Facebook Twitter RSS

O CFP!  | 

Czech English French German Russian Spanish

ads

Himaláje - čas pojedačov vrcholov

Hodnocení uživatelů:  / 1
NejhoršíNejlepší 
  • cumulangma
Mýtický vrchol, strecha sveta. Everest kulminuje vo výške 8848 metrov na hranici Nepálu a Číny, v Himalájach. Horský vodca Ludovic Challéat ho zdolal z tibetskej strany v roku 2007. „Everest už často nepovažujeme za zavŕšenie dlhej skúsenosti vo vysokej nadmorskej výške, ale za produkt, ktorý skonzumujeme. Stovky šerpov prekonávajú takmer bez prestávky jeho úbočia naložení stanmi, kyslíkovými fľašami, plynom, jedlom. Okrem vzácnych výnimiek sa kyslík používa systematicky od 7700 metrov. Priemerná úspešnosť vzhľadom na nadmorskú výšku je relatívne vysoká," povedal alpinista po svojom návrate.

Len na jar roku 2007 dosiahlo vrchol 630 ľudí. To je toľko, ako počas 40 rokov od prvého britského výstupu v roku 1953.

Himaláje nikdy predtým nepriťahovali toľko ľudí. K explózii záujmu došlo začiatkom 90. rokov. Motivácie sú individuálne a kandidáti na výstup čoraz neskúsenejší - ak nie sú rovno začiatočníci. Geopolitické problémy himalájskeho oblúka (občianska vojna v Nepále, nepokoje v Tibete, indicko-pakistanský konflikt, islamistické násilie v Pakistane) záujem neoslabili. Himalájisti sa doteraz vždy vyhli nestabilným zónam. Rozvoj športového biznisu vo vysokej nadmorskej výške (západné agentúry organizujúce spolu s miestnymi výpravy, turistické infraštruktúry Číny, Nepálu a Pakistanu) dokonca viedol k postupnej banalizácii „osemtisícoviek".

Od polovice 19. storočia až po prvú svetovú vojnu sa v Himalájach striedala malá skupina alpinistov „ovládaných filozofiou objavovania a obsadzovania v kolonialistickom období". Najčastejšie išlo o Britov, ale aj Talianov, ktorí sprevádzaní vedcami dôkladne skúmali tieto neznáme kraje na rozhraní Indie, Ruska a Číny. Veľké vrcholy dostanú anglické mená. K športovému výkonu a vedeckému výskumu sa priradia strategické a obchodné záujmy - predovšetkým britského impéria.

Potom prichádza veľká epocha medzi dvomi vojnami. Vrcholy sedemtisícoviek sú dobyté. Pokusy zdolať osemtisícovky sú odvážne, niekedy tragické. Každý rok sa objaví v Himalájach niekoľko desiatok západných ľudí. Briti sa sústreďujú na dobytie Everestu. V rokoch 1921, 1922, 1924 a neskôr v rokoch 1933, 1935, 1936 a 1938 organizujú expedície vedené vojakmi. Cieľom je potvrdiť vojenskú a ekonomickú dominanciu a neskôr aj alpinistickú reputáciu. Rakúšania, Nemci a Taliani súperia zatiaľ medzi sebou v Alpách - v regióne, kde sa učili Briti v 19. storočí. Z ich súperenia v čoraz nacionalistickejšej atmosfére poznačenej nástupom fašizmu a nacizmu vzídu nové techniky, ktoré im umožnia „odstrániť posledné problémy" - Dolomity, severná stena Cervinu, Grandes Jorasses, Eiger... „Duce a Führer rozdávajú medaily, lezci sú príkladom kvalít národa," zdôrazňuje sociológ Michel Raspaud.

Súťaž sa premiestňuje k osemtisícovkám. Nemci sa v rokoch 1929 a 1931 pokúšajú o Kančendžongu. Potom sa sústredia na Nanga Parbat - s plnou podporou ríše. Nanga Parbat sa stane „objektívnym cieľom," hovorí Maurice Herzog, alebo vrcholom osudu (Schiksalberg).

Briti majú obavy. „Zdolanie Everestu zaujíma národ a impérium. Súčasná situácia je jasná, začíname byť smiešni. Nemci a Američania už chceli na Everest zaútočiť. Ak nebudeme lepší ako oni, neudržíme si našu exkluzivitu nad Everstom," pohoršuje sa Morning Post 17. októbra 1936, dva mesiace po olympijských hrách v Berlíne.

