Facebook Twitter RSS

O CFP!  | 

Czech English French German Russian Spanish

ads

Übermenschina

Hodnocení uživatelů:  / 0
NejhoršíNejlepší 

  • matrix_cirkwev
Podľa pápeža Benedikta XVI. by mali byť kresťania v spoločnostiach, kde je viac ateistov, „kreatívnou menšinou". Povedal to počas svojej nedávnej návštevy v Českej republike, kde sa na open-air omši zúčastnilo z desaťmiliónového národa 120-tisíc ľudí, pričom najmenej tretina prišla z Rakúska, Poľska a Slovenska.

Budúci rok chce v tvorivom postoji katolíkov povzbudiť aj Britov. Tí, ako je známe, premenili prenasledovanú reformovanú menšinu kvôli láske Henricha VIII. k Anne Boleynovej na štátotvornú anglikánsku ideológiu. Kardinál Thomas Wolsey, ktorý nedokázal pre panovníka vybaviť u pápeža Klementa VII. rozvod s Katarínou Aragonskou, a Thomas More, humanista a inkvizítor v jednej osobe, prišiel počas tejto operácie o život. Joseph Ratzinger považuje Britániu za model kreatívnej menšiny.

Ostrovný katolicizmus je kultivovaný, talentovaný, duchovný a Európe dal Chestertona, Tolkiena a Grahama Greena. A taká menšina, ktorá vie štylizovať, má konzervatívne politické postoje, finančné zázemie, nepredstavuje nijaké ohrozenie, skôr je reklamnou vitrínou spoločenstva, ku ktorému patrí.
Podobnú situáciu kreatívnej menšiny dnes prežívajú Baskovia, ktorí si nie vďaka literatúre, ale vďaka folklóru, športu, odbojnosti a bankovníctvu vyslúžili v Španielsku rešpekt zložený zo zmesi bázne a obdivu.

Na to, aby sa stali českí katolíci kreatívnou menšinou, si bude musieť Ratzinger ešte počkať. Spisovateľ a mystik Jakub Deml, kardinál Jozef Vlk a štátny katolicizmus predhusitských panovníkov ešte nestačia na to, aby sa česká intelektuálna menšina stala nositeľom toho, čo sa pápežovi na menšinách páči najviac, teda konceptu feudálnej zomknutosti okolo aristokratických myšlienok o spáse.

Pápežovi však môže vďačiť za to, že otázku menšín v našom regióne spomenul v čase, keď sa slovenská vláda správa k našim menšinovým spoluobčanov takmer ako Henrich VIII k prvej generácii katolíkov po vzniku jeho súkromnej cirkvi. Aj napriek hospodárskej a morálnej kríze nemá ministerstvo kultúry nič lepšie na práci ako organizovanie konferencií o Maďaroch, na ktorej sa ani jeden predstaviteľ maďarskej menšiny nezúčastní, zato si tam môžeme priehrštiami vyberať medzi neogardistickými „historikmi".
Bez ohľadu na to, ako a či vôbec sa vyjadrí Benátska komisia Rady Európy k jazykovému zákonu, ktorý Maďarič považuje zrejme za vyvrcholenie tisícročného boja za sebaurčenie, je tento zákon metafyzickým útokom na menšinu.

Z podobných nejasných dôvodov sa v minulosti na konferencii organizovanej francúzskymi slavistami o švajčiarskom spisovateľovi Ritterovi a jeho slovenskom milencovi Jankovi Cádrovi neobjaví po zákroku úradov nikto zo slovenských kultúrnych inštitúcií, lebo nemôžeme predsa prezentovať našu kultúru v zahraničí cez nejaké dekadentné homosexuálne páry z Belle Epoque.
Vzhľadom na to, že k maďarskej národnosti sa hlási aj veľa slovenských Rómov, sa títo stávajú už dvakrát vinní. Raz ako ľudia, o ktorých je známe, že najradšej ich máme, keď sú zapísaní na úrade práce v Británii, a potom ako nositelia lingvistickej mágie, ktorej zmes je pre naše spisovné, administratívne slovenské chápanie zložitejšia ako vulgárne vtipy maltézskych pirátov.

