Facebook Twitter RSS

O CFP!  | 

Czech English French German Russian Spanish

ads

Veľkí a malí Eichmannovia

Hodnocení uživatelů:  / 0
NejhoršíNejlepší 

  • nespravedlnost
Na výročie holokaustu (šoa), doviezlo izraelské veľvyslanectvo v rámci programu zlepšovania imidžu štátu Izrael vo svete, na Slovensko Rafaela "Rafi" Eitana, veliteľa známej "Operácie Eichmann". Cieľ bol jasný, odpútať pozornosť verejnosti od minuloročného útoku na Palestínu, počas ktorého spáchala izraelská armáda vojnové zločiny a preniesť záujem späť, na utrpenie židov počas druhej svetovej vojny. Starý trik, ktorý Izraelu žiaľ takmer všetci v rámci politickej korektnosti "žerú".

Slovenské média vykonali prácu propagandistického oddelenia a prezentovali Rafaela Eitana ako heroickú postavu, na polceste medzi Robinom Hoodom a Jamesom Bondom. Detailne popísal ako násilím, za použitia vyhrážok na hranici mučenia, porušujúc medzinárodné zákony a dohody, uniesli v roku 1960 Adolfa Eichmanna do Izraela, kde ho po súde, ktorého spravodlivosť a nestrannosť mnohí spochybňujú, popravili; Opýtal som sa aký je rozdiel medzi dobrom a zlom, keď "zlí" a "dobrí" používajú tie isté prostriedky?

Otázku som myslel vážne. Názor únoscu a vraha, ktorý sa svojimi skutkami verejne chváli a propaguje ich používanie aj do budúcnosti, obvykle nemám možnosť počuť. V sále to pochopiteľne väčšina nedocenila. Odpovede od bývalého agenta Mossadu Eitana som sa nedočkal. Moja otázka ho však určite zaujala, venoval jej nepomerne najviac času a mal niekoľko spätných podotázok, všetko však len s cieľom zahmliť skutočnú podstatu a zmenšiť vážnosť tohto etického problému. Omnoho užitočnejšia mi prišla odpoveď bývalého teroristu RAF, ktorý vystúpil ešte v začiatkoch a napísal, že to čo ho presvedčilo, že robí niečo nesprávne bolo zistenie, že sú rovnakí ako tí proti ktorým bojujú, používajú tie isté metódy.

Nemôžem toto vytriezvenie nevzťahovať na súčasnosť, osem rokov po útokoch na budovy Svetového obchodného centra a Pentagonu v USA a špeciálne na tzv. "vojnu proti terorizmu", ktorá nasledovala. Na "vojenské operácie" v Afganistane keď cieľom boli kolóny nákladných aut vezúce potraviny a lieky z Pakistanu pre obyvateľstvo trpiace pod vládou talibov. Masaker v irackej Falúdži ako odplatu za zabitie dvoch amerických žoldnierov (tzv. civilných kontraktorov). Únosy a mučenie na Guantáname, vo väznici Abu Ghrajb a na mnohých iných miestach, ktorých mená stále nepoznáme (a niektoré sa možno nachádzajú blízko nás). Relativizovanie hodnôt ľudskosti, znevažovanie kodifikácie ľudských práv a medzinárodných vzťahov, ktoré vznikli ako dôsledok práve tých hrôz druhej svetovej vojny, ktoré sa Izrael snažil pomstiť rukami Rafaela Eitana na Adolfovi Eichmannovi. Nemôžem však zabudnúť ani na obhajobu vychudnutého Adolfa Eichmanna sediaceho v sklenenej klietke v Izraeli, ktorý medzičasom páchal vojnové zločiny sám a jeho tajná služba sa stala najväčšou a najefektívnejšou teroristickou organizáciou v dejinách ľudstva. Neopakoval len tú istú odrhovačku čo všetci obvinení v Norimbergu, ktorá bola po Hitlerovej smrti taká pohodlná: za všetko mohol Fuehrer, my sme len plnili rozkazy. Eichmann sám o sebe tvrdil, a podložil to dôkazmi, že bol v podstate len byrokratom, že nie len nikdy nikoho nezabil, ale ani len nepodpísal žiaden rozsudok smrti. Lacné, zbabelé, neuveriteľné, odpudivé? Možno, ale prenesme si to do súčasnosti.

Za každým výrobkom nesúcim nápis "Made in China", alebo "Made in Bangladesh" sa skrýva s veľkou pravdepodobnosťou otrocká práca, možno detská, možno choroby, znečisťovanie životného prostredia. Morálny zeitgeist spoločnosti sa za šesťdesiat rokov posunul. Koncentračné (i keď tábory na prevýchovu prácou v pevninskej Číne stále jestvujú) nie sú akceptovateľné, ale hodnota človeka vyrábajúceho lacný textil či mobil v hocktorej krajine tretieho sveta pre hocktorú nadnárodnú korporáciu nie je o nič väčšia. Vina sa samozrejme delí medzi tých čo vykorisťujú a tých čo to umožňujú, miestne vlády, ale to na veci nič nemení. Kto sú teda dnešní Eichmannovia?

Profesor Ward Churchill medzi takýchto "malých Eichmannov" vo svoje eseji "On the Justice of Roosting Chickens", ktorou v roku 2001 spôsobil v USA veľký rozruch, počíta aj tých, čo pracovali v budovách Svetového obchodného centra v New Yorku a Pentagonu vo Washingtone. S mnohým sa dá polemizovať, latentná neznášanlivosť, ktorú etnický Indián voči správaniu Spojených štátov ako veľmoci pociťuje priam fatalisticky z textu tečie, ale jeden aspekt je mimoriadne cenný a nedá sa len tak skryť pod koberec pseudokorektnosti. Adolf Eichmann posúval papiere po svojom stole a dôsledkom boli plynové komory. Títo ľudia presúvajú čísla v počítačoch, dôsledkom čoho je rakovina zamestnancov fabriky v Indii, ktorá vyrába prací prášok a neposkytuje robotníkom ochranné pomôcky ani informácie s čím prichádzajú do styku. Alebo výbuch rakety diaľkovo navádzanej z klimatizovanej kancelárie US Army. Ak sa počas bombardovania vtedajšej Juhoslávie Nato, ktoré spôsobilo veľké utrpenie obyvateľstva používal argument "môžu si zato samy, nemali voliť Miloševiča", prečo by sa rovnaký nemal použiť na obete kolapsu dvojičiek WTC?

Je to hlúpy a neetický argument. Rovnaké je však počínanie spoločnosti Shell v Nigérii kde ničí deltu rieky Niger. Coca Cola zasa oberá obyvateľov v Kala Dera v Indii o pitnú vodu prevádzkou svojej továrne na výrobu nealko nápojov. Ešte hlúpejšie je konanie, keď za každého mŕtveho z 11. septembra 2001 zabila americká armáda aspoň tristo iných. Ak sa podrobíme takýmto postupom myslenia, ktoré od seba abstrahujú príčiny a dôsledky a nedovolíme si veci nazvať pravými menami, či už pôjde o izraelskú, americkú, ruskú, alebo akúkoľvek inú agresiu, stávame sa malými Eichmannmi sami.

 

Autor je ľudskoprávny aktivista, pôsobí v Amnesty International Slovensko

Převzato z Le Monde Diplomatique JTT

Komentáře

Pro přidávání komentářů se musíte přihlásit / registrovat

Facebook komentáře