Končí sa história omylov v kresle prezidenta?

Na druhej strane však treba otvorene priznať, že za dlhodobo neradostný stav v prezidentskom paláci, ktorý vlastne pretrváva od obnovy samostatného Slovenska, môže nevhodne nastavená legislatíva, ktorá nielen umožňuje, aby sa stal prezidentom ktokoľvek, ale je zároveň nastavená tak, že bez ohľadu na okolnosti je prakticky neodvolateľný.

Namýšľať si, že niekto vznesie voči akémukoľvek prezidentovi obvinenie z porušenia Ústavy SR, alebo pre vlastizradu – je veľmi naivné. Ak sa pozrieme na správanie poslancov NR SR, ich vystupovanie a neustále uprednostňovanie európskych záujmov (česť výnimkám) prakticky znemožňuje, aby konali podľa svojho vedomia a svedomia. Nie je to príjemné konštatovanie, ale zatiaľ nemalo Slovensko od roku 1993 prezidenta, na ktorého by mohlo byť právom hrdé.

Prezidenta, ktorý bol už pred nástupom do úradu skutočnou a rešpektovanou osobnosťou. Vždy sa jednalo len o výber z dvoch skupín ľudí – politických nominantov, čo neskôr viedlo k „prezidentskému bezvládiu“, alebo úspešných kandidátov na základe zásady – ktokoľvek, len nie ten druhý. Výsledkom boli hlavy štátu, ktoré reprezentovali v rámci svojho funkčného obdobia následok negatívnych emócií, vyvolaných v národe ľuďmi, ktorí ho mali viesť k lepšej budúcnosti, ale v skutočnosti len využívali svoje postavenie pre naplnenie vlastných záujmov. Alebo záujmov politických strán, ktoré im dopomohli k funkcii.

Ak sa niečo podarilo A.Kiskovi, tak dokonale rozdeliť národ. Nikto nespochybňuje, že dlhé roky pretrváva na Slovensku presadzovanie záujmov politickej kleptokracie, ale netreba zabúdať, že aj krivé obvinenie bez dôkazov je trestným činom úplne rovnako, ako napríklad korupcia. A bez ohľadu na závažnosť následkov v oboch prípadoch dochádza k deformácii spoločnosti a názorov, ktoré v nej pretrvávajú.

S akými úmyslami kandidoval A.Kiska na post prezidenta, to vie len on sám. Isté však je, že mal obrovskú šancu, aby presvedčil národ, že v politike môže existovať slušnosť, morálka a poctivosť. Mohol ukázať, že vo verejných funkciách môžeme mať aj ľudí, ktorí nemajú žiadny problém prijať osobnú zodpovednosť za svoje konanie, a dokážu sa postaviť realite tvárou v tvár, vzpriamene a hrdo. Šanca ostala nevyužitá.

Nevyužitá, pretože slová, s ktorými preberal A.Kiska svoju funkciu od svojho predchodcu, sa zmenili na prach a dym vo chvíli, keď sa objavili rôzne podozrenia, súvisiace s jeho vlastnou osobou. Podozrenia okolo financovania prezidentskej kampane, či pozemkov, o ktoré mal prísť nezákonným spôsobom ich legitímny vlastník. Nikto nepochyboval, že tieto podozrenia významným spôsobom podporili jeho oponenti, ale mohol im v zmysle vlastných predošlých slov jednoducho a účinne vyraziť zbraň z rúk – stačilo prijať zodpovednosť, vzdať sa funkcie … a prejavil by národu vo svojej osobe štátnický postoj, aký roky chýbal v osobách jeho predchodcov.

Mohol sa riadiť príkladom prezidentov v iných krajinách, ktorý sa dokázali prejaviť podobným spôsobom. Mohol, ale nedokázal. Do dejín Slovenska sa tak zapíše ako ďalší prezident, ktorý niečo hovoril a iné robil. Politik, ale nie – štátnik. Prezident, ale nie – osobnosť. Bude stáť na úrovni svojich predchodcov, ktorí tiež dokázali čokoľvek, len nie stáť za tým, čo hovorili na adresu iných – ak sa to dotýkalo ich vlastných záujmov. Dobrou správou pre Slovensko a slovenský národ je, že nech bude akokoľvek, horšie to nemôže byť.

Môže to byť len lepšie … lepšie, ak konečne začneme hľadať osobnosti, na ktoré je Slovensko už dnes hrdé a schopné dôstojne nás reprezentovať doma i vo svete. Možno sa konečne poučíme, a vyhneme sa situáciám, v ktorých budeme tlačení do pozície – ktokoľvek, len nie on. Politik má slúžiť záujmom štátu a národa, bez ohľadu na funkciu, ktorú zastáva.

Ak niekto stavia akékoľvek záujmy nad záujmy Slovenska a slovenského národa, nemá mať miesto vo verejnej funkcii, nech už tvrdí čokoľvek. Ak to dokážeme pochopiť a zabránime tomu, aby politické špičky vedome a vo vlastnom záujme rozdeľovali národ, posunieme sa k lepšiemu. Vláda, poslanci či verejní funkcionári majú reprezentovať a chrániť záujmy celého národa, nielen svojich voličov. (ani vás sa zamestnávateľ nepýta, či sú vám kolegovia sympatickí, nie ?)

zdroj:http://cudzinec.blog.pravda.sk/2018/05/20/konci-sa-historia-omylov-v-kresle-prezidenta/