Nestranný cestovateľ by si mohol myslieť, že už nič zábavnejšie v tejto rozkošnej krajine, tak citlivo a mysticky stvárnenej v poslednom Jánošíkovi neuvidí. Omyl. Existuje ešte na Slovensku trojité prekliatie. To sa týka tých Rómov, ktorí síce odišli do Británie, majú maďarskú národnosť, no vrátili sa ako moslimovia.
Správy o islame v rómskych osadách sú čoraz dôraznejšie a jedného dňa budeme možno môcť vedľa záhadnej fresky Stromu života v žehrianskom kostole obdivovať aj florálne motívy omejidského islamu.
Výhodou takéhoto ocajchovania tri v jednom je, že počas pogromu bojuje jeho účastník rovno proti akejsi svätej Trojici nášho vnútorného nepriateľa - Rómovi, Maďarovi a Mohamedánovi.

Moslimská menšina je na Slovensku najmenšia a doteraz sa jej z rozmanitých príčin nepodarilo preraziť etnickú bariéru väčšinovej kultúry, čo v skutočnosti znamená, že väčšina slovenských moslimov má zahraničný pôvod.
Nedávne otvorenie bratislavského komunitného centra Cordóba, ktorého názov má pripomínať zlatý vek monoteistického zmieru v Andalúzskom kalifáte, síce priblíži moderný islam, no v priestoroch na Obchodnej ulici sa iba zaradí medzi sídla iných menšinových náboženských spoločností - od Hare Krišna, indickej gastronomickej sekty pre mládež, až po francúzskych Raeliánov poľujúcich na lietajúce taniere.

Práve nový zákon o registrácii náboženských spoločností viedol k tomu, že islam na rozdiel od kresťanských denominácií, judaizmu a niektorých siekt nedosiahol na Slovensku ani len postavenie hodné jedného z najväčších monoteistických systémov na svete. Z pohľadu križiakov, ktorí majú zrejme pri zostavovaní podobnej legislatívy stále pocit, že Bratislava je predovšetkým stanovým táborom Fridricha Barabarossu a jeho pietnych, ozbrojených pútnikov, ktorí neskôr vyvraždia v Nitre všetkých Židov, nepredstavuje ani jedna z týchto menšín atribúty malomeštiackych predstáv o integrácii, ktoré tak pekne pomenoval pápež.

Naše menšiny predovšetkým nepovažujeme za naše, ale za nejaké trpené nedorozumenie z čias stredovekého nomádstva, Trianonu a najnovšie cenu za globalizáciu.
Slovenské menšiny, etnické, jazykové, náboženské, nemajú u nás postavenie, ktoré si nemusia, vzhľadom na ich prínos do kultúrneho a spoločenského života, ani nijako zaslúžiť.
Byť príslušníkom menšiny totiž nie je to isté, ako byť nešťastným Nigérijčanom s kilom kokaínu zašitým v žalúdku, ktorý sa bude vo Leopoldove na integračnom kurze určiť text slovenskej hymny, aby mohol neskôr predávať na trhovisku na bratislavskej Miletičovej ulici pseudoraperské bundy.

Na strane druhej, Slováci nie sú žiadnym ušľachtilým horským národom z vrkôčikmi, ako ich vykreslil Jánošík - pravdepodobne najhlúpejší film natočený v tomto regióne od čias, keď rakúske špionážne balóny fotografovali vojenské pozície nepriateľa v prvej svetovej vojne. Slováci nie sú ani väčšinou, ktorá môže láskavo, blahosklonne udeľovať lojálnym menšinám nové privilégiá a léna.
Slováci sa totiž stali za posledných dvadsať rokov sami sebe menšinou. Občanmi druhej kategórie, ktorí sa vzájomne okrádajú, vykorisťujú, v horšom prípade vraždia v organizovaných klanoch, ktoré sa v tejto krajine bijú o lyžiarske strediská, dovoz áut a historické centrá našich miest.
Pápež Benedikt XVI. by bol asi veľmi prekvapený, keby zistil, akou kreatívnou menšinou sme sa stali v našej krajine.

