Arabská národná revolúcia a hrozba etnickej pomsty

Podrobnosti

Speciály CFP! / Svět kolem nás|

25. červenec 2012|

Ladislav Garassy|

5659 x

Revolúcia je vždy hrozbou. Avšak je podstatný rozdiel medzi hrozbou z výsledkov revolúcie v Egypte, Tunisku a Líbyi na jednej strane a v Bahrajne a Sýrii (prípadne v Iraku a Jemene) na strane druhej. Na jednej strane, v Egypte a Tunisku sa na moci podieľali všetky regionálne zložky obyvateľstva a v Líbyi boli zase všetky regióny od moci odstavené - moc tvorili takmer výlučne príslušníci troch kmeňov, ktoré sú menšinou nielen v Líbyi, ale aj v samotnom Tripolsku.

Naopak v Bahrajne a Sýrii je situácia odlišná. V Bahrajne stojí v opozícii k menšinovej sunitskej vládnucej vrstve frustrovaná väčšina šiitov, a podobne v Sýrii čelí alawitská vládnuca menšina sunitskej väčšine. Do americkej okupácie bola podobná situácia aj v Iraku - oproti vládnucej sunitskej menšine Saddámovho režimu stála väčšinová šiitská opozícia.

Etnická povaha moci v Iraku a pád Saddámovho režimu

Za vlády Saddáma Husajna vládol v Iraku až do americkej intervencie v roku 2003 menšinový režim sunitských Arabov (pre zjednosušenie „Sunitov") oproti väčšine šiitských Arabov („Šiitov"). Obidve skupiny obyvateľov sú výrazne regionálne vymedzené. Z toho vychádza aj nová iracká ústava, ktorá predpokladá vznik federácie a vyžaduje, aby funkcie prezidenta a dvoch viceprezidentov zastával jeden Sunita, jeden Šiita a jeden Kurd. Šiiti žijú v južnom a stredo-južnom Iraku, medzi mestami Bagdad a Basra (samotný Bagdad je zmiešaný so šiitskou väčšinou). Suniti zase žijú v stredo-severnom Iraku, medzi mestami Bagdad a Mósul.

Okrem týchto dvoch arabských skupín žijú ešte na severe a severovýchode (okolo miest Irbíl, Kirkúk a Sulejmánia) Kurdi, Fajliovia, Šabakovia, Jezidi, Turkomani a kresťanskí Chaldeo-Asýrčania, ale týchto menšín sa nasledujúce riadky netýkajú.

Vývoj v Iraku v rokoch 2003-2009 by nás mal poučiť, že keď padol nenávidený menšinový režim sunitov, moc do rúk vzala šiitská väčšina, zatiaľ čo sunitská menšina bola od moci úplne odstavená - na celoštátnej úrovni až do druhých volieb v decembri 2005, na provinčnej dokonca až do roku 2009. Dnešné trestné stíhanie sunitského viceprezidenta Tarika al-Hášimího a jeho útek z Bagdadu môže súvisieť s novým posilňovaním šiitského mocenského monopolu v dobe odchodu Američanov, ktorí doteraz vyžadovali mocenskú rovnováhu.

Inými slovami, zmena režimu znamenala aj to, že doteraz vládnucemu menšinovému etniku je upieraný podiel na moci a mocenský monopol získalo väčšinové etnikum.

Treba za tým vidieť stotisíce premárnených životných údelov a profesionálnych kariér. Navyše, doteraz vládnuca menšina (sunitov v Iraku či alawitov v Sýrii) vytvorila prosperujúcu a odborne zdatnú strednú vrstvu a inteligenciu. Naopak, doteraz utláčanej väčšine (šiitskej v Iraku a sunitskej v Sýrii) bol tento údel upieraný, a tak sa k moci dostávajú málo vzdelané a málo odborne zdatné elity. Následkom sú desaťročia premárneného rozvoja spoločnosti a hospodárstva.