Taliani zhrození drámou vzducholode Italia na severnom póle v roku 1928 ostávajú sústredení na Alpy. Francúzi neuniknú duchu doby, ako o tom svedčí heslo francúzskeho alpského klubu „Za vlasť cez hory". V roku 1936 organizujú monumentálnu expedíciu na panenskú osemtisícovku Hidden Peak (Gašerbrum I). Američania zase zaútočia na K2 v rokoch 1938 a 1939.

Po druhej svetovej vojne sa začína „heroické obdobie", počas ktorého alpinisti v rokoch 1950 až 1964 dobyjú 14 osemtisícoviek. Ani jedna z týchto expedícií neunikne takmer vojenskej organizácii a disciplíne.

V Himalájach je ročne 100 až 200 horolezcov. Začnú Francúzi, ktorí v ceste za poctami zdolajú v roku 1950 Annapurnu. Briti to zopakujú v roku 1953, zatiaľ čo Nemci a Rakúšania útočia na Everest a Nanga Parbat. Každý úspech vedie k národným oslavám - v Británii v roku 1953, v Taliansku v roku 1954 po dobytí K2.

Priemyselníci úzko spolupracujú s každou expedíciou a „tie sa stávajú výkladnou skriňou úrovne technológie národov".

Vzhľadom na to, čo predstavuje dobytie osemtisícoviek, nikto nešetril. Výpravy sú mnohopočetné, vybavené kyslíkom, kilometrami lán, nosičov a amfetamínmi, ktoré Francúzi použijú pri výstupe na Annapurnu, Rakúšania s Nemcami na Nanga Parbat a Taliani na K2. Každá krajina chce svoju prvú osemtisícovku. Takmer všetky sa k tomu prepracujú aj napriek tomu, že región prechádza veľkými zmenami: v roku 1949 vzniká India a Pakistan, Nepál sa otvára cudzincom a Tibet je obsadený Čínou, ktorá zatvorí jeho hranice.

India, Japonsko a Čína sa pripoja k poľovačke na osemtisícovku. Japonci skrotia Manaslu, Číňania, ktorí zakážu výstup na Everest zo severnej strany, ho dobyjú po prvovýstupe v roku 1960 vďaka expedícii stoviek lezcov...

Podobné výstupy na Everest organizuje aj India a Američania.

Toto obdobie sa končí v roku 1964, keď Číňania zvládnu Šiša Pangmu a keď v roku 1966 vznikne v regióne také napätie s Čínou, že Nepál, Pakistan a India zakážu cudzincom vstup do pohraničných zón.

Americká novinárka z Káthmandu Elizabeth Hawley hovorí o nasledujúcej epoche ako o prechodnej. V období rokov 1970 až 1980 sa začína nová éra. Množstvo alpinistov dosahuje ročne 300 až 600 ľudí. Hranice možného sa posúvajú vďaka Talianovi Reinholdovi Messnerovi.

V roku 1975 otvára spolu s Rakúšanom Petrom Habelerom novú cestu na Gašer -brum I, počas štvordňového výstupu bez kyslíkových bômb, fixných lán, šerpov, s jedným stanom. Hora, autonómne lanenie, ľahké a rýchle ako v Alpách, tento štýl nazvaný „alpský" sa stane novým štandardom lezenia v Himalájach.

Ešte stále existujú expedície organizované na spôsob vojenského obliehania, predovšetkým v prvých národných výpravách na Everest (Japonsko, 1970, Juhoslávia, 1979, Kanada a ZSSR, 1982) alebo K2 (Francúzsko, 1978), no je zjavné, že táto technika bude nahradená. V roku 1978 Messner definitívne potvrdí svoj štýl, keď otvorí novú cestu na Nanga Parbat (8125 metrov). Alpský štýl - zmes etiky a úspornosti - sa stáva veľkým umením. Messner ako prvý prekoná všetky osemtisícovky bez kyslíka. V rokoch 1970 až 1986 sa súťaží v zdolaní všetkých štrnástich osemtisícoviek a v 80. rokoch sa objavú prvé komerčné expedície.

Himalájizmus nového typu sa naplno prejaví od roku 1990, keď vzniknú prvé agentúry so sprievodcami, špecializované na výstupy na Everest, Čo Oju, ale aj krásný nepálsky vrchol Ama Dablam (6856 metrov).

