Facebook Twitter RSS

O CFP!  | 

ads

Keby to boli Kubánci... ich hladovka by svietila na prvých stránkach „slobodnej" tlače

  • indiani-mapuche
My, ktorí kritizujeme ideologický vývoj samozvanej „slobodnej" alebo „nezávislej" tlače, musíme zápasiť s hlboko zakoreneným presvedčením verejnosti, že médiá nás informujú a obmedzujú sa výlučne na prínos informácií bez akýchkoľvek politických tendencií. V skutočnosti sa až na malé výnimky deje pravý opak.

Informuje a dezinformuje sa v záujme politickej perspektívy, ktorú to ktoré médium zdieľa. Politická perspektíva má v zásade dva registre: buď zastáva zachovávanie alebo navrhuje zdokonaľovanie existujúceho sociálneho poriadku. Nestrannosť je v takých otázkach jednoducho nemožná.

Žiarivým príkladom je napríklad škandalózne mediálne ticho „serióznej" latinskoamerickej a svetovej tlače o hladovke, ktorú už takmer tri týždne podstupuje 31 Indiánov Mapuche v rôznych väzniciach Čile. Za mrežami sa ocitli v dôsledku zavedenia Antiteroristického zákona, ktorý schválil Pinochet. Výsledkom tejto neľudskej legislatívy, ktorá platí aj po dvadsiatich rokoch údajnej demokracie, je skutočnosť, že 57 ľudí sedí v žalároch ukážkovej čílskej demokracie a asi stovka ďalších je súdená spravodlivosťou tejto krajiny za to, že bojuje za navrátenie pôdy svojich predkov. To nie je všetko. „Právny štát" v Čile, tak kvetnato velebený analytikmi v službách impéria, umožňuje právnu zvrátenosť, ktorá celkom určite nevyvolá žiadny komentár: zadržaných môže súdiť občiansky aj vojenský súd, čím podstupujú riziko odsúdenia podľa dvoch jurisdikcií za tie isté zločiny, ktoré údajne spáchali.

Dvaja z väzňov, ktorí sa nedávno pridali k hladovke, Carlos Muňoz Huenuman a Eduardo Painemil Peňa sprostredkovali vďaka internetovej stránke País Mapuche nasledovnú správu: „Týmto krajným spôsobom rozširujeme odpor, ktorý vedú politickí väzni z radov Indiánov Mapuche vo viacerých čílskych väzniciach a ktorého cieľom je zverejniť neprávosti páchané na našom národe. Tieto zločiny zahŕňajú násilné domové prehliadky, ktorých obeťami sú predovšetkým starší ľudia a deti, neúmerne dlhý čas vyšetrovaní zastrešených ministerstvom, ktoré len upevňujú preventívnu väzbu, politicko-právnické konštrukcie podopierané uplatňovaním Antiteroristického zákona, ktorých cieľom je uväzňovať bojovníkov za sociálne práva Indiánov Mapuche bojujúcich vo vojne, ktorej zmyslom je naše vyhubenie a ktorú nám vyhlásil čílsky štát."

To, čo Indiáni Mapuche požadujú a čo je bytostným základom všetkých ich mobilizácií, je navrátenie ich pôvodných území, ktoré im násilne vytrhli z rúk vlajkonosiči „civilizácie". Ich náprotivky na druhej strane Ánd, v Argentíne, tvrdili, že pôvodné patagónske národy sú divosi, pretože nepoznajú presväté cnosti súkromného vlastníctva. S touto humanistickou zámienkou začali uplatňovať genocídu, zmiernenú a osladenú v oficiálnej historiografii názvom „dobývanie púšte". V Čile táto istá politika získala menej cynické meno: „Nastoľovanie mieru v Araukánii". V Argentíne tragédiu vo svojom rozsiahlom diele zdokumentoval a zverejnil historik Osvaldo Bayer a dnes tam už existuje čoraz úprimnejšie poznanie o miere a následkoch tohto krvavého, hrozného plienenia.

Čílski Mapuchovia bojujú za návrat toho, čo im bolo ukradnuté a za ukončenie aplikácie Antiteroristického zákona v zápasoch „ľudu národa Mapuchov", ako stojí v jednom z ich vyhlásení. Chcú skoncovať s militarizáciou svojej komunity, s dvojitým stíhaním občianskym a vojenským súdom, dosiahnuť slobodu pre všetkých politických väzňov z radov Indiánov Mapuche a niekoľko ďalších presných požiadaviek.