Etnická povaha moci v Sýrii a možný pád režimu Asadovcov

Podobne ako v Iraku pred rokom 2003, aj v Sýrii vládne menšinový režim - šiitskej podskupiny alawitských Arabov (skrátene „Alawitov") - proti väčšine sunitských Arabov („Sunitov"). A podobne ako v Iraku, aj v Sýrii sú regionálne rozdelení, a to tak výrazne, že počas francúzskej koloniálnej vlády bola Sýria federáciou štyroch štátov - Alawitska, Drúzska a dvoch sunitských štátov, Damašska a Aleppska.

Alawiti (tiež označovaní ako Nusajrí) žijú v pobrežnom Alawitsku, v provinciách Latakia a Tartús, oddelenom od zvyšku Sýrie pohorím al-Nusajríja. Suniti zase obývajú „vlastnú Sýriu" - najmä pás územia medzi mestami Aleppo, Hamá, Homs, Damašek a Daraa, ako aj sýrsku časť Mezopotámie pozdĺž rieky Eufrat - v okolí miest Rakka a Dair az-Zór.

Okrem zmienených dvoch arabských skupín žijú v Sýrii ešte regionálne menšiny. Drúzski Arabi (sekta na periférii islamu - skrátene „Drúzi") žijú v Drúzsku, čo je dnešná provincia Suwajda v juhovýchodnom pohorí Džabal ad-Drúz. Šiitskí izmailitskí Arabi („Izmailiti") žijú v okrese Salamíja východne od Hamá. Domovom pravoslávnych Arabov („Melkitov") sú obvody Nasra a Hawaš vo Wádí en-Nasara (Údolí kresťanov) západne od Hamá. Aramejskí kresťania zase obývajú obvody Saidnaja, Rankús a Assal al-Ward v pohorí Džebel Kalamún severozápadne od Damašku. Kurdi a kresťanskí Chaldeo-Asýrčania žijú na severovýchode Sýrie v oblasti Džeziry medzi riekami Tigris a Chabur - v okolí miest Hasaka a Kamišli.

To, že v Sýrii hrozí po páde režimu Asadovcov perzekúcia bývalých vládnucich Alawitov zo strany väčšinových Sunitov, nedokladá len príklad Iraku. Treba poznamenať, že hlavnou politickou silou sýrskej revolúcie, podobne ako v Egypte a Tunisku, je sunitské Moslimské bratstvo. Ak by získalo po voľbách nadpolovičnú väčšinu kresiel v parlamente, nepotrebovalo by k zostaveniu vlády žiadnu alawitskú skupinu a Alawiti ako celá skupina by sa ocitli dlhodobo v opozícii. Alawitské polovojenské jednotky Šabíha, ktoré používajú Asadovci k terorizovaniu revolucionárov, len prispievajú k nenávisti Sunitov voči Alawitom.

Aby sa v Sýrii zabránilo vývoju podobnému tomu v Iraku, najlepšie, čo môže Bašár al-Asad urobiť pre svojich alawitských spoluobčanov, je oddeliť pobrežné Alawitsko od Sýrie a vo vlastnej Sýrii svoju vládu ukončiť. Podobne, najlepšie, čo mohol Saddám Husajn urobiť pre svojich sunitských spoluobčanov, bolo nechať šiitských a kurdských povstalcov ísť svojou cestou (v prípade Kurdov to aj pochopil a nechal, aby v americkej bezletovej zóne vznikol v októbri 1991 de-facto nezávislý Kurdistan, ktorý sa už nikdy nestal celý súčasťou Saddámovho Iraku).

Geopolitické implikácie pádu Asadovcov

Treba ešte poznamenať, že sýrskou revolúciou sa mení niekoľko geopolitických faktov v oblasti. S koncom ideológie arabského socializmu v Sýrii stráca Rusko posledného klienta na Blízkom Východe a dá sa očakávať odklon Ruska od Arabov k Izraelu, prípadne jeho záujem na zblížení Izraela a Iránu proti Arabom.

