Facebook Twitter RSS

O CFP!  | 

Czech English French German Russian Spanish

ads

Vraciame sa 50 rokov po okupácii v 68 roku do mentálnej úrovne 50. tých rokov socializmu?

Hodnocení uživatelů:  / 9
NejhoršíNejlepší 

V posledných dňoch sme v našich médiách zo všetkých strán zaplavovaní článkami o okupácii v 68 roku, o tom ako to bolo ale naozaj tentoraz naozaj, čo by bolo keby nebolo, či je Dubček zradca, naivný a neschopný a ešte k tomu aj, prepytujem, komunista. A či patrí do neba, alebo do pekla. A čo si o tom vtedy myslela CIA.

  • vraciame-sa-50-rokov-po-okupacii-v-68-roku-do-mentalnej-urovne-50-tych-rokov-socializmu
  • vraciame-sa-50-rokov-po-okupacii-v-68-roku-do-mentalnej-urovne-50-tych-rokov-socializmu
  • vraciame-sa-50-rokov-po-okupacii-v-68-roku-do-mentalnej-urovne-50-tych-rokov-socializmu

Vyjadrujú sa historici, ale aj umelci. Kde tu sa dozvieme niečo nové, kde tu niečo o tom ako si celebritný herec kúpil päť balíčkov tabaku Taras Buľba, lebo cigarety neboli, ako mali dva týždne žúr u iného herca.
 
V televízii vystúpil prezident Andrej Kisska s prejavom, dokonca ho, vzhľadom na jeho mimoriadnu hĺbku a myšlienkové posolstvo,  uviedli aj niekde na západe v zahraničí. Tuším to bolo v Čechách.
 
A jeden z odvážnych blogerov to nazve historickou chvíľou.
 
A pravicoví intelektuáli a slniečkári sú nadšením celí bez seba. To je fakt úžasné! A ten ožran Zeman, slovo prezident som vynechal úmyselne, pretože si ani neviem spomenúť kedy ho takto naši milí intelektuáli nazvali,  sa zase nezmohol ani na slovo.
 
Aby bolo jasné, nemám nič proti článkom o 68 roku, trochu histórie nikdy nezaškodí. Rád sa poučím a téma 68 roku ma fakt zaujíma od dvanástich rokov, keď som ráno vstal a naše okresné mesto bolo obsadené tankami. Zaujímavý pocit, až dovtedy sme niečo podobné videli len vo vojnových filmoch. Dodnes viem ukázať kde stáli tanky, kadiaľ prechádzali, kde ich potom vysťahovali za mesto. Stále vidím mladých mužov na tankoch ako vojakom vysvetľujú, že tu nie je žiadna kontrarevolúcia a my chalani sme ich s obdivom počúvali. Stále mám pred očami mladého muža z domu oproti, ktorý mal malé ojazdené auto – možno to bol chrobák, alebo niečo podobné, vidím ako si pomaľoval auto slovenským znakom, ako ním chodil pomaly po meste. Behali sme celým mestom za lietadlom, ktoré zhadzovalo letáky s rôznymi informáciami.
Potom lietadlo  prestalo lietať, z neba prestali padať plagáty. Neskôr zmizlo auto nášho suseda, a s autom zmizol aj náš mladý sused.
 

Ba dokonca si myslím, že niečo málo o tej dobe  aj viem. Začal som čítaním starých otcových novín z pivnice zo 68 a 69 roku, výborné čítanie. Zvlášť, keď sa vám nejaké meno zdalo povedomé – napríklad v článku o tom, ako to nebolo v 68 všetko úplne zlé, len Dubček mnohé veci nedokázal ustriehnuť a spoločnosť začala byť dezorientovaná. Tak som sa opäť hrabal v tých krajských novinách dozadu pred okupáciu do 68 roku a našiel som. Ten istý krajský funkcionár strany tam horlil o Pražskej jari a skromnosti a ľudskosti a štátnickej múdrosti istého Alexandra Dubčeka. A takých článkov tam bolo na mraky. Dokonca som si ich začal potom párovať a sníval som svoj chlapčenský sen, že z toho spravím knihu o 68 roku. Naozaj doporučujem. Skvelé čítanie. Pravda neskôr,  za normalizácie bolo trochu ťažšie zháňať zakázané knihy odstavených historikov a publicistov, v tých nových musel človek vedieť čítať medzi riadkami, prácne sa prehrýzať nudnou hlušinou ani nie tak preto, aby sa dozvedel niečo o 68 roku, ale skôr preto, aby zistil, kam až sme v období normalizácie klesli. A veru, že sme klesli pekne hlboko.