Tisíc až tritisíc himalájistov prichádza do veľhôr každý rok. Tento nárast sa v posledných rokoch zrýchľuje. Niekto v tom vidí dôsledok 50. výročia prvých výstupov, no predovšetkým následok turistickej konkurencie medzi Čínou, Nepálom a Pakistanom. Dochádza k zlacneniu povoleniek na výstup, rozvoju infraštruktúr - do čínskeho základného tábora pod Everestom sa dnes ide po asfaltovej ceste a jeho nepálska verzia je obsluhovaná vrtuľníkmi.

Noví himalájisti sa delia na dve skupiny. Klientov komerčných expedícií sprevádzaných šerpami a agentúrami, ktorým platia medzi 30- až 40-tisíc eur za Everest, a kategóriu bez sprievodcov, ktorí sú viac-menej rozumnejší. Títo sa snažia prispieť k udržiavaniu základného tábora - pracujú s miestnymi agentúrami a občas zamestnávajú vysokohorských nosičov. Na Evereste patrili do tejto skupiny v období rokov 2000 až 2006 dvaja himalájisti z troch. Spolu prišlo v rámci súkromnej výpravy 1800 lezcov, ktorí zamestnali 1160 šerpov, zatiaľ čo komerčné expedície priviezli pod Everest 938 klientov sprevádzaných 996 šerpami a sprievodcami.

Gašerbrum II sa stal v lete 2008 takmer nepriechodným. V základnom tábore bolo 170 himalájistov - okrem pakistanských nosičov, ktorí patrili k 17 expedíciám, súkromným aj komerčným. Mezdi nimi boli aj portugalskí horolezci Paulo Roxo a Daniela Teixeira, no bez skúseností v Himalájach. Snívali o osemtisícovke a vrátili sa veľmi sklamaní: „Fixné laná majú zaručiť bezpečnosť vo vertikálnych sekciách, no veľmi často sú tam preto, aby garantovali plynulosť komerčných záujmov. Garantujú totiž výstup na vrchol ľuďom, ktorí nemajú takú techniku, aby to zvládli bez tejto pomoci. Všimli sme si mnohé chyby, ktoré mohli viesť k smrteľným úrazom. Máme pocit, že na vine je neskúsenosť. Klamstvá o úspechoch výstupu (falošné vrcholy), ponechanie partnera v ľade, používanie nosičov, akoby išlo o predmety, nasvedčujú, že mnohí dnes lezú iba pre uspokojenie svojho ega, pre slávu a nie pre ducha alpinizmu." Tisíce mužov a žien predovšetkým z rozvinutých krajín súperia vo vysokej nadmorskej výške za vysokú cenu - fyzickú aj finančnú - o zdolanie malého množstva štítov. Expedícia do Himalájí ponúka možnosť vstúpiť do mýtického priestoru, v ktorom prebývajú prví dobyvatelia a národní hrdinovia.

„Vplyv kultu výkonnosti a prehnaného individualizmu nás vystavuje sociálnemu príkazu - tlaku na sebarealizáciu. Ľudia hľadajú v expedíciách spôsob, ako sa stať hrdinami. Himalájizmus ponúka spôsob, ako prekonať vlastné limity," vysvetľuje Eric Boutroy, ktorý má doktorát z antropológie o himalájizme.

Traja francúzski sprievodcovia Christian Trommsdorff, Yannick Graziani a Patrick Wagnon predstavujú vrcholné lanenie himalájizmu, prezývané „lanenie TGW". Na prvý raz prekonali čistým, jednoduchým alpským štýlom sedemtisícovky. Vo výške dnes predstavujú elitu zoči-voči mase, ktorá lezie po normálnych trasách na osemtisícovku. Vysoká úroveň sa dnes totiž odohráva na technických vrcholoch šesť- a sedemtisícoviek, ďaleko od záujmu médií. Osemtisícovky zaujímajú veľkých horolezcov iba vtedy, keď hľadajú nové cesty, alebo v zime.

TGW chceli otvoriť novú cestu na K2 v lete 2008. Tvrdo sa aklimatizovali v základnom tábore, odkiaľ pozorovali šesťdesiatku kandidátov idúcich po klasickej ceste. Boli to profesionálni dobrodruhovia sponzorovaní z USA, Holandska, zo Srbska, z Južnej Kórey...