Program všetkých požiadaviek je rozvetvený, má vypracovanú štruktúru a prispieva k zápasu proti čoraz intenzívnejšej kapitalistickej akumulácii a vykorisťovaniu v súčasnom Čile. Práve preto sa o štrajkoch a protestoch Mapuchov nepíše a práve preto musí byť zamlčaná. Niekedy sa na verejnosť dostanú isté správy, ale len v obmedzenej miere a veľmi málo osôb sa dozvie, čo sa v skutočnosti deje. Hlavný čílsky denník El Mercurio naďalej razí zarytý pinochetizmus, naďalej klame a o osude Mapuchov mlčí. Ak v jeho archíve zadáte heslo „hladovka", získate nekonečné množstvo správ o „kubánskych disidentoch", prípadne o pôste niektorých trénerov bolívijských futbalových klubov, a o pár ďalších príbuzných bezvýznamných témach.

Ak ste vytrvalí, zavalí vás lavína informácií o hladovke Zapatu a Fariňu na Kube sprevádzaná otriasajúcimi fotografiami, ktoré nevyhnutne nemôžu v čitateľovi alebo televíznom divákovi nevzbudiť solidaritu s obeťou. A ak pokračujete v hľadaní zadajúc do vyhľadávača heslo „Mapuche", objaví sa vám jedna správa o obsadení pôdy, ktoré sa udialo pred niekoľkými týždňami, obrázok Slnka ako symbolu Indiánov Mapuche na novej bankovke vydanej čílskou Centrálnou bankou, a správa o zadržaní jedného člena tohto etnika, ktorý participoval na podpaľačskom útoku v Araukánii. Ľudia držiaci hladovku a politickí väzni nie sú v žiadnych správach, sú „mediálnymi nezvestnými", a verejnosť o nich nevie nič. Nepriestrelný kabát sprisahaneckého ticha upevňuje najdôležitejší čílsky denník a spravodajské agentúry, ktorých základnou povinnosťou je informovať o všetkých novinkách. O súčasnej situácii sme sa dozvedeli len vďaka televízii TeleSur, pretože všetky „demokratické" a „slobodné" médiá sa zhostili povinnosti mlčať.

Vyhľadávanie v denníku La Nación v Buenos Aires slúži akurát na potvrdenie tých istých dôkazov a ich „nezištnú" solidaritu s Fariňom a kubánskymi disidentmi, ktorá vo svojom zanietení predčí aj vyhlásenia už chronického Maria Vargasa Llosu (slávny peruánsky spisovateľ, zanietený odporca ľavicových hnutí v Latinskej Amerike, pozn. prekl.). Ten, preukazujúc stále nové a nové dôkazy o svojej nesmiernej ideologickej kapitulácii glorifikuje kubánskych politických väzňov ako „skutočných hrdinov našich čias". O hladovke 31 Indiánov Mapuche prirodzene nehovorí ani slovo. Nie sú to hrdinovia, sú to indiánski divosi, zasluhujúci zhniť v žalári a čeliť občianskemu aj vojenskému súdu. Skúste si predstaviť, čo by asi hovoril, keby sa niečo podobné stalo na Kube, vo Venezuele, Bolívii alebo Ekvádore. Trhal by si vlasy, hlas by zdvíhal do nebies, dovolával by sa „právneho štátu", zvolával by medzinárodnú tlač, aby informovala o takej nehoráznosti a všetkých svetových vodcov by vyzýval trestať krajiny, ktorých hanební politici páchajú taký neľudský zločin.

Dostať sa však na prvé miesto pozornosti veľkých mediálnych sietí, ktoré takmer absolútne kontrolujú informácie o svetovom dianí, nezabezpečí len držanie hladovky. Treba ju totiž vedieť držať na tom správnom mieste: predovšetkým na Kube, a hneď potom vo Venezuele, Bolívii alebo v Ekvádore. O iných miestach niet žiadnych správ. Hovorí sa tomu „sloboda tlače".

 

Převzato z Utopia.sk

PodporteCFP QR 22 KAFE KÁVAS

Komentáře

Přidat komentář

Bezpečnostní kód Obnovit

Facebook komentáře