Z obdobia 68 roku ma vždy zaujímalo, aké sme si z toho zobrali poučenie. Nuž pokúsim sa napísať, aké poučenie mám z neho teraz, po uplynulých dňoch a týždňoch s prihliadnutím na celkovú atmosféru v našej krajine. Vopred upozorňujem na fakt, že tento článok si nerobí nároky na vyčerpávajúcu odpoveď na tieto zložité otázky. Som len amatér, nikto ma neplatí a ani mi nedáva čas na písanie článkov. Je to len obyčajný blog o tom, čo som si nemohol prečítať od platených novinárov a politikov, lebo ich to buď nezaujíma, alebo to nevedia,  alebo to vidia krajšie a ružovejšie.

A keďže som cítil potrebu si na túto tému niečo prečítať, tak som si to napísal. Ostatne, presne takto píšem aj svoje prózy. Sám som teraz zvedavý, čo sa dozviem.

Nuž poďme na to. Držte si klobúky, pôjdeme z kopca.

Odvážny bloger píše, že vystúpenie prezidenta Andreja Kissku je historickým okamihom. Nuž ako pre koho. A hlavne prečo.

Snáď nie preto, že sa nám práve prihovára zo Sliača, kde … atď. , atď. , a súčasne sa čľapká v teplom mori.

Hádam nie preto, že USA sú naša spása, ak už nie úplne večná, tak možno aspoň odveká, vychádzajúca z našej najhlbšej prirodzenosti a zabezpečujúca nám večné spočinutie, pardón, večnú spásu v lone demokracie.

Možno preto, že náš prezident Andrej Kisska, bývalý zväzácky funkcionár a syn komunistického kádra okresného formátu – mimochodom, náš pán prezident vravieval, že je z učiteľskej rodiny – odsúdil okupáciu v 68 roku, kde tu požialil nad stíhanými, či priamo obeťami, zafilozoval, že mladí toho veľa o okupácii nevedia atď, atď. Decentne obišiel fakt ako to hodnotil a prijímal pred novembrom.

Nuž sa nečudujem, že nám ho vraj bratia češi závidia – v kruhu mojich  priateľov a známych v Čechách som o tom síce ešte nepočul, ale asi sa pohybujem v zlých kruhoch.

Už vidím Štefana Hríba ako stojí v kockovanej košeli, alebo tričku pred televíznou obrazovkou a s napätím pozorne počúva prejav prezidenta a Eugen Korda ho pri tom servilne filmuje aby to na druhý deň zavesili na stránky Týždňa. Presne tak ako pri jeho prejave o platforme Za slušné Slovensko. A na záver verím, že opäť hlboko vážne povedal ako vtedy: prezident ma nesklamal.

Nuž, ani mňa nesklamal, hoci z úplne iných dôvodov. Viac od neho jednoducho nečakám. Hoci priznávam, že ten moment prevteľovania a rozdvojenia, skoro až opustenia fyzického tela v priamom prenose ma celkom pobavil. To nebol úplne márny kúsok.

Nuž ale taký je už náš najsamlepší prezident Andrej Kisska – požialiť nad 68 a jeho obeťami v televízii, to áno, prerušiť kvôli tomuto svoju dovolenku, to nie. Dokonca ju nemusel ani prerušiť. Čosi sa mi marí, že dátum tohto, pre pána prezidenta takého významného dňa našich dejín a jeho výročia bol zapísaný v každom normálnom kalendári tuším už na jeseň minulého roku. Pravda, vtedy ešte nevedel, že bude vystupovať aj v zahraničí.

