomienkou na tieto časy sú /vďaka slávnemu filmu S. Ejzenštejna/ slávne odesské Potemkinove schody. Atrakciou číslo jeden je ale podľa nás pouličný hudobný folklór. Úžasní chlapíci s gitarami alebo harmonikami spievajú za odmenu do klobúka staré ruské šlágre z cárskeho alebo stalinského obdobia. Tangá, balady, piesne námorníkov, prostitútok, rybárov, trestancov, prisťahovalcov z Moldavska, Kaukazu…Za všetky si nájdite na youtube pieseň „Oddessu Kostja prichodit“ v podaní jedného z najväčších ruských pesničkárov Marka Bernesa, rodáka z Odessy. 

Odessa má viacero nádherných historických budov. My sme počas krátkeho pobytu v meste obdivovali takmer našsky vyzerajúce ulice, ale aj budovu opery, pomník a námestie de Richelieu a samozrejme parky. Škoda, že sme sa nedostali do podzemia mesta. Tu v katakombách sú i pamiatky na dezertovaných vojakov Slovenskej armády, ktorí sa pridali na stranu podzemných bojovníkov-odesských partizánov. Videli sme však aj budovu odborov, v ktorej nedávno neo-banderovci /teraz vládnúci v Kijeve/ zaživa upálili niekoľko desiatok pro-ruských aktivistov. /Nájdite si na ruskom webe heslo „Odesská grilovačka“/. Odessa je perla Čierneho mora, perla tzv. Novoruska. Až prídu lepšie časy, turisti sa budú do nej len tak hrnúť.

Poslednú návštevu sme venovali Podkarpatskej Rusi a jej hlavnému mestu, Užhorodu. Navnadila nás tam pesnička slávneho Františka Krištofa Veselého „Verchovina, verchovina, Podkarpatská Rus-tam si žije, vodku pije Podkarpatský Rus“…/Je tiež na youtube,-perfektná/. V meste na Uhu sa cítite ako za prvej ČSR-ale len v centre. Sídliská z čias po 1945 vám vidieť neodporúčame. Silne zarezonovali nielen pamiatky na časy, keď sa mesto volalo Ungvár, ale aj pamiatky na československý funkcionalizmus. Zvlášt bývalý obchodný dom Baťa a budovy prvorepublikových bánk. Smutnou stránkou súčasnosti je osud našich slovenských krajanov Šarišanov a Hornozemplínčanov. Obe župy si totiž ČSR a ZSSR etnicky necitlivo „podelili“.

Niektorí tamojší Slováci skončili po vojne v gulagoch, iní stihli utiecť na Slovensko a väčšina sa odnárodnila, prispôsobila. Dnes tam Slovákov reprezentuje iba zopár samozvancov, kolaborujúcich s vládou v Kijeve. Za súkromné podnikateľské a kariérové výhody o dušu vyjadrujú vernosť Kijevu a pochvaľujú si, ako dobre sa o nich -pseudoSlovákov, Kijev stará. – Aký to kontrast s odhodlaným zápasom podkarpatskoruských Maďarov a bukovinských Rumunov za svoje oprávnené menšinové práva…

Nuž takáto je krajina, niektorými nazývaná Ukrajina a inými zase nie, lebo vraj ide o Malorusko, Novorusko, Podkarpatskú Rus a Halič-o štyri rôzne krajiny, ktoré mali byť pre pokoj na našej východnej hranici dávno federalizované. Momentálne to nejde. V krajine sú silné jednotky USA a NATO. Geopolitika USA dočasne triumfuje nad ruskou a aj nad našou všeslovanskou. Aj nad našou malou- slovenskou. 

Nazdáme sa, že čím skôr sa na východ od nás obnoví spravodlivý mier -aj pre ruskojazyčných obyvateľov, aj pre menšiny, tým lepšie bude aj pre nás Slovákov a pre naše národnorozvojové ciele. Čím skôr sa obnoví priateľstvo medzi Kijevom a Moskvou, čím skôr z týchto končín odídu vojaci USA a NATO, tým skôr zavládne v našich končinách pokoj a obojstranne výhodná plodná spolupráca.

zdroj:https://dedic.blog.pravda.sk/2021/09/02/ukrajina/

Facebook komentáře