Facebook Twitter RSS

O CFP!  | 

Czech English French German Russian Spanish

ads

Panika počas čakania na chrípku

Hodnocení uživatelů:  / 0
NejhoršíNejlepší 

  • smrtvmasce
Pred 25. rokmi sa objavila nová pandémia: AIDS. Odvtedy sme zažili najmenej štyri podobné poplachy, posledný súvisí s chrípkou A (H1N1). Tieto patológie majú niekoľko spoločných znakov: pochádzajú z doteraz neznámych vektorov, ako HIV pri AIDS, priónový proteín pri chorobe «šialených kráv» BSE, alebo z neočakávaných mutácií, rozšírení zvieracích ochorení.

Všetky sú si blízke predovšetkým tým, že nerešpektujú imunitnú bariéru medzi živočíšnymi druhmi a šíria sa medzi ľudmi. Ale zároveň sú medzi nimi dôležité rozdiely.

AIDS od roku 1983 zabil 25 miliónov ľudí (z toho dve tretiny v subsaharskej Afrike). Ľudskej verzii BSE  od roku 1996 podľahlo 214 ľudí (68 vo Veľkej Británii). SARS v období medzi rokmi 2003 až 2009 zabil 916 ľudí (väčšinu z nich v juhovýchodnej Ázii), a vtáčia chrípka (H5N1) mala koncom roku 2008 na svedomí 248 obetí, z toho 80 percent v juhovýchodnej Ázii.

Chrípka A, ktorá vznikla prenosom z ošípanej je dnes rozšírená po celej planéte a za deväť mesiacov zabila «iba» 1250 ľudí, teda výrazne menej ako sezónna chrípka (300-tisíc mŕtvych ročne).

Časy veľkého a dlhotrvajúceho nebezpečenstva sa zmenili na časy možného, opakujúceho sa rizika. Tým sa zmenil aj prístup k novým ochoreniam. V prípade AIDS a BSE sa verejnosť znepokojovala spôsobom, ktorý politici a experti podcenili. Ľudia verili, že sa pred nimi niečo zatajuje.

Naopak, v prípade SARS, vtáčej chrípky a chrípky A, sme svedkami opačného prístupu. Lekárske organizácie a verejné inštitúcie sú podozrievané zo šírenia poplašnej správy. Verejnosť im vyčíta, že sa usilujú odvrátiť pozornosť spoločnosti od krízy, dokázať svoju schopnosť zasiahnuť aj preventívne a disproporčne v porovnaní so skutočným rizikom. A nakoniec, akoby chceli posilniť svetovú štruktúru autoritatívneho, hygienistického a obchodného spravovania zdravia, predovšetkým rozhodnutiami o povinnom očkovaní. Zdá sa teda, že nastal čas, rozmýšľať o tom, ako celkom neprepadnúť panike bez toho, aby sme nepodcenili skutočné nebezpečenstvo a pokúsili sa oddeliť fantazmagórie do skutočných nástrah.

Zvyšovanie rizík novej epidémie je skutočné. Podľa Medzinárodnej zdravotnej organizácie (WHO) bolo od roku 1967 objavených 39 nových patogénov. Ľudstvo sa rýchlo rozmožuje -  viac ako miliarda za desať rokov - a predovšetkým dochádza k obrovskej mestskej koncentrácii obyvateľstva. Takmer 4 miliardy ľudí, teda polovica obyvateľov planéty, žijú v mestách a 25 percent vo veľkých mestách. Mnohí z nich pod hranicou chudoby (miliarda meštanov žije v otrasných podmienakch, 862 miliónov ľudí hladuje, dve miliady majú problémy s nedostatkom proteínov). A okrem toho, k šíreniu chorôb pomáhajú aj moderné spôsoby komunikácie, distribúcie a cestovania - komáre často cestujú lietadlom.

V roku 1918 potrebovala španielska chrípka, obsahujúca tiež podskupiny H1N1, na rozšírenie po Spojených štátoch amerických, kam ju pravdepodobne priniesli vojaci vracajúci sa z Číny, iba 15 dní. Výsledkom bolo najmenej 30 miliónov mŕtvych po celom svete.