Ako teda môžeme pristupovať bez predsudkov, s porozumením k utečencom z krajín rozvrátených vojnou, biedou a nezáujmom sveta, keď sme pripravení pozabíjať sa medzi sebou na futbalovom štadióne?
Keď považujeme maďarských spoluobčanov raz za obete manipulácie, ako sa vyjadril minister s lego účesom, inokedy za piatu kolónu.
Keď si o Rómoch myslíme, že sú čistým príkladom toho, kam vedie kokteil špiny, biedy, nečistoty, chorôb a nevzdelanosti. Keď nedávno francúzska vláda rozhodla o zatvorení internačného strediska pre utečencov na severe krajiny, Afgancov a Pakistancov pred robocopmi ukrývali farári a ľudia vo farnostiach. A to aj napriek zákonu, podľa ktorého sa stávate komplicom ilegálnej imigrácie už tým, že podáte ľudskej bytosti bez papierov, ktorá v noci zaklope na dvere, pohár vody.

Slovenskí farníci, naopak, spisujú petície proti Rómom, proti utečeneckým táborom, proti čomukoľvek, čo ohrozuje ich vlastný štatút menšiny.
Nám totiž nestačí, že sme sa stali vo vlastnej krajine gastarbeitermi, kde v nadnárodných spoločnostiach zarábajú viac cudzinci na riadiacich pozíciách.
Neprekáža nám, že nás developeri pripravujú o naše lesy, politici o európske peniaze - lebo na to, že z našich vlastných nemáme nič, sme si už tiež zvykli.
Neprekáža nám ani to, že v našich mestách si dnes nemáme ísť kde zašportovať bez toho, aby sme nemuseli mať vstupné do fitnescentra.
Sme spokojní, stali sme sa menšinou vo vlastnej krajine a tí najschopnejší z nás sa stali kreatívnou menšinou. Tou, ktorá pozná tajomstvá tendrov, zmlúv, obstarávaní, ktorá zoženie lístky na zápas zo Slovinskom bez toho, aby sa musela nalogovať na nefunkčné internetové stránky.

Joseph Ratzinger by bol nakoniec možno milo prekvapený. Neponúkli by sme mu síce nejaký bukolický koncept dobrodružnej spásy ako veštice a prízraky v Jánošíkovi, ani aristokratickú oddanosť ideálom slobody a spravodlivosti, ktorý si tak vysoko Pontifex cení u anglických martýrov a byzantského cisára Paleologa, ale dokázali by sme mu, že základom slovenskej životaschopnosti, toho, čo si najviac na sebe dejinne ceníme, nie je naša účasť v protihabsburských povstaniach ani v SNP, ale schopnosť vydržať.
Vydržať nemeckú okupáciu, vydržať sovietsku okupáciu, vydržať slovenských politikov, ich útoky na menšiny, zniesť ich predstavu, že oni sú väčšinou, že im patria privilégiá v tejto krajine.
Pokorne na seba vziať jarmo, ku ktorému nás viedli romantickí básnici, a len čakať, a hlavne sa nenechať predbehnúť v očiach rozhodujúcej menšiny všetkými tými, ktorí by nás chceli pripraviť o pekné miesto nie subjektu, ale objektu našich dejín.

Slováci nie sú väčšinou, ktorá môže láskavo, blahosklonne udeľovať lojálnym menšinám nové privilégiá a léna. Slováci sa stali za posledných dvadsať rokov sami sebe menšinou. Občanmi druhej kategórie, ktorí sa vzájomne okrádajú, vykorisťujú, v horšom prípade vraždia v organizovaných klanoch, ktoré sa v tejto krajine bijú o lyžiarske strediská, dovoz áut a historické centrá našich miest. Pápež Benedikt XVI. by bol asi veľmi prekvapený, keby zistil, akou kreatívnou menšinou sme sa stali v našej krajine.

 

Převzato z Le Monde Diplomatique JTT

Facebook komentáře