Facebook Twitter RSS

O CFP!  | 

Czech English French German Russian Spanish

ads

Kubánske embargo a chudoba na Haiti

Hodnocení uživatelů:  / 1
NejhoršíNejlepší 

  • kuba-doktori
Prednedávnom som dostala mail z nadácie Človek v ohrození, v ktorom ma už po miliónty raz vyzývali priložiť ruku k boju proti režimu bratov Castrovcov na Kube a zasadiť sa tak za slobodu v krajine, kde sa ľudské práva podľa zákonitostí všeobecne platnej hystérie porušujú azda najviac na svete. Z tej istej organizácie dostávam v týchto dňoch výzvy na pomoc zemetrasením postihnutého Haiti.

Jedným z akútnych dôvodov pomoci je okrem prírodnej katastrofy aj skutočnosť, že Haiti je „jedna z najchudobnejších krajín na svete". To isté však pravidelne počúvam aj o Kube v súvislosti s Castrovou diktatúrou, ktorá tú skazu spôsobila. A práve preto vyvinuli USA vynikajúci humanitárny prostriedok, ktorý aj na poslednom Valnom zhromaždení OSN v októbri 2009 odmietli zrušiť - polstoročie trvajúce hospodárske embargo. O Haiti nepočuť ani v súvislosti s diktatúrami, neslobodou, ani so žiadnym embargom a málokedy s chudobou. Sledujúc tak aktuálne správy ostávam náhle v pomykove. Lekár vedúci medzinárodný tím oznamuje, že pomoc prichádza pomaly, nie je dostatok vody, liekov ani lekárov. Prezident USA v stredu 13. januára potvrdil, že na Haiti pošle dvetisíc príslušníkov námornej pechoty s humanitárnou pomocou prvoradého významu: riadenými strelami Sidewinder - čo nijako nevybočuje nad rámec prostriedkov budovania demokracie v týchto končinách, naposledy v Kolumbii či v Hondurase. Fidel Castro tvrdí, že na Haiti už dávno pracujú stovky kubánskych humanitárnych pracovníkov,  predovšetkým lekárov, a to dokonca celé tie roky, čo ho tlačí ono humanitárne pôsobiace embargo a na Kube ľudia žijú v chudobe. Okrem obviňovaní z obrovskej neslobody zaradili USA Kubu na zoznam najnebezpečnejších teroristických štátov. Asi aj preto, že kubánski zdravotníci pomáhajú vo všetkých oblastiach sveta, ktoré to akútne potrebujú, a namiesto jednorazových charitatívnych zásielok školia priamo na Kube zadarmo budúcich lekárov pochádzajúcich z najpostihnutejších  končín sveta a vrstiev obyvateľstva. Áno, aj v súvislosti s lekárskymi školeniami vo Venezuele som v slobodnej a demokratickej tlači čítala, že kubánski lekári v skutočnosti šíria komunistický mor. Apropo Venezuela. Podľa Audrey Fournierovej z francúzskeho denníka Le Monde Hugo Chávez priamo obvinil USA zo spôsobenia zemetrasenia. Autorka venezuelskú a kubánsku pomoc ironizuje (iste, takých zdrojov nájdete habadej) ako prejav ziskuchtivého či falošného priateľstva. Nevraviac o tom, že o kubánskej pomoci sa všeobecne mlčí, a svetovými médiami sa šíria predovšetkým informácie podobného typu, ako podáva Fournierová. Tá napríklad argumentuje prazvláštnym argumentom, že venezuelský tím je  v porovnaní s kubánskym žalostne malý. Môžem sa len opýtať, aký veľký by asi mohol byť, keby pred niekoľkými rokmi nebol prebehol vzdelávací program medikov (áno, tá komunistická akcia), v ktorom kubánski lekári vyškolili prvú silnú generáciu zdravotníkov v samotnej Venezuele. Veľmi pravdepodobne žiadny, nevraviac o komunite haitských lekárov v Caracase. Veľmi pravdepodobne sa na Haiti nachádza viac venezuelských lekárov, ako tam vyslalo, povedzme, Slovensko. Veľmi pravdepodobne sa nikomu nechce vyťahovať fakty o polstoročnom vplyve kubánskych zahraničných lekárskych vzdelávacích a záchranných programoch a veľmi pravdepodobne nás väčšmi zaujmú správy, ako sa Ján Hrušovský spoločne s Monikou Beňovou zavreli do klietky na Hviezdoslavovom námestí, bojujúc tak za slobodu na Kube. Podrobne o kubánskom zdravotníctve však inokedy.