Veci však netreba vidieť úplne čierno. Ako uvádza historik medicíny Patrick Zylberman, «máme vedecké poznatky o víruse, antivirálne lieky a vakcíny. Antibiotikami dokážeme liečiť zápaly a od roku 1995 máme epidemologický dohľad a pripravené epidemické plány». Na rozdiel od začiatku minulého storočia už nepoznáme opakované hladomory a veľké vojny, čo znižuje šance infekcie poraziť ľudský imunitný systém. Navyše, väčšina obyvateľov planéty má dnes prístup k pitnej vode, aj napriek veľkým nerovnostiam. Stačí si spomenúť na obdobie veľkých morových epidémii z polovice 14. storočia, ktoré zabili viac ako 50 miliónov ľudí. Situáciu v tých časoch zhoršovali aj také veci ako napríklad zabíjanie mačiek, ktoré považovala cirkev za diabolské stvorenia, koncetrácia mestkého obyvateľstva, chronické vojny a zlá hygiena.  Dnešné choroby sa však zas prispôsobili technologickému pokroku. V USA jeden zlatý stafylokok z dvoch nereaguje na erytromycín, meticilín, penicilín a tetraciclín. Vo Francúzsku je polovica pneumokokov odolná voči penicilínu, atď.

Nepotrebujeme sa zaštitovať nijakou sprisahaneckou teóriou (napríklad takou, ktorá tvrdí, že verejné inštitúcie chcú počas vakcinácie obyvateľstva realizovať svoje vražedné úmysly), aby sme pochopili, že ľudské stratégie vyhubenia chorôb znovu a znovu narážajú na schopnosť baktérií a vírusov  adaptovať sa na meniace sa prostredie.

V prípade chrípky, ktorú WHO monitoruje od svojho vzniku v 1948, sú odhady jej budúcich mutácií súčasťou hľadania účinných liekov proti nej. Dokonca dokážeme predvídať jej nové formy. Viacerí uznávaní špecialisti ako Robert Webster, Yoshihiro Kawaoka, Albert Osterhaus, Claude Hannoun alebo Desmond O'Toole tvrdia, že skutočným rizikom nových chrípok z ázijského prostredia - teda rozľahlého regiónu, kde žije vidiecke obyvateľstvo v bezprostrednej blízkosti prasacích a vtáčích fariem, je kombinácia genetických vlastností H1N1 (veľká nákazlivosť, nízka úmrtnosť) s vlastnosťami H5N1 (nízka nákazlivosť - vysoká úmrtnosť). Pravdepodobnosť je síce malá, no ak by k tejto kombinácii došlo, predovšetkým v juhovýchodnej Ázii by boli obrovská úmrtnosť. Je teda pochopiteľné, že rastie strach.

V situácii, keď vo vzduchu je stále 5-tisíc lietadiel, stovky milióny detí sú v školách a podobne treba uvažovať aj o problematických opatreniach boja proti šíreniu ochorenia. Ak dnes chceme zabrániť šíreniu baktérií alebo chrípky, treba použiť aj množstvo obmedzení - karantény, zatvorenie hraníc, zákaz zhromaždovania, príkaz zdržiavať sa doma, povinnú liečbu a podobne. Západné obyvateľstvo ale nie je zvyknuté na masívne príkazy ako napríklad mobilizáciu a je náchylné považovať podobné opatrenia za zásah do osobných slobôd.

Na druhej strane sa ukazuje, že autority sú menej schopné zabrániť vzniku situácie, ktorá umožňuje nárast nových chorôb, ako zasahovať tým, že vnucuje obyvateľstvu kontroly a vakcíny. Táto relatívna neschopnosť riešiť problém pri koreni je staršia. Američania a Európania neovládali poriadne techniky krvnej transfúzie, čo prispelo k naštartovaniu AIDS. A opatrnejšie sa nesprávali ani pri výrobe múčky zo zvierat - ich užívanie dobytkom viedlo k zjednodušenému pohybu priónov.

Tri posledné veľké poplachy boli spojené s rozširovaním priemyselného chovu hydiny a ošípaných do iných krajín, rovnako v Číne ako v Mexiku, alebo v takzvaných rozvinutých krajinách. Ošípaná (alebo divá sviňa) má virálne receptory vtáčích a ľudských vírusov, a môže pôsobiť ako miesto na ich vzájomnú kombináciu. Vtáčia pandémia z roku 1957 (A/H2N2) zabila viac ako jeden a pol milióna ľudí. A epidémia z roku 1968 (A/H3N2 ) zabila len vo Francúzsku 32-tisíc ľudí.