Ale netrápme sa tým zbytočne. Pán prezident neprerušil svoju dovolenku ani pri pokuse o zvrhnutie Fica a jeho vlády, pri nástupe platformy Za slušné Slovensko a manifestáciách na námestiach. A to Fica naozaj nemá rád a pravicových zväzákov z platformy div, že nevyhlásil za vzor odvahy a občianskej statočnosti, aj v prezidentskom paláci ich prijal a družne s nimi pohovoril. Možno im aj denníčky podpísal. Nečudujme sa. Zväzák si svojho mladého zväzáka vždy nájde. / ináč, o skvelej platforme za Slušné Slovensko som písal. Nezaškodí si pripomenúť, nech čitateľ vidí čo som vravel vtedy /

Nuž a prečo neprehovoril odvážne aj ten ožran Zeman, ako ho pravicoví demokrati oslovujú, aby sa aspoň trochu vyrovnal nášmu zväzákovi?

Možno aj preto, že hneď po okupácii, v časoch, keď rodina Kisskovcov prežívala vzostup svojej utešenej kariéry, tak jeho vyhodili  z práce a trvalo mu možno pätnásť či koľko rokov, kým sa dostal do Prognostického ústavu – ktorý bol koncom 80 tých rokov pokladaný div že nie za centrum kontrarevolúcie. Zoznam ponovembrových politikov, ktorí tam pracovali je zaujímavý. Zaujímavé boli aj Zemanove články, ktoré hodnotili nielen situáciu v prognostickom ústave a hlavne osud analýz, ktoré tam odborníci vypracovali a stranícka elita si ich tak nanajvýš prečítala a kde tu aj vyvodila dôsledky voči autorom, ale to bolo tak asi všetko. Úžasný bol aj jeho článok hodnotiaci situáciu vo vtedajšej ČSSR. Nad záverom článku sme s priateľmi burácali smiechom – „ áno, viem si predstaviť, že sa Miloš Jakeš a jeho ľudia udržia pri moci. Áno, viem si predstaviť, že aj u nás raz začne perestrojka, glasnosť a prestavba spoločnosti. Len obidve veci súčasne si neviem predstaviť.“

Nuž milí pravicoví demokrati, sem s nejakým podobným verejným vystúpením prezidenta Andreja Kissku pred novembrom 89. Alebo hoci aj s podpisom pod Niekoľko viet, ako to podpísal vtedy Miloš Zeman.

Ale, aby sme sa nehrabali len v zlatých časoch Zemanovej mladosti. Buďme reálni, pozrime sa na neho v rokoch jeho, takpovediac ožranstva a hulvátstva. Pozrime sa povedzme na jeho, temer utajený prejav z Bratislavy z akejsi konferencie, či čo to bolo, kde z hlavy, bez papierov predniesol svoj nezabudnuteľný, a veru aj múdry prejav o politike prijímania migrantov.

Milí pravičiari a slniečkári, sem s nejakým prejavom prezidenta Kissku o hocičom, ktorý by sa Zemanovmu aspoň nesmelo z diaľky približoval. Nech je to hoci aj o nekonečnej nezištnej mierotvornej úlohe USA vo svete, o bezproblémovom prijímaní migrantov na Slovensko, ich príkladnom splynutí s obyvateľstvom a prínosom pre Slovensko. Môže to byť hocičo, rád si to prečítam, len nech to má nejakú myšlienku, nech to nestojí na ideologických frázach, ale na rozumných argumentoch.

Takže milý bloger, obdivovateľ prezidenta Kissku, opäť sa pýtam, v čom je toto historický okamih?

Hádam len nie v tom, že zatiaľ čo prezident republiky, bývalý úspešný zväzák a neúspešný žiadateľ o členstvo v komunistickej strane práve v rokoch, keď sa vraj tie hrôzy po 68 diali, trápne reční o 68 roku v televízii dvoch štátov, tak historik Stanislav Sikora má múdry rozhovor o 68 v kaviarni na Patrónke s novinárom Róbertom Kotianom. Robo, ako vždy, perfektne pripravený, historik v problematike výborne zorientovaný a obaja vystupujú v kaviarni a keďže už máme skvelú demokraciu, tak je to zavesené aj na nezávislom internetovom kanály.

