TANKOVÁ BITKA PRI KURSKU 1943 + dokument "Velká vlastenecká válka-Kurský oblouk"

Sovieti od stalingradskej bitky do leta r. 1943 už nahradili straty na ľuďoch i na zbraniach, ktoré utrpeli počas bojov v predchádzajúcom období s fašistickými vojskami. Popritom sa im už podarilo do výzbroje začleniť aj novú bojovú techniku, a tak znásobiť svoju silu. Červená armáda mala v tomto období už 13 frontov, ktoré disponovali veľkými zálohami, a nad fašistickým Nemeckom sa tak vynorili nové sily v prevahe asi 1, 2 násobne. Ešte väčšia prevaha bola v delostrelectve a tankoch, kde dosahovala až dvojnásobku oproti Nemcom, no a v lietadlách mali prevahu dokonca trojnásobnú. Navyše, sovietské velenie Červenej armády sa o tomto útoku včas dozvedelo, takže sa na nemeckú ofenzívu mohli dokonale pripraviť. Prehĺbili preto svoje opevnenia ešte viac do hĺbky, teda smerom na východ, aby sa Nemci pri útoku vyčerpali na veľkých a členitých obranných opevneniach, a vo vhodnom okamžiku potom na vyčerpaného nepriateľa udru ohromnou protiofenzívnou silou, a to v súčinnosti s podpornými vojskami aj na na ostatných úsekoch 200 km širokého frontu, aby nepriateľ nemohol svoje vojska podľa potreby presunúť tam, kde sa práve odohrávali tuhé boje. Čo predtým často robil, aby sa vyrovnal sile Červenej armády a jej živú silu tak účinejšie eliminoval.

Nemecká ofenzíva, ako sa dalo predpokladať, započala na Kurskom výbežku dvoma nemeckými armádami za podpory tankov a letectva 5. júla 1943, a hneď ako na severe, tak aj na južnom krídle, narazila na tvrdý odpor sovietskych vojsk, ktoré útočníkovi presnými delostreleckými zásahmi spôsobovali nezvyčajne veľké straty. Takže nemeckým útočiacím vojskám sa za päť dní /od.5. po 10. júl 1943/ podarilo postúpiť iba o 12 km, čo bolo veľmi málo. Ich sily na ďalší postup už nestačili, a tak sa rozhodli vyskúšať šťastie na severnom krídle, kde sovietske jednotky útočili na mesto Orel. O niečo viac úspechu zožali nemecké pancierové divízie SS, keď prenikli do obrany 120 km hlbokej až 35 km, ale aj tu boli húževnatým odporom sovietskych vojsk boli zastavení. Preto sa o niečo východnejšie pokúsili z boku zaútočiť, ale tu narazili 12. júla  na gardovú tankovú armádu, ktorá bola sem presunutá zo zálohy. Tak došlo k urputnému tankovému súboju - kto z koho, keď na oboch stranách proti sebe bojovali v rovnakom čase stovky tankov za sústavnej podpory letectva. Ztraty na ľuďoch, ale aj na strojoch boli veľké, veď sa bojovalo na život a na smrť. A iného východiska ani nebolo. No sila nemeckého tankového úderu jednotiek SS bola predsa len zlomená, a 15. júla 1943 muselo dať nemecké velenie pokyn k ústupu, ak nechcelo stratiť všetko tak, ako sa to stalo ani nie pred celým polrokom pri Stalingrade.

A že aj táto, vlastne už posledná veľká ofenzíva v 2. svetovej vojne mimo územia Nemecka nevyšla, bolo potvrdením tej skutočnosti, že sovietske vojska svojou silou a odhodlanosťou už definitívne Nemcov porazia. Po tejto porážke Nemcov, sovietske jednotky ešte oslobodili do 18. augusta 1943 celé oblasti územia u mestečka Orel, Bielgorod a prenikli hlboko do priestoru západne od Charkova, keď samotné mesto oslobodili 23. augusta 1943.

Už bolo celkom zrejmé, že bitka pri Kursku v lete 1943, znamenala jednoznačný obrat v celom priebehu tejto hroznej vojny. Teraz išlo iba o to, ako dlho ešte potrvá.

V septembri pokračovalo oslobodenie Dombasu a koncom mesiaca bol oslobodený aj Smolensk. V októbri boli oslobodené mestá Viebsk, Melitopol, Dnepropetrovsk a Dneproderžinsk. Hlavné mesto Ukrajiny bolo oslobodené 6. 11.1943 a na jeho oslobodení sa podieľala aj 1. čs. samostatná bigáda, ktorá bola práve za chrabrosť pri jeho oslobodzovaní vyznamenaná Suvorovovým radom.