Komu prekáža národ?

Ku kľúčovým pojmom únijnej propagandy patrila subsidiarita, teda princíp, že rozhodovacia právomoc zostáva na úrovni tej entity, v ktorej prebieha dotyčný proces. S odstupom iba niekoľkých rokov zisťujeme, že sme boli podvedení. Princíp subsidiarity bol opustený predtým, než bol realizovaný. Príčin je určite celý rad. Medzi nich patrí aj fakt, že v Bruseli vznikla špeciálna trieda so svojimi triednymi záujmami, ktoré nie sú totožné ani sa záujmy jednotlivých národov, ani so skutočnými záujmami Európskej únie. Bruselská byrokracia potrebuje preukazovať svoju potrebnosť a mocenskú nadradenosť nad národnými štátmi, a preto opustila subsidiaritu, aby rozhodovala o krivosti uhoriek a počtu litrov mlieka nadojené každú kravou (avšak to sa týka iba tých národných).

Ich príjmy možno ťažko hodnotiť ako plat, ale špajzu ako korupčnú províziu, stmeľujúcu súbor politikov a úradníkov a pretvárajúcej ich do "triedy pre seba", uvedomujúcej si svoje triedne záujmy. Triedne záujmy bruselskej triedy vyštvali Veľkú Britániu z Európskej únie a vyzdvihujú do špičkových pozícií Európskej únie notorických alkoholikov, jedincov, ktorí nezvládli maturitu, alebo politika, ktorého nechce vo funkcii jeho vlastný národ. Táto bruselská trieda je časovaná bomba v základoch Európskej únie, ktorú vedie neomylne k jej rozkladu.

Druhou vábničkou bola európska demokracia, o ktorej stave sa s veľkým eufemizmom teraz hovorí "deficit európskej demokracie". Európsku úniu ovláda nemecká kancelárka, ktorá nemá žiadnu európsku funkciu, ktorá by legitimizovala jej rozhodovanie o Európskej únii. Demokracia Európskej únie znamená nátlak a vyhrážanie štátom s odlišným názorom. Francúzsky prezident sa presadil volebnou kampaňou, v ktorej sa vyhrážal stredoeurópskym štátom ekonomickými sankciami a sľubmi, že tieto štáty postaví do pozoru. Takúto aroganciu neukazovali ani francúzski politici podpisujúci mníchovský diktát.

Európa bez národných štátov je protirečenie. Zánik európskych národov by znamenal aj jej zánik. Európanstvo je štruktúra entít tvorených národnými kultúrami a štátmi. Bruselské elity, ktoré deštruujú národy a národné kultúry sa riadia historickým: "Po nás potopa" a do tej doby si urvať a užívať čo najviac.

Oporou človeka zmietaného existenčnými a existencionálnými krízami a traumami sú rodina a národ. Po kríze rodiny, preferenciou homosexuality, tlaku na kariéru a život single žien, poklesu natality so súčasným nárastom podielu detí narodených samoživiteľkám, po dosiahnutí viac ako päťdesiatpercentnej pravdepodobnosti, že uzavreté manželstvo sa rozpadne, virtualizácii vzťahov a sexuality v kyberpriestore sa objavuje nový cieľ útoku. V postupujúcej globalizácii je na odstrel národ.

Súčasné bitky sa nevedú prevažne na bojových pláňach, ale, vzhľadom k tomu, že sme informačnou spoločnosťou a viac ako v časopriestore prirodzeného sveta, sa tak pohybujeme vo svete znakov druhej signálnej sústavy a v mediálnom a virtuálnom svete. Dôležité bitky potom prebiehajú tu, vrátane jazyka. Na okraj jazyka je vytesňovaný pojem vlastenectvo, ktorý je nahradzovaný pojmom nacionalizmus, do ktorého sú impregnované negatívne konotácie. Potom nasleduje bitka s tým, čo do pojmu vložili orwellovští tvorcovia jazyka.

