Kedysi Turci-Osmani naozaj stáli pred samotnými bránami Viedne. V roku 1683. poľský kráľ Ján III. Sobieski (1629.-1696.) na čele spoločnej armády s Rakúšanmi a Nemcami ich porazil pri hore Kahlenberg („Lysá hora“ – dnes je takmer na okraji hlavného mesta) a zastavil postup Osmanskej ríše do hĺbky Európy.
Ale vo Viedni neradi na to spomínajú. „Vďační“ obyvatelia nepostavali svojmu záchrancovi ani pomník. Dodnes za víťaza Rakúšania považujú… cisára Leopolda I. Habsburského (1640.-1705), ktorí tam ani nebol prítomný (schoval sa v Passau (Pasov) – Kahlenberg, však, bol premenovaný na Leopoldsberg).
No to ešte nie je všetko. Keď nedávno verejnosť chcela oslavovať výročie tej udalosti rovno na bývalom bojisku, niektoré rakúske skupiny a média vyhlásili, že to je… fašizmus (?!!). A chystali sa zablokovať cestu, aby sa účastníci podujatia nedostavili na miesto bitky. Pandémia politickej korektnosti (https://program2.blog.pravda.sk/2020/09/05/kelti-rim-a-black-lives-matter/) asi povedie k tomu, že sa Európania budú musieť ospravedlniť Turkom za to, že seba im nedovolili zabíjať a zotročovať.
Situáciu vyriešili… Slováci. Pri účasti nášho slávneho politika Jána Čarnogurského, prišli v autobusoch so slovenskými evidenčnými číslami a priviezli aj rakúskych účastníkov do Kahlenbergu. Radikáli sa neodvážili zastaviť zahraničné vozidlá. Takto sme sa post factum pripojili k protiosmanskej koalícii.
Keď má Pašinjan pravdu a Turci naozaj zajtra prídu k Viedni, čo sa tam stane? Tamojší obyvatelia politkorektne im doručia kľúče od mesta? Alebo začnú hľadať pomoc? Ale od koho? Poľsko už nie je veľmoc, schopná bojovať mimo vlastného územia. Rusko je oslabené a nemôže sa postaviť Turkom ani v Sýrii, ani v Líbyi, ani na Kaukaze. V Nemecku najmenej 5 percent obyvateľstva sú Turci a v niektorých mestách hneď nepochopíte, v akej krajine ste. USA sa viac a viac stráni od európskych problémov…
No veď je EU a NATO, už títo by mali pomôcť! A určite pomôžu – presne tak, ako už dlho „pomáhajú“ Grécku a Cyprusu brániť sa proti tureckej agresii.
V roku 1974. Turecká armáda obsadila severnú časť Cyperského ostrova, kde sa nachádza rovnomenný štát. Až doteraz tam de facto existuje tzv. Severocyperská turecká republika (Kuzey Kıbrıs Türk Cumhuriyeti), ktorú na svete neuznal nikto okrem Turecka. Okupáciu sprevádzali tradičné represie proti gréckemu obyvateľstvu.
O tom svedčí rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva 12. mája 2014, že Turecko musí zaplatiť Cypru 30 miliónov eur za nemajetkovú ujmu, spôsobenú príbuzným cyperských Grékov, ktorých uväznili turecké okupačné úrady a ktorí sú potom nezvestní, a 60 miliónov eur za morálnu škodu Grékom, blokovaným na polostrove Karpasia (https://www.naftemporiki.gr/story/806096/edad-apozimiosi-90-ekatommurion-euro-kaleitai-na-plirosei-i-tourkia-stin-kupro-gia-tin-eisboli). Samozrejme, Turecko to odmietlo – a bez akýchkoľvek následkov.
Expanzia sa na tom neskončila. V roku 2014. turecké výskumné plavidlo, sprevádzané vojnovými loďami, začalo seizmický prieskum minerálov vo výlučnej ekonomickej zóne a na pobreží Cypru. Tento rok sa to opakovalo.
EU okamžite podporila Grécko – impozantné vyhlásila nesúhlas. Ale nespravila nič praktické. Ak Turci zase obklopia Viedeň, asi tiež dostanú prísne upozornenie… a nikdy nič naviac!
Zostanú iba slovenské autobusy. Ale nie som si istý, že urobia na Turkov rovnaký dojem, ako na Rakúšanov.
Prečo Pašinjan presne teraz si spomenuli na udalosti 17. storočia? Podnietilo ho nové prepuknutie násilia v Náhornom Karabache (azer. Qarabağ, аrm. Ղարաբաղ, čo doslova značí „horská čierna záhrada“). Arméni preferujú nazývať toto územie Archách (Արցախ).