Nuž, tak je to milí priatelia dnes, 50 rokov po okupácii v 68, 30 rokov po víťazstve demokracie. V televízii počúvajú státisíce ľudí  politické ideologické sračky a múdreho historika s múdrym novinárom si môže vypočuť pár tisíc ľudí na internete. Ak si ho sami vyhľadajú.

Dobré nie? Trh všetko vyrieši, ako vraví najmúdrejší z múdrych Richard Sulík z SAS. Minimálne v tomto to už vyriešil. Múdrych ľudí zametieme kdesi do kúta na nezávislý internet a plytkých hlupákov nám budú pchať do hlavy v televízii. Ešte, že som už za socíku prvý krát čítal Orwela v samizdate a dnes mám vďaka demokracii doma všetky jeho knihy, včítane skvelých a múdrych esejí o Katalánsku, takže ma hocičo len tak neprekvapí.

Nuž milý bloger a obdivovatelia pána prezidenta. Historické na tomto okamihu je len to, že sa opakuje. Aj za socializmu v telke rečnili politickí truľovia a múdrych ľudí a osobnosti musel človek sám vyhľadávať. Výhodou je, že ma to dnes stojí menej času a energie a tým, že na konci článku zverejním link na týchto dvoch múdrych ľudí sa nedopúšťam trestného činu šírenia a propagovania zakázaných myšlienok. Nehovoriac o takej skvelej veci, že ani Robo Kotian, ani múdry a rozhľadený historik Stanislav Sikora nie sú zakázaní.

Nuž nech mi nikto nevraví, že to je dnes horšie ako za socíku. Že je to vďaka politikom a novinárom horšie než to mohlo byť, je už iná téma. Ale na druhej strane, to zlé čo tu dnes máme, neprišlo na tankoch, sami sme si to zvolili. Už aj to je veľký pokrok, že si svoju vlasť môžeme sami slobodne dodrbať.

Aj tento fakt ma napĺňa historickým optimizmom, že sa predsa len máme o čosi lepšie.

Ale aby sme nezabudli aj na ďalšieho prezidenta, ktorý pocítil potrebu vyjadriť sa ku okupácii. Je to bývalý pravicový prezident Rudolf Schuster, mimochodom, ani toho som nevolil, dokonca ani do parlamentu. Že vraj, kde na to chodím, vraj pravicový prezident? Veď je to bývalý komunista. Nuž, priatelia to sa nepýtajte mňa, ale Mikuláša Dzurindu a jeho partnerov v koalícii. Tí ho vybrali ako najlepšieho kandidáta za prezidenta. A o štyri roky neskôr nám Dzurinda a spol ponúkli ďalšieho pravicového kandidáta Eduarda Kukana, jednu z nádejných mladých komunistických  posíl na ministerstve zahraničných vecí po okupácii v 68, v rokoch, keď  drvivá väčšina obyvateľstva o pase ani nesnívala a desaťtisíce občanov druhej kategórie sa nedostala ani do bratských socialistických krajín. Nuž ani tohto pravicového kandidáta som nevolil, presnejšie, ešte som v tomto štáte nevolil žiadneho prezidenta, až mi je to podozrivé.

Posolstvo Rudolfa Schustera bolo síce stručnejšie, ale to neznamená, že by bolo menej zaujímavé. Tak čo sme sa dozvedeli. Vraj bol predsedom komunistickej strany vo východoslovenských železiarňach a silný Dubčekovec, pravdaže, ako ináč. Po okupácii ho za jeho postoje vyhodili z funkcie predsedu strany a preložili / upratali, odložili, uschovali na lepšie časy – doplňte si čo chcete /  na národný výbor. Len tak na okraj, podľa životopisu sa to stalo až v 1974, to už bolo po previerkach.  Vraj ho chceli aj odtiaľ vyhodiť – ako vraví, podstatné je, že ho nielen že nevyhodili, ale naopak, neskôr začal zase postupovať hore – stal sa nakoniec predsedom krajského národného výboru. Neskôr dokonca členom ÚV KSS – ale o tom tiež ani slovo v posolstve, ba ani v životopise. Samozrejme, vždy bol proti okupácii. Verím mu každé slovo. Veď krajské národné výbory, MNV, či dokonca UV KSS boli v tých rokoch preplnené Dubčekovcami. Presne tak to bolo, bývalý pán prezident.