Pádom šiitského alawitského režimu v Sýrii stráca Irán svojho kľúčového spojenca na Blízkom Východe a tým sa zväčší jeho potreba úzkeho spojenectva so šiitským režimom Núrího Malikího v Iraku, čo môže spôsobiť ešte väčší útlak irackých Sunitov. Odchodom šiitského režimu v Sýrii stráca aj radikálne libanonské šiitské hnutie Hizballáh svojho hlavného sponzora, čo môže zosilniť nutkanie Izraela vojensky kontrolovať šiitský južný Libanon bez rizika odplaty od Hizballáhu.

Moslimské bratstvo pri moci v Sýrii znamená posilnenie vzťahov medzi Damaškom a hnutím Hamas na Palestínskych územiach (tiež vychádzajúce z Moslimského bratstva). Tieto vzťahy boli za Asadovcov dvojznačné, pretože Asadovci potlačovali sýrske Moslimské bratstvo. S podporou dvoch susedných vlád Moslimského bratstva - v Sýrii a v Egypte - sa Hamás môže znova stať dominantnou politickou silou na Palestínskych územiach. A v neposlednom rade, s Moslimským bratstvom vo vláde v Káhire i v Damašku nastávajú omnoho lepšie podmienky pre vznik Zjednotenej arabskej republiky, než boli pri jej vzniku vo februári 1958, keď od začiatku hrozil jej rozpad kvôli rivalite medzi násirizmom v egyptskej časti a baathizmom v sýrskej.

Nové pomery v Jemene po slobodných voľbách

Na rozdiel od revolučného vývoja v Tunisku a v Líbyi, doterajší vývoj v Jemene sa skôr podobá egyptskému evolučnému prechodu moci. Po odchode diktátora Sáleha vládne krajine prechodná vláda zložená pol na pol z bývalej moci i opozície (napríklad prezident predstavuje bývalú moc a premiér opozíciu), preto sa ešte neprejavujú problémy, ktoré môžu Jemen čakať v blízkej dobe.

Už päť mesiacov pred zjednotením Nemecka došlo v máji 1990 k zjednoteniu prozápadného Severného Jemenu a komunistického Južného Jemenu. Podobne ako v prípade Nemecka, ani tu nešlo o zjednotenie dvoch rovnoprávnych celkov, lež o faktické pripojenie Južného Jemenu k (severnej) Jemenskej arabskej republike. Aden sa síce stal formálne druhým hlavným mestom a bývalý prezident Južného Jemenu na chvíľu viceprezidentom, ale moc sa sústredila v Saná a v rukách bývalého severojemenského prezidenta Sáleha. Tento stav sa ešte upevnil po jarnej občianskej vojne roku 1994, v ktorej boli juhojemenskí separatisti na hlavu porazení.

Do zjednotenia však tvorila v Severnom Jemene väčšinu zajditská podskupina šiitských Arabov (skrátene „Zajditi") a menšinu sunitskí Arabi („Suniti"), kým Južný Jemen bol takmer úplne sunitský. Tak sa stalo, že zjednotením sa (severný) Jemen premenil zo štátu Zajditov na štát väčšiny Sunitov. Taktiež podstatná časť vlády pochádzala z diktátorovej zajditskej kmeňovej konfederácie Hašíd, takže jemenský režim sa po zjednotení stal menšinovým zajditským režimom oproti sunitskej väčšine.

Treba ešte spomenúť dve skutočnosti. Po prvé, Zajditi a Suniti v Jemene sa líšia svojím prevažujúcim nárečím - Zajditi hovoria nárečím san'ání (podľa mesta Saná), zatiaľ čo Suniti nárečím ta'izí / adení (podľa miest Ta'iz a Aden). Po druhé, je tu rozpor v tom, čo sa považuje za väčšinu. Z duálneho pohľadu Zajditi-Suniti sú Suniti väčšinou a Zajditi menšinou. Avšak z pohľadu kmeňového je to naopak. Sunitské kmene sú malé a rozdrobené, ale Zajditi si zachovali dve obrovské kmeňové konfederácie Bakíl a Hašíd. Keďže Zajditi majú najväčšie kmene v štáte, vyplýva z toho aj nárok na hlavný podiel na moci v Jemene.