Nedá sa vylúčiť, že rozdiel  medzi nízkou úrovňou prevencie a vysokým tlakom na verejné správanie je výsledkom liberálnych koncepcií, ktoré ovládli svet od 80. rokov 20.  storočia. Profesor Marc Gentilini, špecialista na infekčné ochorenia a člen francúzskej lekárskej akadémie sa pohoršuje: «Váha, ktorú pripisujeme chrípke A, je nedôstojná oproti celkovému zdravotnému stavu vo svete. Sme svedkami pandémie nehanebnosti. Keď pozorujem situáciu vo svete, mám pocit hanby za všetko, čo robíme, aby sme sa vyhli chrípke, o ktorej veľa nevieme, zatiaľ čo paludizmus zabíja milión ľudí bez akéhokoľvek nášho záujmu.» Nehovoriac už o diabetes, ktorý zabíja štyri milióny ľudí ročne a je spojený predovšetkým s «moderným spôsobom života».

Na vážkach fóbií nemajú patológie rovnakú váhu. Prečo viedla vtáčia a prasacia chrípka k takej výraznej mobilizácii, kým obyčajná gastroentritída (bakteriálna, no hlavne virálna) zabije ročne v chudobných krajinách milión detí a 600-tisíc dospelých bez toho, že by to pohlo milovníkmi veľkých obáv?

V registri strachov môže mať kombinácia vedeckého diskurzu a politickej zodpovednosti negatívne dôsledky. Santé-Magazine 12. decembra 2008 na titulke písal: «Pomoc, prichádza chrípka», a predajca masiek na internete varoval: «Nečakajte, kým nebude neskoro.» Prílišné zdôrazňovanie nástrah zvyšuje obavy najovládateľnejších skupín (prieskumy ukazujú, že najchudobnejšie skupiny obyvateľstva sa boja chrípky A viac ako manažéri) a je živnou pôdou pre predstavovanie si toho najhoršieho. Diskurz strachu sa množí a mnohé sekty už pohotovo tvrdia, že «vládcovia sveta» chcú, aby sme ochoreli pod zámienkou, že nás liečia. Na stránkach solari.com Catherine Austin Fittsová  (členka prvého kabinetu Georgea W. Busha) predpovedá, že chrípka a jej vakcíny sa použijú na zníženie počtu ľudí).

Téma povinnej alebo dobrovoľnej vakcinácie obyvateľstva je súčasťou ľudového strachu od začiatku 19. storočia. Aj napriek tomu, že vakcíny preukázateľne zachránili milióny životov, majú aj strachopudný efekt. Na rozdiel od ostatných zdravotných techník vyvoláva očkovanie skutočnú hrôzu. V súčastnosti sa k tomutu druhu strachu pridalo globálne kultúrne odmietanie kolektívnych zásahov na ľudskom tele - podkožné implantáty mikročipov sa považujú za «diabolské znamenie». Na internete je množstvo systematických kombinácií odmietajúcich očkovanie a podkožný mikročip, ktorých pôvodcami má byť satanská svetovláda, s cieľom zničiť alebo ovládnuť ľudstvo.

V oboch prípadoch je predmetom strachu akt prepichnutia kože cudzím predmetom, zatiaľ čo antibiotiká, podávané väčšinou orálne, túto panickú reakciu nevyvolávajú.

Hlavným rizikom však nie je to, na čo myslíme najčastejšie. Výrazná posadnutosť bezpečnosťou našich spoločností je jedným z najdôležitejším rizík, pretože nám neumožňuje viesť rozumnú a koordinovanú zdravotnú politiku. Atmosféra nedôvery čiastočne vysvetľuje, prečo verejnosť nepovažuje zdravotné informácie za pravdivé a je sprevádzaná návratom absurdných špekulácií.

K návratu strachu prispievajú aj geopolitické, strategické a ekonomické interpretácie zdravotných problémov. O to viac je nevyhnutné ponúknuť  verejnosti spôsob, aby si urobila vlastný seriózny názor, rešpektujúc pritom emócie a úzkosti, ktoré pandémie vyvolávajú. Zástancovia sanitárnej demokracie totiž nedokážu vyvrátiť fakt, že časť týchto fóbií sa zakladá na pravde. Čím viac sa totiž ľudské spoločenstvo správa ako jedinečný priestor, v ktorom sa množia pandémie, tým väčšmi budeme konfrontovaní s predstaviteľmi takto mutovaného ľudstva, ktorí si budú uzurpovať právo jeho zastupovania - teda univerzálnej biomoci v ešte presnejšom význame, ako o tomto fenoméne písal Michel Foucault.