Kuba patrí medzi najchudobnejšie krajiny na svete. Za to, samozrejme, môže diktátorský komunistický režim. Čo je však príčinou obrovskej chudoby na Haiti? Pýta sa to vôbec niekto? V súvislosti s tým ľudsko-právnym nadáciám a väčšine z nás ani nepríde na rozum hľadať odpoveď, vystačíme si so skonštatovaním a finančnými zbierkami pre pocit pomoci svetu, keď sa pod ním zatrasie zem a svedomie. Mimovoľne mi prichádza na um výrok Héldera Pessoasa Câmaru (1909 - 1999), brazílskeho arcibiskupa, ktorý sa ako jeden z mála nesústredil na charitu hasiacu prejavy negatívnych javov, ale na podstatu javov samotnú: Keď hovorím o chudobe, nazývajú ma svätým. Keď sa pýtam na príčiny chudoby, nazývajú ma komunistom.

Haiti, to je akási banánová republika, kde pobehuje straaaaašne veľa černochov. Ich chudoba? To je predsa tradičný kolorit. Černosi sú chudobní všade, aj v USA, pravdepodobne preto, že sú straaaaaaašne leniví, nechce sa im pracovať, skrátka chybná rasa, ako naši cigáni. Na ktorého paroma sa hrdia tým, že sú prvou slobodnou černošskou republikou? Na ktorého paroma chcú nezávislosť, keď nevedia, čo s ňou a poriadok bielych kolonizátorov im nevonia? To preto tam nemajú poriadne školy, nemocnice, preto sú špinaví, hladní, bosí, preto neprestajne modlikajú o pomoc, preto dnes nedokážu lepšie čeliť prírodným katastrofám, preto musia USA udržiavať poriadok zbraňami, keď sa v médiách obete nešťastia náhle stanú zvieratami trhajúcimi sa o jedlo,  preto utekajú k severoamerickým brehom a čakajú, že tie im pomôžu.

Skúste však napomôcť tomu, aby si dokázali pomôcť sami, ako to robí napríklad Kuba alfabetizačnými, zdravotníckymi a inými kampaňami, alebo to uveďte niekde ako prejav základného dodržiavania a rešpektovania ľudských práv. Stanete sa komunistom či osobou s extrémistickými názormi, aké v slobodnej spoločnosti slušný človek nemôže vysloviť. Bezprostredne po prírodnej katastrofe sa na Haiti dostavila medzinárodná pomoc - z Kuby, Venezuely, Čile, Kolumbie, Španielska, Kanady, Číny a iných krajín, z ktorých všetkým to  trvalo kratšie, ako by to mohlo trvať z tisíc kilometrov vzdialeného Miami. Obamov minister obrany Robert Gates to okomentoval slovami: „Neviem, ako mohla vláda zareagovať rýchlejšie a lepšie." Ktovie, či sa ho na to niekto pýtal, no možno by bolo zaujímavé poznať jeho stanovisko ku skutočnosti, že zatiaľ čo až do roku 1994 poskytovali USA azyl všetkým Kubáncom, ktorým sa podarilo doplávať k severoamerickým brehom, utečencov z Haiti priamo posielali na základňu Guantánamo. Prečo Kubánci (aspoň niektorí) áno, a Haiťania nie? Jednoducho preto, že Kubánci by mohli posilniť anticastrovskú politiku a preto aj embargo, ktoré je v súčasnosti platné predovšetkým zásluhou ich neobyčajne vplyvného zastúpenia v Kongrese. No a Haiťania, to by boli len hladné čierne drzé asociálne krky navyše, o ktoré sa v ich domovine namiesto exilových bratov a sestier s trochou pomoci postarajú tie dobré, „slobodné" diktatúry.  Okrem toho je Kuba, a to predovšetkým zásluhou Haiti, nočnou morou každej severoamerickej vlády minimálne od konca 18. storočia. Dôvod je v zásade jeden jediný, a sú ním -  černosi.