Je to región s veľmi komplikovanou históriou, ktorý v rôznych obdobiach patril Arménsku, Perzii (Iránu), Turecku a Azerbajdžanu, a čas od času bol aj samostatný. Od roku 1991. je to samozvaná nezávislá republika. V tejto funkcii ju okrem Arménska neuznáva nikto – preto že je naozaj od neho úplne závislá.
Nebudeme sa dotýkať otázky, či toto územie patrí tomu alebo tomu štátu. Hlavné je, že teraz má väčšinou arménske obyvateľstvo. Turecko, rukami Azerbajdžancov, bojuje za kontrolu nad Karabachom. Historická pamäť arménskeho ľudu ho núti k predpokladom na najhoršie scenáre toho, čo by mohlo nasledovať, ak by Turci uspeli.
Od roku 1915. počas prvej svetovej vojny sa začali udalosti, ktoré Arménsko a spolu s ním viaceré iné štáty považujú ako genocídu Arménov, spáchanú Turkami. Počet obetí sa podľa rôznych zdrojov pohyboval od 800-tis. do 1,5 mil. (Turci nepopierajú početné obete arménskeho obyvateľstva, pripisujúc to však vojenským akciám a kategoricky odmietajúc používanie pojmu „genocída“).
Podobná politika Turecka sa neskončila aj po zrušení Osmanskej ríše (osm. tur. دولت عليه عثمانیه, alebo ‚Devlet-i ʿAlīye-i ʿOsmānīye‘). V roku 1922. Kemal Atatürk (Mustafa Kemal Paša, Mustafa Kemal Atatürk; 1881.-1938.) transformoval sultanát na moderný svetsky štát, v ktorom uskutočnil početné progresívne reformy.
Ale predĺžil cisárske tradície. Vytlačil Grékov z území v Malej Ázii, kde bývali tisícky rokov. Dnes sa to volá „etnická čistka“ a považuje sa ako zločin proti ľudskosti.
Zúčastnil sa aj v ďalšom vyhubení Arménov a Grékov. Podľa Winstona Churchilla (1874.-1965.), „Kemal oslávil svoj triumf zničením Smyrny na popol a vyvraždením celého domorodého kresťanského obyvateľstva“ („Kemal celebrated his triumph by transforming Smyrna into ashes and by slaughtering the whole of the indigenous Christian population“. – „At Last We Uprooted Them: The Genocide of Greeks of Pontos, Thrace and Asia Minor Through French Archives“. 1999.).
Od tých čias ešte neminulo ani 100 rokov. Môžeme pochopiť arménske obavy o osud krajanov a spoluveriacich, ktorým hrozí turecká agresia.
Súčasné Turecko nesie gény Osmanskej ríše, ktorá zahrňovala rozsiahle oblasti Malej Ázie, Balkánu, okolia Čierneho moria, Blízkeho a Stredného východu a severnej Afriky. Poznáme ju ako Tureckú ríšu alebo jednoducho Turecko. No pre jej obyvateľov a východného sveta bola známa ako… Rím (Rǔm), čo odrážalo nárok na historické dedičstvo Byzancie a dokonca aj celej starorímskej ríše!
Sultán Mehmed II. „Dobyvateľ“ (osm. tur. محمد ثانى, alebo Meḥmed-i sānī), 1432. – 1481.) po víťazstve nad Byzanciou si privlastnil titul rímskeho cisára a plánoval vytvorenie svetového impéria, v ktorom sa islam a kresťanstvo zjednotia v jednom náboženstve (https://lipitskiy.blog.sme.sk/c/484451/eurazia.html).
Ďalší osmanskí vodcovia už neboli takí tolerantní a kruto utláčali obyvateľstvo obsadených krajín. Teraz sa u ich dedičov prebudili cisárske ambície, stimulujúce zberať územia, ktoré kedysi vlastnili. V tom sa nezastavia, kým ich niekto nezastaví.
Kto to má byť? Nie je to vôbec jasné. Jaro Filip v pesničke „Turci idú!“ (https://www.youtube.com/watch?v=2DgmejRlzmM) ponúkol možné rozhodnutie, ale je ťažké uveriť, že to bude iba vtipné. Čo najskôr, budeme utekať, ako to odporučil Samo Chalupka (https://zlatyfond.sme.sk/dielo/125/Chalupka_Turcin-Ponican/1).
Podľa mňa, národy, majúce skúsenosti života pod tureckým útlakom, by sa mali viac snažiť zobudiť Európu a ukázať jej na ohrozenie z Juhu.
Môžete si tiež prečítať moje ďalšie články aj tu: https://lipitskiy.blog.sme.sk/
zdroj: https://program2.blog.pravda.sk/2020/10/18/turci-idu/