Stojíme teda pred neostrániteľným protirečením. Musíme prijať našu biologickú skutočnosť a zároveň trvať na tom, aby nás rešpektovali ako politické a súkromné subjekty, ako jedinečné bytosti. Nevyhnutnosť vyberať si medzi týmito dvomi polohami nás povedie k rešpektovaniu následkov takýchto rozhodnutí. Napríklad sa môžeme rozhodnúť, že prijímame isté množstvo obetí radšej, ako sa vystaviť očkovaniu. Bolo by však hlúpe, keby sme sa stali svedkami epidémie poliomyelity u detí len preto, že sme rozvinuli paranoickú podozrievavosť voči «očkovateľov - travičom».

Takisto by bolo nerozumné čakať na «svadbu» vírusov H5N2 s H1N1 a byť svedkami smrti dôchodcov.

Napokon treba zdôrazniť, že strach z výroby a manipulácie ešte smrteľnejších vírusov sa zakladá na viere v technicky nezrealizovateľne postupy. Laboratórne pokusy nikdy nedosiahnu úroveň prirodzenej mutácie. Ak by chcel nejaký štát praktizovať bioterorizmus, musel byť mať zase patogén vyskúšaný vo veľkej mierke, čo by určite prilákalo pozornosť všetkých tajných služieb. Tvrdiť, že národní a medzinárodní uradníci sa spojili s farmaceutickým priemyslom s cieľom zníženia svetovej populácie, je už vysloveným navádzaním k nenávisti a volaním po lynčovaní. Lekári, vedci a funkcionári, ktorí pracujú v oblasti verejného zdravia, sú v drvivej väčšine ľudia, ktorí veria svojmu poslaniu: chrániť a zachrániť, a sú medzi prvými, ktorí podstupujú zdravotné riziká.

Za fantazmami a strachmi ale môžeme vystopovať aj vieru v mýtickú zlomyseľnú bytosť. Ide o starú túžbu, ktorú antropológ Claude Lévi-Strauss opísal ako «perfídnosť ľudstva saturovaného vlastným počtom a čoraz zložitejšími problémami, ktorého pokožka je čoraz iritovanejšia intenzitou materiálnej a intelektuálnej výmeny a komunikácie». Stúpenci takýchto teórií často udávajú príklad moderného Anglicka, ktoré sa skutočne zrodilo na nových sociálnych podmienkach po veľkom more v roku 1350. Tí, ktorí prežili, mali vyššie príjmy, ustúpilo nevoľníctvo, znížili sa poplatky za prenájom pôdy. Podobný brutálny úbytok svetovej populácie spôsobený genocídnymi temnými silami by mal ale za následok prehĺbenie ekonomickej krízy, prepad výroby, stratu zamestnania a príjmov. Bolo by absurdné pripisovať takéto chúťky «strašidelným kapitalistom».

Fantazmus smrteľnej choroby však v dnešnej dobe vedie k pozoruhodným činom. Rakúska novinárka Jane Burgermeisterová 8. apríla tohto roku zažalovala spoločnosti Baxter AG, Baxter international, AVIR Green Hill Biotechnology AG, «za vývoj, výrobu a distribúciu biologickej zbrane masového ničenia na rakúskom území medzi decembrom 2008 a februárom 2009 s úmyslom spôsobiť svetovú pandémiu vtáčej chrípky s cieľom zarobiť na nej». Neskôr vyhlásila, že žaloby podala aj na niektorých politikov a členov skupiny Bilderberg, «ktorí súhlasili s očkovaním s cieľom nainfikovať ľudí zmesou vtáčej a prasacej chrípky za účelom zabiť ich čo najviac».

Najšialenejšie správy na internete začali obvinovať bez rozdielu WHO, Obamu, Davida Rockefellera alebo Georga Sorosa. Tieto prejavy sa často napájajú demagogickými obvinenania z minulosti, keď boli napríklad zo šírenia epidémií obviňovaní Židia. Ako pripomína Pascal Froissart vo svojich úvahách o konšpiračných teóriách, «právo pochybovať» je správne, až zdravé, no ak sa premení na povinnosť byť vystrašeným, vstupujeme do inej logiky - tej, ktorá ovládala najtemnejšie historické obdobia.

Le Monde Diplomatique

 

Převzato z Le Monde Diplomatique JTT

Komentáře

Pro přidávání komentářů se musíte přihlásit / registrovat

Facebook komentáře