Haiti malo na vývoj na Kube vplyv oddávna, a Kuba ovplyvňovala vývoj v obidvoch Amerikách prakticky od prvých rokov kolonizácie. Aj preto ju v roku 1761 kubánsky kronikár José Martín Félix de Arrate y Acosta nazval kľúčom od Nového sveta. Ovládať Kubu znamenalo udržiavať rovnováhu mocenských záujmov európskych mocností, ako aj krehkú hranicu medzi Amerikou anglosaskou a Amerikou, ktorá sa stala jej „zadným dvorom". Bola to Amerika, kde napriek domíniám prevažovali rasy farebné, v Karibiku dokonca do tej miery, že na desať percent bielych otrokárov na Hispaniole, neskôr Saint-Domingue, dnes Haiti, pripadlo 90 percent čiernych otrokov. Prvé veľké problémy začali bielym usadlíkom v Novom svete spôsobovať už pôvodní Haiťania, ktorých vodca Hatuey po trpkých skúsenostiach vyvražďovania svojho národa na Hispaniole viedol aj indiánske revolty na Kube. Obrovský ekonomický zisk bielych otrokárov neskôr zaručovalo neobmedzené množstvo otrokov dovážaných do Karibiku, z ktorých veľká časť sa distribuovala do Severnej Ameriky. Celkom prirodzene sa to ukázalo ako Pyrrhovo víťazstvo, pretože práve obrovská prevaha čiernych otrokov na vtedajšom najbohatšom karibskom ostrove Saint-Domingue viedla k úspešnému, pol miliónovému povstaniu krátko po francúzskej revolúcii, v roku 1791. Povstanie trvalo krátko a bolo mimoriadne drastické. Správy o hrôzach masakrov a znásilňovaní sa stali pevnou súčasťou životného pocitu Karibiku a v belošskej populácii na blízkej Kube panoval strach, že sa po vzore Saint-Domingue chopí zbraní aj černošská väčšina na Kube. O tom, ako veľmi sa haitské povstanie vpísalo do kubánskeho povedomia, svedčí predovšetkým romantická kubánska literatúra 19. storočia, či dnes už klasický kubánsky film Lucía (r. Humberto Solás, 1968). Lenže aj samotné USA s tesnou blízkosťou otrokárskeho Juhu ku karibskej oblasti sa zaoberali hororovým scenárom, aký vplyv by mohla mať samostatnosť karibských černošských štátov na otrokárske zriadenie Juhu. Navyše, aj medzi belošským kubánskych obyvateľstvom sa zdvíhali hlasy za zrušenie otroctva (o jedenásť rokov skôr, ako vyšiel slávny abolicionistický román Severoameričanky Harriet Beecher Stoweovej Chalúpka strýčka Toma (1852), publikovala  kubánska spisovateľka Gertrudis Gómez de Avellaneda vôbec prvý román s tematikou rasovej rovnosti - Sab).

Náhle sa otázka vlastníctva Kuby začala vnímať ako záležitosť národnej bezpečnosti USA. Americké záujmy po prvý raz definoval minister zahraničných vecí John Quincy Adams, ktorý potreboval mať istotu, že sa Kuba a Portoriko nedostane pod iný ako španielsky vplyv, z ktorého by ako „zrelé ovocie"  mala prirodzene odpadnúť do náruče USA. Doktrína prijatá prezidentom Monroeom 2. decembra 1823 hovorí: Kuba a Portoriko sú prirodzenými príveskami severoamerického kontinentu... Existujú zákony gravitácie v politickom rovnako ako aj fyzikálnom svete: Rovnako ako jablko búrkou oddelené od svojho rodného stromu nemôže nespadnúť na zem, Kuba násilne odpojená od neprirodzeného spojenia so Španielskom a neschopná vlastnej existencie môže gravitovať jedine k severoamerickej únii, ktorá, podľa rovnakého prírodného zákona, ju nemôže nechať spadnúť mimo svoju náruč.

Naposledy „kubánske ovocie" s dočasným úspechom spadlo do americkej náruče v roku 1898, keď  sa ukončila vojna za nezávislosť od Španielska, po ktorej Kuba prešla do sféry vplyvu USA. Republikánsky senátor Orville Platt presadil v roku 1901 v Kongrese dodatok, ktorý zabezpečoval vládam USA koloniálnu kontrolu nad Kubou aj bez trvalej americkej okupácie. Americká základňa v zátoke Guantánamo je dôsledkom siedmeho paragrafu Plattovho dodatku a embargo uvalené na Kubu už polstoročie je jeho novodobým napĺňaním. V roku 1996 našiel svoju obdobu v znení Helmsovho-Burtonovho zákona.