Na prezidentov  máme skrátka šťastie. Škoda, že neprehovoril aj Ivan Gašparovič. Kto vie, čo by sme sa ešte dozvedeli. Bratia Češi nám majú naozaj čo závidieť – a to nie len jedného, ale hoci aj všetkých. Ako napísal jeden vtipný čitateľ v diskusii pod článkom o únose Vietnamca:

„ Nechápem čo tu riešite. My sme uniesli Vietnamca. Nech teraz unesú Vietnamci Kissku a sme vyrovnaní./

Ale dosť bolo vysokej úrovne našich milých prezidentov. Poďme o čosi nižšie, poďme bližšie k národu.

Ľavicový politik Ľuboš Blaha nedávno uverejnil na svojom FB status v ktorom napísal, že za komunistov sa stavali lacné byty, boli mladomanželské pôžičky, boli sociálne istoty, ľudia mali prácu. Všetko čo tam napísal je pravda, ale všeličo čo za socializmu bolo tiež, tam autor nenapísal.

Na status pohotovo zareagoval bloger SME Samo Marec blogom s pútavým názvom Už mám toho dosť!  Nuž, kto by si taký blog neprečítal. Zvlášť, keď ho píše elitný bloger, pred niekoľkými rokmi ocenený nejakou cenou SME pre najlepšieho blogera. Teraz už fakt neviem či to bola iba cena len SME, alebo EU, alebo dokonca vesmíru. Skrátka je to elitný bloger, ktorý chodí po festivaloch a niečo tam prednáša.

Dúfal som, že sa z blogu čo to dozviem, že možno autor doplní to, čo v statuse Ľuboša Blahu chýbalo, skrátka, že keď toho už má dosť, tak ho perfektnou analýzou a argumentmi roznesie na márne kúsky. Ale kdeže! To by bloger musel o socializme vedieť aj niečo viac ako prázdne heslá pravicovej tlače, to by si ten blog musel seriózne odpracovať.

Nie. On radšej napísal jednoduchý politický ideologický blábol na úrovni socialistického politruka tej najnižšej cenovej úrovne a Blahu potom udal, podal na neho trestné oznámenie a ešte sa pri tom tvári pomaly ako posledná záchrana demokracie. Nuž takýto prístup nie je záchranou demokracie, je jej likvidáciou.

A keď sa Blaha na svojom FB profile bráni, dokonca píše niečo o tom, že teda aj on podá trestné oznámenie, tak statočnému blogerovi hneď pribehne na pomoc známy spisovateľ, okrem iného môj kamarát, autor dvoch naozaj dobrých a významných kníh, ktorému som pripravil na literárnom festivale autorské čítanie, aby bojovne a sarkasticky zlému Blahovi odkázal: Teraz sa Blaha vôbec, ale vôbec nevyhráža“.

Čo čakal tento môj kamarát, významný spisovateľ, že Blaha pribehne so sklonenou hlavou pred Revolučný demokratický výbor do SME a prednesie tam ponižujúcu sebakritiku a podpíše prehlásenie, že súhlasí s Poučením z demokratického vývoja po novembri?

A keď sme už pri podpisoch a podpisovaní. Demokratický spisovateľ pred niekoľkými rokmi podpísal petíciu na podporu ruskej skupiny Pussy Riot, na podporu jej práva vystupovať slobodne so svojimi názormi.

Tak ako to je vlastne s tou našou demokraciou? Ako ju chápeme?

Keď je niekto správne ideologicky orientovaný, rozumej proti Putinovi, tak môže v kostole pred omšou provokovať babky, ktoré sa tam prišli modliť, členka kapely si môže na protest proti niečomu veľmi dôležitému a na podporu demokracie pchať do vagíny mrazené kurča.  Iná členka kapely môže na verejnosti, povedzme v galérii, súložiť hoci aj v pokročilom štádiu tehotenstva, im spriatelená skupina neviem už akého moderného umenia môže hromadne súložiť v galérii, môžu za bieleho dňa násilne, bez ich súhlasu bozkávať mestské policajtky. Ešte šťastie, že nie som policajt niekde v Moskve. Myslím, že by som sa zvysoka vykašlal na vznešené právo geniálnych umelcov bojovať za nejaké ušľachtilé demokratické myšlienky, ale úplne jasne by som bránil svoje primitívne právo bozkávať sa s kým chcem a kedy chcem. A bolo by mi srdečne jedno koľko spisovateľov na Slovensku by proti mne podpísalo petíciu, hoci by ju podpísali aj moji kamaráti.