Tu, rovnako ako pod ostatnými osemtisícovkami, sa ľudia predstavujú podľa množstva podobných vrcholov, ktoré sa už pokúsili zdolať. Grálom ostáva prekonať štrnásť osemtisícoviek, čo sa zatiaľ podarilo šestnástim lezcom, no iba ôsmim bez kyslíka - čo zaujíma médiá najviac. Spolu 70 ľudí dosiahlo vrcholy 7 až 13 osemtisícoviek. Každý výstup potenciálneho konkurenta je detailne sledovaný.

Na úpätí K2 si TGW všimnú nový fenomén. Ide o nový šport - osemtisícizmus. Trommsdorff hovorí: „S dobrou fyzickou kondíciou, základnými technickými ťahmi, troškou kyslíka a jumarom - samoblokačným mechanizmom, ktorý umožňuje ťahanie sa na fixných lanách, môže osemtisícovku zdolať ktokoľvek. Toto nemá nič spoločné s alpinizmom. Tu nelezieme, ale ťaháme sa po lanách. Nemáme žiadnu autonómiu. Nehľadáme vlastnú cestu, nezabezpečujeme svoje vlastné napredovanie. Bez rešpektu k horám predstavuje takýto himalájizmus kolektívne znásilnenie..."

A Wagnon spresňuje: „Osemtisícovkár príde na vrchol sám alebo v skupine, vyzbrojený jumarom a modernou technikou. Ako podporu použije všetko - od fixných lán predcházajúcich expedícií, až po doping, počnúc kyslíkom, končiac kortikoidmi a Diamoxom." Koncom júla opúšťa TGW základný tábor, meteorológovia hlásia „summit day" - teda počasie vhodné na útok na vrchol. Trommsdorff vraví: „K2 je náročný vrchol a 80 percent ľudí v základnom tábore tu nemá čo hľadať. Bez kolektívnej logistiky, nosičov a pevných lán by ledva stáli na nohách."

Nejde o elitárstvo, traja Francúzi majú obavy. Nasledujúce udalosti ich potvrdia. Medzi 1. a 2. augustom zahynie sedem z týcho osemtisíckarov a ich štyria pakistanskí a nepálski zamestnanci tesne pod vrchlom - na následky pádov, vyčerpania, zrútenia ľadu...

Pekné počasie ich spolu s efektom skupiny viedlo k tomu, že nerešpektovali časový harmonogram a museli pre nedostatok kyslíka zostupovať v noci, bez fixných lán. Nemali žiadnu logistiku. Koncom popoludnia sa na vyčerpaných lezcov zrútila ľadová lavína, ktorá im zničila zvyšok fixných lán.

Patrick Wagnon spolu so svojimi západnými, nepálskymi a pakistanskými kolegami považuje tragédiu za varovanie: „Praktizovanie osemtisícizmu má čoraz viac stúpencov. Ekonomické záujmy podporujú jeho rozvoj aj za cenu ekologických a bezpečnostných strát. Takmer sto percent expedícií na osemtisícovky je sponzorovaných a medializovaných. Veľká časť osemtisícovkárov sú profesionálni dobrodruhovia, ktorí síce hovoria o hodnotách alpinizmu, no mnohí z nich ich nepraktizujú. Samozrejme, že dobytie vrcholu ostáva naďalej cieľom, no stráca sa samotná podstata, ktorou je cesta na vrchol a spôsob, akým to robíme."

Paul Keller, sprievodca a farár, priekopník profesionálneho himalájizmu v 50. rokoch, pripomína: „Alpinistom sa stane ten, kto dokáže skĺbiť technické schopnosti s vedomím rizika a láskou k horám, ktorá je zmesou poznania a rešpektu." Odsudzuje himalájistov, ktorí si z hôr urobil vášeň len pre seba.

Nič z toho však nevyľaká ani neodradí hráčov a promotérov osemtisícizmu. Počas bláznivého týždňa od 18. do 23. mája roku 2009 vystúpili na Everest stovky ľudí z dvoch strán. Stránky mounteverest.net, ktoré sa stali nervovým centrom osemtisícovej blogosféry, hlásili: „Vysoká frekvencia okolo Everestu trápi, zdá sa, iba veteránov Himalájí a ekológov. Všetci ostatní chcú byť ich súčasťou."

„Kedy je budúci vystup na Everest?" pýtajú sa naši čitatelia. „Povedzte nám rýchlo, aby som sa mohol začať pripravovať!" Nemôžeme zastaviť budúcnosť.

Autor je novinár

Převzato z Le Monde Diplomatique JTT

Komentáře

Pro přidávání komentářů se musíte přihlásit / registrovat

Facebook komentáře