Fidel Castro - Vážili si ho na celom svete tak jednoduchí ľudia, ako aj intelektuáli

Vyhranené názory na sociálnu spravodlivosť na Kube, v Latinskej Amerike a neskôr aj na celom svete (keď sa stal výraznou postavou Hnutia nezúčastnených krajín) mu však vytvorili aj úhlavných, neraz zúrivých nepriateľov. (Smutné je, že po jeho smrti niektorí z nich, a nechýbali medzi nimi ani predstavitelia slovenských proamerických médií a politikov, dali voľný priechod svojej jedovatosti.)

Po neúspešnom pokuse skupiny - vedenej mladým populárnym právnikom F. Castrom, ktorý bol nacionalistom, odporcom kolonializmu, vplyvu USA na Kube a predovšetkým diktatúry F. Batistu - o útok na kasárne Moncada 26. júla 1953 sa mohlo zdať, že ide len o jeden z mnohých prejavov latinskoamerického „politického folklóru". Slávna Castrova reč pri obhajobe na súde, ktorá vošla do dejín ako jeden zo skvostov politických prejavov a zakončila sa dnes už legendárnym výrokom „Dejiny mi dajú za pravdu", naznačovala, že nejde o človeka, ktorý túži len na nejaký čas získať vládu nad krajinou, zbohatnúť a potom ujsť kade ľahšie.

Za necelé dva roky bol F. Castro aj so svojimi druhmi po amnestii prepustený na slobodu. Nakrátko odišiel do Mexika, no už v decembri 1956, sa vrátil na jachte Granmana na čele 82. revolucionárov, ktorí sa pustili do boja za ideály slobodnej Kuby. Za dva roky postupne, po bojoch, obsadili celý ostrov. Na ich stranu sa spontánne pridávali široké vrstvy obyvateľstva. Keď sa dozvedel americký prezident D. Eisenhower, že na začiatku roka 1959 na Kube vypukla revolúcia a diktátor Batista utiekol z ostrova, čudoval sa, prečo sa Kubánci búria, keďže podľa neho, sa vraj až tak zle nemali.

Vzhľadom na svoje ideály a rétoriku F. Castro Washingtonu neimponoval. Establišment dúfal, že sa stratí v sérii prevratov, ktoré v boli v tom čase v Latinskej Amerike a Karibiku priam na dennom poriadku. No prerátal sa... F. Castro išiel neochvejne za svojim cieľom a postupne sa stal marxistom. Nielenže nadviazal kontakty s Moskvou, ale pristúpil aj k znárodneniu kubánskych i amerických podnikov a spoločností, čím si vyslúžil otvorené nepriateľstvo Washingtonu. Po neúspešnom pokuse o vylodenie kubánskych emigrantov podporovaných CIA v apríli 1961 sa veľká časť sveta postavila na stranu Kuby. Kuba sa najmä v očiach rozvojového sveta stala ostrovom slobody, čo začiatkom 60. rokov minulého storočia znelo celkom ináč ako dnes, keďže opornými stĺpmi neoliberálnej Západom hlásanej slobody sa aj v najchudobnejších štátoch stali zisky, konzumerizmus, manipulácia a možnosť hlásať akékoľvek nezmysly odtrhnuté od skutočných problémov života ľudí.

USA na Kubu uvalili embargo, ktoré trvá, napriek vlaňajšiemu otepleniu vzťahov medzi Havanou a Washingtonom, dodnes. No socialistická Kuba napriek zmenám vo svete, opustená svojimi bývalými spojencami a vystavená nemilosrdnému tlaku a intrigám Washingtonu, vydržala slobodná. Nie je štátom, kde sa žije v prepychu, ale pri porovnaní s tým, čo je v iných štátoch Latinskej Ameriky a Karibiku, sa na Kube takmer nestretneme s negramotnosťou. Je zaistená elementárna zdravotná i sociálna starostlivosť, neexistuje masová chudoba, hlad či bezdomovectvo.

Kuba svojou politikou nikdy nikoho neohrozovala, musela zvádzať boj za prežitie štátu a jeho obyvateľov. Napriek žlčovitosti všetkých útokov na castrovskú Kubu, je vo svete aj dnes mnoho ľudí, pre ktorých je jej systém príťažlivý, a tak je zrejmé, že Fidel Castro je a zostane jeho symbolom. Veď napr. koľkým chudobným ľuďom najmä v Latinskej Amerike pomohli kubánski lekári...

F. Castro získal jedinečný svetový unikát. Stal sa politikom, na ktorého bolo v dejinách spáchaných a pripravovaných najviac atentátov (pritom vo väčšine z nich mala prsty CIA). A je jedno, či ich bolo 638 alebo len 634 - ak by to bol aj oveľa menší počet, napriek nim sa mu nič nestalo a dožil sa úctyhodného kmeťovského veku. A až do sklonku života, aj keď pre zdravotné komplikácie, postupne odísť z najvyšších štátnych i straníckych funkcií, sa neustále sa zaujímal o dianie na Kube i vo svete, komunikoval s médiami, stretával sa s domácimi i zahraničnými delegáciami. Zo svojich ideálov, ktorým žil a ktoré presadzoval, nič nezľavil.

V mysliach tých, ktorí uznávajú hodnoty skutočnej (a nie zmanipulovanej) sociálnej slobody a spravodlivosti, zostane F. Castro - napriek útokom voči jeho osobe i Kube - navždy zapísaný ako veľký bojovník za tieto ideály. To, čo urobil, zanechalo nezmazateľnú stopu v 20. storočí, pretrváva a bude pokračovať. Mnohé z toho, čo začal, zostalo nedokončené a čaká na nasledovníkov, lebo z toho, čo ponúkol najmä rozvojovému svetu, Západ vedený USA, minimálne za ostatné štvrťstoročie, nič dobré nepriniesol. A dejiny Fidelovi zatiaľ skutočne dávajú za pravdu.

Zdroj: doc. PhDr. František Škvrnda CSc., Fakulta medzinárodných vzťahov Ekonomickej univerzity v Bratislave / LT

http://voltaire.netkosice.sk/index2.html