Byť vlastencom a vzťahovať sa k svojmu národu neznamená negatívne či dokonca nenávistný vzťah k iným národom. Bez iných národov a ich kultúr by som bol niekto iný, moja socializácia a kultivácia by prebiehala na primitívnejšej úrovni. Francúzska literatúra, nemecká hudba a filozofia, talianske výtvarné umenie, východná spiritualita, americký jazz, Platón, Aristoteles, J. W. Goethe, to sú len zlomky toho, čo formovalo moju osobnosť. A rovnako ako je pre mňa hodnotou môj národ a stojím za jeho existenciou a rozvojom, tak môj svet je nepredstaviteľný bez ďalších národov a ich rozvoja a rozvoja ich kultúr. Degradovať a redukovať národy je predstava porovnateľná s vykonávaním Beethovenových symfónií orchestrom, ktorý by bol obsadený len jedným nástrojom. Ľudská civilizácia tvorená národmi je tiež orchestrom, bez ktorého nie je možný evolučný koncert človeka.

Útok na jeden národ je útokom na celú ľudskú civilizáciu. Avšak rozvíjať rozmanitosť a identitu národov neznamená premiešať ich populácie. Projekt masovej migrácie je projektom dekultivácie, ničenie národných identít a deštrukcie evolúcie človeka.

Opakom ničenia životného priestoru národov a deštrukcie ich kultúr s následným nahnaním ich ako stáda do Európy je proces rešpektovania národných odlišností a ich rozvoj v ich prirodzenom a historickom prostredí. To, čo sa učíme u rastlín a zvierat, čo je zachovanie biodiverzity v pôvodnom prirodzenom prostredí, nevedia či nechcú vedieť západné mocenské elity v prípade sociálnych entít.

Sociodiverzita ako civilizačné štruktúra národov a ďalších sociálnych entít má minimálne rovnako vysokú hodnotu ako biodiverzita a sily, ktoré chcú ničiť národy a ich kultúry ich premiešaním treba označiť ako zločinca sociálnej evolúcie.

Národ je svojbytná sociálna entita, ktorá má svoje dimenzie, štruktúru a históriu. Nemožno ho redukovať na niektorý jeho atribút, čo slúži útokom na jednotlivý národ aj na národ všeobecne. Znakom národa je jeho jazyk, ktorý obsahuje národnú históriu, úroveň myslenia a kultúry, národné a všeľudské hodnoty, úroveň sociálnej komunikácie. Preto je tak významné poznanie jazyka dávnych civilizácií. V národnej literatúre sa národ zrkadlí.

Národ nemožno mechanicky stotožniť s rasou, etnikom či génmi, zvlášť v prostredí strednej Európy, avšak nepochybne aj tieto dimenzie súvisia s národom. Národ je tvorený svojimi produktmi, svojou kultúrou v širšom význame, teda aj vytvorenou kultúrnou krajinou a v užšom význame umením, vedou, filozofiou. Dynamická, procesuálna zložka národa je obsiahnutá v národnej histórii, z ktorej presvitá esencia národa. 

Teraz žijeme v dobe vyznačujúci sa snahou o deštrukciu národa, toho nášho národa. Určité spoločenské trendy, sily, procesy, vzťahy a javy sa môžu prejaviť len činnosťou konkrétnych ľudí, ktoré sú však opäť produktom spoločenských vzťahov, procesov a síl.

Avšak človeka definujú nielen hodnoty, ktoré majú pre neho vysokú prioritu, ale aj tie hodnoty, ktoré pre neho majú nižší význam, najmä v porovnaní s inými. Takáto analýza môže priniesť nový uhol pohľadu na emigrantov.

Po auguste 1968 o emigrácii uvažovalo ďaleko viac ľudí, než ich potom skutočne emigrovalo. Závažnou bariérou pre nich bola skutočnosť, že by opustili s nejasnou vyhliadkou na možné stretnutie rodičov, rodinu. Vízia chorých a opustených rodičov bola konečná ich úvah o emigrácii. Pre emigrantov hodnota rodiny a rodičov bola výrazne nižšia a pre emigráciu nebola bariérou. Mnohí z nich tu ponechali svojmu osudu nielen rodičov, ale aj ženu s malými deťmi, alebo dokonca deti samotné.

Ďalšími hraničnými hodnotami je národ, vlastenectvo, kultúra. Pre niekoho naša zem humanizovaná našim národom so svojbytnou kultúrou tvorenou po stovky generácií predstavuje významnú hodnotu, s ktorou sa identifikuje. Pre niekoho to naopak neznamená nič a medzi krajnými polohami vysoký význam a žiadny význam sa pohybuje hodnotové zakotvenie celej populácie.

(Úryvok. Prednesené na konferencii UCS na tému Vlastenectvo? Európanstva?)

Zdroj: Doc. PhDr. Petr Sak, CSc., vedecký pracovník Masarykovej univerzity