Politická formácia al-Isláh blízka (sunitskému) Moslimskému bratstvu bola od roku 1993 najsilnejšou opozičnou silou a s najväčšou pravdepodobnosťou aj vyhrá slobodné voľby. Zdá sa, že ju o volebné víťazstvo nemôže pripraviť ani prípadný odchod rodiny al-Amhar, ktorá vedie šiitskú kmeňovú konfederáciu Hašíd.

Podobne ako v Egypte, aj v Jemene sa môžu stať významnou politickou silou aj (sunitskí) fundamentalistickí salafisti. A to hlavne v bývalom Južnom Jemene, kde má svoje ťažisko al-Kájda na Arabskom polostrove (AQAP) a odkiaľ pochádza aj rodina bin Ladin. Organizácia napojená na AQAP, Ansar al-Šaríja, už vyhlásila na juhu v pobrežnom trojuholníku Zindžibar - Šukra - Džaar islamský emirát. Ale aj preto, že najvplyvnejší islamistický teológ Abdul Madžíd al-Zindaní je blízky salafizmu a v Jemene má veľký vplyv susedná wahábistická Saudská Arábia.

Najmä vďaka propagande salafistov sa môže krutovláda bývalého diktátora Sáleha, ktorý patrí do kmeňa Sanhaan v zajditskej kmeňovej konfederácii Hašíd, obrátiť v nenávisť väčšinových Sunitov proti bývalým vládnucim menšinovým Zajditom. K tomu treba dodať, že aj bohatá obchodnícka rodina al-Ahmar, ktorá vedie opozičnú časť kmeňovej konfederácie Hašíd, aj rodina al-Huthí, ktorá vedie kmeňovú konfederáciu Bakíl v protivládnom povstaní Huthí, sú medzi Sunitmi krajne nepopulárne. Na územiach obývaných Zajditmi pretrváva aj silný tlak zo strany saudskoarabských wahábitov a od AQAP na to, aby Zajditi prestupovali na salafistickú vieru. Naviac sú Zajditi oslabení vzájomnou nedôverou z doby povstania Huthí (2004-11), v ktorom bojovala najmä zajditská kmeňová konfederácia Bakíl proti vládnucej zajditskej konfederácii Hašíd.

Možné volebné víťazstvo sunitského Moslimského bratstva a salafistov môže doteraz vládnucu menšinu Zajditov úplne odstaviť od moci. Naviac, v dôsledku vzájomného boja o moc medzi dvoma zajditskými konfederáciami a súčasne najväčšími kmeňmi v krajine nemusia byť Zajditi ani dostatočne silní na to, aby sa o podiel na moci uchádzali.

Bahrajn a hrozba šiitského polmesiaca - Saudská Arábia a Irán bez ropy?

Bohužiaľ, v Bahrajne suniti a šiiti netvoria vyhranené regionálne skupiny. Preto neexistuje možnosť fyzického oddelenia týchto etno-náboženských skupín a v prípade úspechu revolúcie vážne hrozí diskriminácia doteraz vládnucich menšinových sunitov, tak ako oni doteraz diskriminujú väčšinových šiitov.

To však nie je všetko. Bahrajn je súčasťou šiitsko-arabského polmesiaca, ktorý sa tiahne takmer okolo celého, na ropu a plyn bohatého, Perzského zálivu. Tento pás pokračuje od Bahrajnu cez saudskoarabské pobrežné územie al-Ahsa (v súčasnosti Východná provincia okolo miest Dhahran a Hofúf, kde už začali šiitské demonštrácie proti salafistickému režimu), južný a stredný Irak, až po arabské územia Iránu - Arabistán (dnešná provincia Chúzestán okolo miest Abádán a Ahváz - navyše oddelená od ostatného Iránu pohorím Zagros) a Hormozgán (okolo prístavu Bandar Abbás a Hormuzskej úžiny).