No a keď je niekto nesprávne ideologicky orientovaný, napríklad nepadá do úžasu a vytrženia z mierotvornej misie USA po celom svete a ešte na dôvažok čosi vypisuje o mladomanželských pôžičkách za socializmu, tak ho postavíme pred súd? Hoci to aj vypisoval na FB pre svojich FB priateľov.

To ako fakt? Milí priatelia demokrati, to ako fakt, toto má byť demokracia?

Bez ohľadu na to, čo všetko mi v tom článočku Ľuboša Blahu chýba, bez ohľadu na to, že na rozdiel od neho, ja som socializmus zažil, a hoci to bolo len 33 rokov, bohato mi to stačilo. A to podotýkam, že som sa mal celkom dobre, nebol som politicky prenasledovaný a keď som mal nejaké problémy, tak som si za ne mohol sám. Mohol som sa správať aj ináč.

Takže napriek tomu, že Ľuboš Blaha nie je moja šálka kávy, oceňujem, že je vzdelaný a ba aj dosť múdry, občas sa od neho aj niečo dozviem, vždy budem stáť, milí demokrati na jeho strane.

Prečo? Preto, že to čo tu demokrati predvádzajú je prejavom krízy hodnôt. Je skutočným tichým obdivom k starým dobrým osvedčeným socialistickým praktikám. A to je niečo s čím bytostne nesúhlasím, čo sa mi pravdupovediac hnusí.

Zdá sa, že tento milý zvyk udávania sa nám tu začína pomaly rozmáhať.

Ikona pravicovej žurnalistiky Monika Tódová zase podala trestné oznámenie na Roberta Fica za šírenie poplašných správ. Čo na tom, že som ešte nestretol človeka, ktorý by si začal kupovať v strachu cigarety do zásoby lebo bude prevrat, že poplašné správy, ktoré vraj šíri Fico desia tak maximálne kamarátov našej odvážnej novinárky, odvekej bojovníčky za demokraciu a kopec ďalších vznešených ideí.

Ale ani opačná strana sa nedá zahanbiť. Spisovateľ Gusto Murín neváha a stavia, prepáčte, sila zvyku, to robil tuším skvelý Váhostav, ten neváhal a staval a neplatil.

Poďme späť ku Gustovi, ináč, tiež to bol kedysi môj kamarát, ten neváha a dá trestné oznámenie na organizátorov platformy Za slušné Slovensko len preto, že organizovali mítingy na pamiatku dvoch mladých zavraždených ľudí a žiadali odstúpenie premiéra a ministra vnútra. Tiež sa mi táto iniciatíva nepáčila od prvej chvíle, ale dávať na nich trestné oznámenie len preto, že s nimi nesúhlasím, že si myslím, že práve takéto infantilné iniciatívy sú presne to čo chcú politici a práve vďaka nim sa tu nikdy nič k lepšiemu nezmení, ešte nie je dôvod, aby som na nich podal trestné oznámenie. A hoci ich mám naozaj dosť, budem chrániť ich právo slobodne povedať, že sa im nepáči vláda, ba dokonca sa budem snažiť chrániť aj ich právo normálnym spôsobom povedať, že Brezina je pravou príčinou toho, že tento štát stojí za figu borovú. A že práve oni, naše zlaté deti sú tou spásou pre našu spoločnosť.

Iný udavač, tentokrát zase demokratický, udal Rostasa, vydavateľa časopisu Zem a vek. Podal na neho trestné oznámenie a polícia pružne zareagovala a tohto nebezpečného zločinca za pomoci po zuby ozbrojeného policajného komanda zatkla. Rostas sa samozrejme začal brániť – priebeh celej akcie dosť farbisto opísal na internete, a,  len si predstavte tú drzosť, vraj si najme právnika a zažaluje štát za ujmu, ktorá mu tým vznikla.

