Facebook Twitter RSS

O CFP!  | 

Czech English French German Russian Spanish

ads

Otcovia a deti

Hodnocení uživatelů:  / 0
NejhoršíNejlepší 

  • sancho
Štyridsať rokov po sne o socializme s ľudskou tvárou, dvadsať rokov po záblesku viery v zrod nového spoločenstva žijeme čas, keď sa kapitalizmus na karnevale globálnych financií pripravil o svoju poslednú masku - masku slobody. Je zaujímavé pozorovať, ako sa aktéri a pamätníci námestí plných sivých polyesterových búnd, zasnežených východoeurópskych účesov a neprofesionálnych tribúnov hádajú o to, komu ostala väčšia časť revolučnej legitimity.

Na všetkých striehne dvojitá pasca. Neobratní môžu skĺznuť do étosu hyperbolizovaných a sakralizovaných spomienok na vlastné pôsobenie. Iní sa snažia v rozpakoch pridať k oslavám udalosti, s ktorou sa stále veľká časť obyvateľstva nevie stotožniť. Zrejme najhoršie sú na tom tí, čo považujú študentskú vzburu za výsledok manipulácie tajných síl, či už vonkajších, alebo vnútorných. Prirovnať k nim môžeme už iba hŕstku, ktorá uverila, že nie státisíce, milióny, ale oni a ich pár priateľov zvrhli režim.

Vo všetkých dokumentoch - dobových či selektívnych, motivovaných snahami o zmocnenie sa ducha Novembra - vystupuje zarážajúco málo tých, ktorí počas generálneho štrajku prestali pracovať. Bezmenná masa miliónov slovenských revolucionárov nemá ani po dvadsiatich rokoch priestor vo fabrikovanej spomienke, nemá nadáciu, nemá ani cenu a poďakovanie. V lepšom prípade sa môže zúčastniť na kolektívnej spomienke, v horšom je odsúdená na pochybnosti o tom, čo vlastne chcela.

Je mnoho vecí, ktoré mnohí z nás nechceli. Medzi ne patrí takmer všetko, čo dnes v tejto krajine máme. Politických oligarchov, bezohľadných developerov, nenásytné investičné fondy, dvojcifernú nezamestnanosť, vedúcu úlohu nie jednej, ale šiestich strán.

Máme aj premenu davu na zvnútornenú masu, v ktorej sme si každý sám sebe prázdnou ulicou, osamelými divákmi s pukancami. Nie všetci pociťujeme November ako víťazstvo a nie všetci by sme si dnes išli dať druhé kolo do ringu na námestiach. Nie preto, že sme nechceli cestovať, túžili po jakešovskom mlieku za dve päťdesiat alebo chceli vymeniť káblovú televíziu za federálnu jednotku, rozladenú ORF či Prior za Aupark. Ale preto, že nezanedbateľná časť ľudí, ktorá bola v uliciach, má dnes pocit, že sa stali obeťou pyramídovej hry na demokraciu.

Hranica politického mandátu rastie úmerne k zvyšujúcim sa investíciám, nevyhnutným na jeho získanie, a k radikálnemu prepadu volebnej účasti. Voľby - vrcholový korektívny mechanizmus liberálnej demokracie - sa stali nepríjemnou prekážkou, zdolateľnou iba vďaka hyperfinančnému dopingu a alianciám s oligarchami. Voľby sa stali nie prostriedkom, no cieľom, ktorý definuje biznis plány politických klanov.

Za dvadsať rokov sme vybudovali také inštitúcie, že Slováci veria najviac Európskemu parlamentu. Provízie sa stali nevyhnutnou súčasťou personalizovaného kapitalizmu, v ktorom si jednotlivé politické klany delia bohatstvo krajiny. Jedni sa klaňajú súkromnému vlastníctvu, ktoré má údajne lepšie motivovať k starostlivosti a zveľaďovaniu. Druhí našli pohodlnejšiu cestu a súkromné vlastníctvo si urobili zo štátu - teda z nás všetkých. Nezamestnaní sa v televíznych správach boja ukázať svoju tvár, obete organizovaného zločinu často ani nepodajú trestné oznámenie a politika sa rýchlo stala nástrahou, v ktorej môžeme stratiť česť, cnosti a priateľov.

Kapitalistická štvorročnica, počas ktorej plníme plány na zvýšenie produkcie áut, plazmových televízorov, odoslaných esemesiek do reality show je naším novým liturgickým kalendárom.