Keď najnovší prezident USA obhajoval potrebu zachovania kubánskeho embarga, argumentoval presne tými istými slovami, ako argumentovali jeho predchodcovia v časoch, keď sa černošské nebezpečenstvo stalo základnou otázkou „národnej bezpečnosti USA".  Uviedol, že je v „záujme štátu a štátnej bezpečnosti" v rámci Zákona o obchode s nepriateľom, prijatom v roku 1917 pre obdobia vojen (!), udržať v nezmenenom stave hospodárske sankcie voči Kube. Z podobných príčin realizovali USA priebehu 20. storočia na Haiti iný druh politiky genocídy, o čom sa už nedávno písalo aj na tomto portáli. Barackovi Obamovi nemôže stačiť časť černošského pôvodu, aby si uvedomil, čo je najpôvodnejšou príčinou militantného postoja najbohatšieho štátu voči jeho najbližším susedom žobrajúceho tretieho sveta usilujúcemu sa uchovať si ľudskú a národnú dôstojnosť. Nemohol by mu na to samozrejme stačiť ani celý černošský pôvod. Musel by, podobne ako väčšina z nás, prejaviť záujem o geopolitické a historické kontexty. A musel by mať, pravdaže, aj oveľa väčší manévrovací priestor. Zatiaľ je jasné, že v manželskom trojuholníku Kuba, Haiti, USA zohráva posledná menovaná krajina úlohu despotického (ne)partnera, ktorý nedokáže adekvátne reagovať v situácii, keď môže byť jeho despotickosť odhalená na najcitlivejšom mieste. Tým miestom je, ako sa dá ľahko vyvodiť, obyčajný a hlboko vkorenený rasizmus, dedičstvo európskeho kolonializmu.

Aj napriek genocídnej ekonomickej vojne, ktorú USA vedú voči Kube od júla 1960 a v ktorej ich podporujú už iba Izrael a Palau, aj napriek opakovaným aktivitám štátneho terorizmu vedených v Karibiku a v Latinskej Amerike v rámci Operácie Condor koordinovanej CIA s ťažiskom v 70-tych a 80-tych rokoch 20. storočia, napriek desiatkam teroristických útokov zastrešených organizáciou CANF, resp. FNCA (Fundación Nacional Cubano Americana) či National Endowment for Democracy (za všetky spomeniem len výbuch kubánskeho lietadla v roku 1976 či útok v havanskom hoteli v roku 1997),  napriek tomu, že hlavným aktérom týchto zločinov Orlandovi Boschovi, Luisovi Posadovi Carrilesovi, Jorgemu Masovi Canosovi, Josému Basultovi a iným USA de facto poskytujú bezpečný azyl, napriek tomu, že od roku 2004 sa na podporu kubánskeho embarga investovali stovky tisíc dolárov,  napriek tomu, že väčšina investícií USA smeruje v Latinskej Amerike a Karibiku dlhodobo a aj v poslednej dobe do budovania takmer výlučne vojenských základní - Kolumbia či nedávny puč v Hondurase, napriek opakovanému narúšaniu kubánskeho vzdušného priestoru, napriek ponižujúcemu zaradeniu Kuby na zoznam teroristických (!) štátov, napriek tomu a napriek mnohému inému má dnes Kuba na Haiti najväčší tím odborníkov, vyškolila najviac lekárov z rozvojových krajín (vrátane študentov z USA, ktorí sa po skončení štúdia na Kube vracajú domov), nezištne ponúka túto pomoc všetkým krajinám vrátane USA. Posledným veľkým gestom je, že Kuba v súčasnej situácii, po požiadaní, bez váhania otvorila pre severoamerické lietadlá svoj vzdušný priestor nad východnou časťou územia. Slovenské médiá z toho nespomenú nič, a asi ani nemôžu, pretože nielenže to nikomu nesedí do scenára, ale o tom málokto vie či vôbec chce vedieť. Muselo by tak zákonite vyplávať na povrch aj to, že niektoré slovenské takzvane ľudsko-právne nadácie sa šírením kolonialistickej propagandy na genocídnom systéme v Karibiku priamo podieľajú .

Vy, ktorí ste hnaní nenávisťou živenou pol minútovými šotmi v médiách, vy, ktorí na hodnotenie nepotrebujete poznanie, len slepé emócie a odmietate vnímať súvislosti, vy, ktorí zovšeobecňujete svoju osobnú skúsenosť a bojíte sa spochybniť svoje čiernobiele videnie, vy, ktorí čakáte od kolonizovaného karibského ostrova tretieho sveta to, čo v tzv. slobodnom svete nie ste schopní ani ochotní sami ponúknuť, vy samozrejme môžete považovať polstoročie trvajúcu medzinárodnú kubánsku pomoc za Castrovu prefíkanú propagandu, či v iných súvislostiach za šírenie komunizmu, a mňa za extrémistickú obdivovateľku latinskoamerických diktatúr (len tých červených, ostatné sú v poriadku). Som si však istá, že pre milióny ľudí na Haiti je to dnes zásadný prejav spolupatričnosti, okamžitej pomoci, rešpektu voči ich najzákladnejším ľudským právam, teda tomu, čo môžeme nazvať elementárnou humanitou.

Převzato z jetotak.sk

Komentáře

Pro přidávání komentářů se musíte přihlásit / registrovat

Facebook komentáře