Priatelia, to kde sme došli? Za toto sme v novembri štrngali kľúčami, aby poctivý a demokratický strážca demokracie a krajších zajtrajškov, stredoškolský učiteľ Juraj Smatana pre naše dobro udal zlého Rostasa, podal na neho trestné oznámenie a zlý Rostas má ešte tú drzosť, že čosi pletie o tom, že sa ho to dotklo a že by nebodaj chcel ešte odškodnenie.

Veď Juraj Smatana „ stojí v prvej línii boja za demokraciu, za rozvoj kritického myslenia …“

A kto to povedal? Nuž nikto menej významný ako predstaviteľ Sokratovho inštitútu.

A kto, že je to Sokratov inštitút? Nuž, milí priatelia, to je vznešená vzdelávacia inštitúcia, ktorá vychováva našu zlatú mládež a kde prednáša kritické myslenie – hádajte kto?

No predsa nikto menší a menej významný ako stredoškolský učiteľ Juraj Smatana.

Ten Juraj Smatana, ktorého kritické myslenie je na úrovni komunistického politruka minulého režimu. Je na úrovni politruka, ktorý neustále kritizoval zahnívajúci kapitalizmus. A pochválil ho súdruh vedúci okresnej pobočky VUML / pre mladších – večerná univerzita marxizmu a leninizmu. Tam chodili temer povinne všetci riadiaci hospodárski pracovníci aby boli dosť uvedomelí /. Súdruh politruk stojí v prvej línii boja proti zlému kapitalizmu, stojí v prvej línii boja za kritické myslenie.

A tento statočný bojovník za demokraciu, Juraj Smatana naozaj neváha a udáva. Aby zvýšil svoju produktivitu práce pri ochrane nás občanov pred zlými myšlienkami, založí na internete akúsi amatérsku napodobeninu komunistického centrálneho výboru na dozor nad demokratickým smerovaním našej tlače a internetu  a pravidelne hodnotí, čo sa deje v médiách a zostavuje zoznam konšpiračných médií a webov, rozposiela ho naivným a hlúpym, ale na druhej strane celkom úspešným podnikateľom  – ako to ide dohromady, vie len sám Smatana – aby im oznámil, ktoré médiá sú ideologicky závadné a konšpiračné a nedemokratické, a aby tam nedávali svoju reklamu.

Kultúrnym inštitúciám dáva rady a pokyny koho by nemali v žiadnom prípade pozvať na vystúpenie. Nemýľme sa vážení čitatelia, on neradí len vysokoškolským dekanom, že nemajú pozvať Rostasa na konferenciu, čo by možno aj bolo ako tak v poriadku, ak je tá konferencia vedecká, ale na druhej strane Smatanova zaľúbenosť a nafúkanosť ideologického inkvizítora s ktorou si trúfa radiť a doporučovať vzdelanejším a funkčne vyššie postaveným odborníkom ako je on, stredoškolský učiteľ, mi naozaj pripomína zlaté časy socializmu, dokonca až toho najhoršieho v 50 rokoch. Smatana ide ešte ďalej, radí aj okresným knižniciam koho môžu pozvať na obyčajnú nevedeckú besedu s čitateľmi.

A keďže sa mu darí a postupne vychováva aj mladú generáciu ku kritickému mysleniu ala Smatana, založil si už aj akúsi napodobeninu ústredného výboru strany, alebo, aby som sa ho náhodou nedotkol, odbornej, ba až vedeckej komisie, a teraz už spoločne hodnotia a zostavujú zoznamy nevhodných médií a pripravili si na to aj celú škálu kritérií.

Ešte šťastie, že Juraj Smatana nemá v rukách aj výkonnú moc, ale to chvalabohu nemá.

Viem si predstaviť, ako ho to môže v jeho revolučnom boji v prednej línii za demokraciu a lepšie zajtrajšky hnevať. On by tu už urobil poriadok.

A že tento stredoškolský učiteľ, odborník na Rostasa a konšpiračné teórie bol dokonca aj poradcom premiérky Ivety Radičovej, a dnes je poradcom poslanca Jána Budaja je nielen prejavom krízy hodnôt, nielen prejavom marazmu v ktorom sa spoločnosť postupne ocitla, to už začína byť pomaly aj desivé.