Neústavné spolky s názvom Koaličná rada rozhodujú o tisícoch kľúčových miest vertikálnym spôsobom, ktorý nemá nič spoločné s požiadavkami z Novembra ´89. Vedecký kapitalizmus so svojimi štatistikami rastu, Windowsom 7 a diaprojektormi premenil mnohé ľudské nedokonalosti na dokonalú nehumánnosť. Svet pred rokom 1989 bol pomalý, malátny, perverzne kontemplatívny. Svet po je perverzne rýchly, „kontoplatívny". Len my ostávame malátni.

Aj napriek tomu nemusíme nariekať za stratou novembrového času milosti, keď Slovensko jediný raz v histórii spoznalo slobodu, rovnosť a bratstvo. Nemusíme fňukať ako pustovnícki intelektuáli nad technológiami, ktoré urobili príchod nového času závratnejším. Bolo by naivné myslieť si, že sme v Novembri nemali ako vedieť, čo chceme, keď to, čo dnes máme, už vtedy vedelo, že mu patríme.

Umelé prerušenie rodiaceho sa plodu nového spoločenstva ostáva najťažším dedičstvom revolúcie. Bez snov o bezhriešnej, pôvodnej jednote, s úctou ku každému jedinečnému osudu ľudí musíme povedať, že porevolučné obdobie rozbilo krajinu na tisíce úlomkov, v ktorých vidíme iba časti našich životov.

Slovenská občianska vojna ťahajúca sa naprieč našimi dejinami od protihabsburských povstaní cez vznik prvej republiky, vystúpenie proti nacizmu až po sovietsku okupáciu dostala nový dych. Živia ju politici, ktorých jediným remeslom sa stalo oplzlé narábanie so strachom a nenávisťou. Živia ju malomeštiaci svojím strachom o oplzlé majetky. Živia ju médiá voyerským znásilňovaním skutočnosti sveta. Živia ju všetci ostatní obscénnou dezorientovanosťou a spotrebiteľským úpalom.

A nakoniec, živia ju revoluční príslušníci hlavného prúdu, ktorí dnes mainstream vydávajú za tvorivé miesto uvažovania a slobody. Napriek tomu, že sa už dávno stali súčasťou represívneho aparátu, keď túto krajinu zaviedli prvý raz od roku 1939 do vojny.

Kto sníval v Novembri ´89 o tom, že chce byť občanom Európskej únie, NATO a zároveň čítať Báječnú ženu a mať v regáloch banány, musí byť spokojný. Kto má radšej aktívny bifidus ako termix, musí byť šťastný. Podľahnúť banánovej fatamorgáne, ktorú kritizuje bývalá podzemná evanjelická východonemecká cirkev, je vecou výberu.

Víťazné zavŕšenie vedeckého materializmu v neosobných a derealizovaných nákupných centrách je úspechom posledných štyroch štvorročníc.

Obnova majetku cirkví v hodnote prevyšujúcej rozpočty afrických krajín sa tiež stala pre mnohých zadosťučinením.

Ukončenie pyramídovej hry a zúženie mocenského centra na porady na lodiach v Monaku, ranči na Záhorí alebo v petržalskej reštaurácii je istou formou vertikálnej transparentnosti. Potupná premena krajiny na montážnu halu a neskôr i kasíno - aj taká je premena našich snov z Novembra na nočné mory. No a ako nespomenúť prudké zvýšenie umeleckej produkcie našich televízií, ktoré konečne mohli tvoriť v slobodných, trhových podmienkach.

Ak nám naozaj ostala jedna vec z Novembra, tak je to poznanie, že stav sveta nie je fatalitou. Nie je síce jasné, ako dialektický kapitalizmus vysvetľuje vzťah medzi etikou, slobodou a voľným trhom, no zdá sa, že už aj tieto kánonické dogmy nadobro vyčerpal. Spred dvadsiatich rokov sme si priniesli pocit bezstarostnosti, smútku, obraz priečelia obchodného domu Dunaj oblepeného slovami odvahy.

Sloboda - vnútorná a spoločenská - nie je našou dnešnou realitou, ale iba matnou spomienkou na niekoľko novembrových dní. Na dni, keď sa zrodilo nové spoločenstvo, neznesiteľná ľahkosť bytia, ktorú sme dnes stratili. Nesmieme si slobodu a bezstarostnosť mýliť s ľahostajnosťou. Budeme ich pestovať ako najdrahšiu spomienku, ako požehnanie, ktoré nás zasiahlo všetkých, ako výzvu, že sa revolúcia neskončila.

 

Převzato z Le Monde Diplomatique JTT, text byl také publikpován ve slovenském týdeníku Žurnál

Komentáře

Pro přidávání komentářů se musíte přihlásit / registrovat

Facebook komentáře