Po prechode moci v Bahrajne do rúk šiitov, v situácii keď už v Iraku vládnu a Irán je tiež šiitský, by hrozilo, že pobrežní šiiti Saudskej Arábie by získali všestrannú podporu susedných štátov (Iraku a Bahrajnu) k vystupňovaniu svojho separatistického úsilia. Saudská Arábia by sa tak mohla ľahko ocitnúť bez svojej ropy a plynu, ktoré vytvorili základ jej bohatstva. Je preto pochopiteľné, že vládne elity Saudskej Arábie sa snažia bahrajnskú revolúciu čo najviac oddialiť, a to aj vlaňajšou vojenskou intervenciou.

Takže problémom nie je Irán, o ktorom hovorí saudská propaganda a západné médiá. Dokonca, pre Irán je vznik šiitského Bahrajnu tiež čiastočnou hrozbou, pretože by mohol vyvolať separatizmus šiitských Arabov v ropnej oblasti Arabistánu, čím by sa Irán tiež ocitol takmer bez ropy.

Libanonská etnokracia

Príkladom arabského štátu, kde rezignovali na budovanie demokracie a vytvorili fungujúcu etnokraciu, je Libanon, ktorý je štátom menšín s pravidelným striedaním strán zastupujúcich etno-náboženské skupiny pri moci.

Obyvateľstvo Libanonu tvorí päť hlavných arabských náboženských skupín, ktoré sú tiež výrazne regionálne rozvrstvené. Maronitskí kresťanskí Arabi („Maroniti") obývajú stredný Libanon (pohorie Mount Lebanon), najmä severne od Bejrútu, zatiaľ čo drúzski moslimskí Arabi („Drúzi") to isté pohorie hlavne južne od Bejrútu. Šiitskí moslimskí Arabi („Šiiti") žijú v južnom Libanone okolo miest Sidón a Tyros a v severnej časti východného údolia Biká okolo Baalbeku, kým sunitskí moslimskí Arabi („Suniti") v severnom Libanone okolo Tripolisu a v južnej časti údolia Biká okolo Zahleh. A napokon pravoslávni Arabi („Melkiti") dominujú územiu južne od Tripolisu.

Zatiaľ čo po Cédrovej revolúcii dominovala vládnej koalícii Hnutia 14. marca (od júla 2005) Harírího sunitská strana Hnutie budúcnosti, novej vládnej koalícii Hnutia 8. marca (od januára 2011) dominujú šiitské strany Hizballáh a Amal. Naopak, strany Maronitov a Drúzov zastávali významné miesto v obidvoch vládnych koalíciách.

Záverom

Revolúcie v arabskom svete sú často zmenami z režimov menšiny k režimom väčšiny. Vzhľadom k výrazne etnickej povahe týchto menšín a väčšín v Iraku, Sýrii, Bahrajne a Jemene hrozí teror bývalej ovládanej väčšiny a perzekúcia bývalej vládnucej menšiny. Ostatne, v Iraku sa to už potvrdilo.

Ak sa má predísť perzekúcii Alawitov po páde ich režimu v Sýrii, treba umožniť ich samosprávu v Alawitsku, či už formou nezávislosti alebo federácie. Tak či onak, zmena etnickej orientácie vládnucej garnitúry v Sýrii prinesie niekoľko podstatných geopolitických zmien v regióne. V Bahrajne by však prechod moci do rúk šiitskej väčšiny mal ešte nedoziernejšie geopolitické následky, preto je tam revolúcia neprijateľná a je nutné hľadať evolučné riešenie.

zdroj: http://garassy.blog.sme.sk/c/303703/Arabska-narodna-revolucia-a-hrozba-etnickej-pomsty.html#ixzz21aO18pEW

Komentáře