Potom sa milí priatelia nečudujme, že keď verejne povie nejaká celebrita, povedzme, že sa volá Adela Vicencová Banášová, že občas číta časopis Zem a vek, ba že sú tam podľa nej aj zaujímavé články, tak okamžite napíše spisovateľ Michal Hvorecký, tento našťastie nie je môj kamarát, toľko takýchto statočných kamarátov by som už naozaj nerozchodil, napíše odvážny, demokraciu zachraňujúci ideologický pamflet v ničom nezaostávajúci za komunistickými honbami na nepriateľa.

Ba v niečom predsa len áno. Komunisti zakazovali celé druhy umenia, celé skupiny umelcov, vyhadzovali ľudí z práce za ich názory a postoje, ale predsa len, neviem si spomenúť, žeby niekoho prenasledovali, lebo sa priznal, že číta nejaký časopis, navyše, ak ten časopis vychádza legálne a je bežne v predaji.

Stačí? Ešte nie?

No dobre. Kto chce kam, pomôžme mu tam.

A keď si tá istá Adela Vicencová Banášová odmietne pri zábavnom programe v televízii, ktorý moderuje,  pripnúť odznak ALL FOR  JAN, a je mi úplne jedno či preto, že ho nechce mať na prsiach, alebo jej nepristane, alebo.. alebo … tak sa do nej odvážne pustí v Denníku N dokonca sám najväčší Martin Šimečka.

Tak toto milí priatelia nebolo naozaj ani za socializmu. Kritizovať niekoho v novinách, že si nedal správny odznak.  Alebo ak, tak nanajvýš v päťdesiatych rokoch, ale to neviem posúdiť, našťastie som sa narodil až po smrti generalisima a jeho domáceho vystrašeného poskoka.

No a tak sa trochu obávam, či sa 50 rokov po okupácii Československa v 68 roku, 30 rokov po novembri a budovaní demokracie na slovenský spôsob, nedostávame mentálne na úroveň päťdesiatych rokov socializmu. Či sa nedostávame na úroveň, keď udavačstvo je nielen normálne, ale dokonca v pravicovej tlači aj veľmi uznávané, keď ideológia a správny názor budú opäť pozorne sledované.

Veď aký je rozdiel medzi spomínanou celebritou a obyčajným občanom? Temer žiadny. Celebrita je známejšia. Po nej môžeme kľudne prísť na rad aj my, obyčajný občania.

Na celebrity bude dávať pozor Šimečka, ovenčený vyznamenaniami od prezidenta Kissku a stredoškolský učiteľ Smatana, poradca neviem koho.

No a  na nás, plebs, bude dohliadať hocijaký trkvas z ulice.

Sú chvíle, keď si vravím, že najväčšou zárukou demokracie na Slovensku je Mečiarova slovenská kapitálotvorná vrstva, privatizéri z obdobia Mikuláša Dzurindu, všetci tí Kočnerovia, Ruskovia, Penťáci, alebo hoci aj malí Baštrnákovia, pretože oni nikdy nedovolia aby sa sem vrátil socializmus alebo iná forma totality. Tí si už toľko nahrabali, že ani len teoreticky nedopustia, aby nebodaj prišlo k zásadným zmenám režimu a oni nebodaj prišli o svoj majetok.

V tom je môj optimizmus. Kým tu máme tých, ktorí nám a štátu kvalitne pustili žilou a utešene sa na tom nabalili, tak sa hádam o osud demokracie báť nemusíme.

Na politikov sa už nespolieham hádam pätnásť rokov. Možno aj viac.

http://jabrezina.blog.pravda.sk/2018/03/25/platforma-za-slusne-slovensko-a-moj-otvoreny-list/

http://tv.teraz.sk/

http://tv.teraz.sk/kaviaren-na-patronke/x6rqklo180832-024-015_kaviaren_20180809/15334/

zdroj:http://jabrezina.blog.pravda.sk/2018/08/27/vraciame-sa-50-rokov-po-okupacii-v-68-roku-do-mentalnej-urovne-50-tych-rokov-socializmu/

Komentáře

Pro přidávání komentářů se musíte přihlásit / registrovat

Facebook komentáře