V nasledujúcom texte sa budem venovať týmto témam:
Rada Európy ako celoeurópska organizácia
Napriek tomu, že dnes sa Rada Európy nepovažuje za príliš dôležitú organizáciu, najmä v porovnaní s EÚ a NATO, jej význam je nezanedbateľný. Pôvodne vznikla v roku 1949 ako prvá politická organizácia pre všetkých Európanov po Druhej svetovej vojne a predstavovala dokonca priestor pre zjednocovanie členov. V čl. 1 Štatútu RE sa spomína potreba „dosiahnuť väčšiu jednotu medzi jej členmi“. Tému zjednocovania čoskoro prebrali európske spoločenstvá, avšak veľmi dôležitou úlohou RE zostal dialóg medzi členskými štátmi, ako aj snaha o sociálny, ekonomický a kultúrny rozvoj Európy. Ďalšími úlohami sú ochrana ľudských práv, podpora demokracie a právneho štátu, boj proti terorizmu či tvorba medzinárodných dohovorov.
RE od 90-tych rokov získala skutočne celoeurópsky charakter a to najmä po vstupe krajín zo strednej a východnej Európy. Niektoré európske štáty sa členmi RE dodnes nestali, najmä Vatikán a Bielorusko. V prípade Bieloruska zohralo zásadnú úlohu referendum o treste smrti z roku 1996, pri ktorom 80% obyvateľov štátu hlasovalo za jeho zachovanie. Zrušenie trestu smrti je však nevyhnutnou podmienkou pre vstup do Rady Európy, pretože táto organizácia považuje trest smrti za zvlášť zásadné porušenie ľudských práv (najmä Protokoly č. 6 a 13 k Európskemu dohovoru o ľudských právach a základných slobodách). Krajiny, ktoré aplikujú trest smrti, RE neprijíma. Avšak aj v prípade zrušenia trestu smrti by členstvo Bieloruska v organizácii bolo dosť otázne.
Napriek neúčasti Bieloruska je však v RE prítomná i východná Európa a to najmä kvôli Rusku. Zaujímavosťou je, že ide o jediné významné politické fórum, kde sú Rusko a štáty EÚ členmi, ale USA nie (v RE majú len status pozorovateľa). Na rozdiel od RE sú v OBSE členmi aj USA aj Rusko a v NATO je USA dokonca dominantným subjektom. Washington preto nemá záujem, aby práve fórum RE ponúkalo odpovede na politické krízy v súčasnej Európe a preto podporuje odňatie hlasovacích práv Rusku, ktoré by znemožňovalo racionálny dialóg s Moskvou v rámci tejto organizácie. USA by však očividne privítali aj úplný odchod RF z RE, čo by zmenilo charakter tejto celoeurópskej organizácie na organizáciu západoeurópsku.
Parlamentné zhromaždenie ako fórum pre dialóg
Pokiaľ ide o samotnú organizáciu, možno konštatovať, že táto je napriek neúčasti USA pod značným vplyvom západných štátov. A hoci je RE organizácia odlišná od EÚ, obe organizácie spolu zdieľajú vlajku i hymnu a v roku 2007 podpísali aj Memorandum o porozumení. Najvplyvnejším orgánom Rady Európy je zrejme Európsky súd pre ľudské práva (ESĽP) v Štrasburgu, ktorý aplikuje dohovory Rady Európy a jeho vplyv cítiť vo všetkých členských štátoch, vrátane Ruska. Každý členský štát je tam reprezentovaný jedným sudcom – tak San Marino, ako aj Rusko. Napriek tomu, že Rusko je najväčší členský štát RE, má v ESĽP veľmi obmedzený vplyv (ruské výhrady voči ESĽP som už analyzoval).
To isté však platí aj pre PZ RE, kde je počet poslancov za Rusko rovnaký ako počet poslancov za Taliansko (18), hoci to nemá ani polovicu obyvateľov RF. Napätia vo vzťahoch Ruska a Západu rezonovali aj priamo v PZ RE. Tie vyvrcholili v roku 2014, keď poslanci prevažne zo západných štátov v roku 2014 odňali ruským poslancom hlasovacie práva. Išlo o problematický krok, pretože nemal oporu v Štatúte RE a formálny spôsob zavádzania sankcií sa stále hľadá. Na tento problém poukazovalo Fínsko, ktoré v RE predsedalo do mája 2019. Ruskí poslanci na odňatie práv zareagovali bojkotom rokovaní, ale keďže sa odnímanie hlasovacích práv každý rok opakovalo, v roku 2017 prestalo Rusko platiť aj členské príspevky. V roku 2019 dokonca hrozilo, že úplne opustí RE a tým zanikne aj toto dôležité fórum pre dialóg Východu a Západu.
Problém dvojakého metra
Samozrejme, že existuje veľa oprávnených výhrad voči RF, avšak členmi organizácie boli či sú aj štáty, z hľadiska demokratických princípov či dodržiavania medzinárodného práva prinajmenšom tak problematické ako Rusko. Spomenúť možno napr. Turecko, ktoré sa členom RE stalo už v roku 1949 a zostalo týmto plnoprávnym členom dodnes, hoci demokratické princípy ani situácia v oblasti ľudských práv tam neboli vždy ideálne. Hlasovacie práva v PZ RE pritom Turecko nestratilo ani v roku 1974, keď jeho armády okupovali tretinu územia Cypru.
Rovnako tak členskou krajinou RE je aj Azerbajdžan, hoci i tam existuje množstvo problémov s demokratickými princípmi a ľudskými právami. Bolo by možné uviesť viacero ďalších príkladov krajín konajúcich v rozpore s hodnotami demokracie a ľudských práv aj zo západnej Európy, veď zakladajúcimi členmi RE boli západné koloniálne mocnosti, ktoré ešte v 50-tych a 60-tych rokoch vo svojich kolóniách aplikovali princípy rasovej diskriminácie.
Za zvlášť problematický treba považovať fakt, že PZ RE na jednej strane odňalo ruským poslancom hlasovacie práva kvôli okupácii Krymu, avšak porušovanie medzinárodného práva zo strany iných členov RE, napr. v Iraku 2003, sankciami neocenilo. To je spôsobené zjavnou prevahou poslancov z členských štátov NATO v PZ RE. Veľmi paradoxným sa však stal aj prístup k poslancom kosovského parlamentu. Tí získali status pozorovateľov v PZ RE krátko po vzniku samostatného Kosova a dokonca existovala reálna šanca, že Kosovo sa stane aj oficiálnym členom RE. Po udalostiach na Kryme z roku 2014 sa však ukázalo, že kosovský precedens s porušovaním územnej celistvosti iného štátu sa môže opakovať aj inde a preto je dnes RE vo svojich postojoch voči Kosovu opatrenejšia. Napriek tomu sa delegácia z Kosova stále zúčastňuje na práci PZ RE.
Dôvody rozporov a hľadanie riešenia
Žiaľ, v súčasnosti existuje hlboká nedôvera a otvorené nepriateľstvo medzi RF a štátmi Západu a preto je potrebné vyhľadávať dialóg. Treba mať na zreteli, že na ruskej strane sa skepsa voči Západu objavuje nielen medzi vládnucimi politikmi, ale aj medzi ruskou verejnosťou. Niektoré prieskumy dokazujú, že ruská verejnosť zaraďuje čoraz viac štátov Západu medzi nepriateľov a čoraz menej medzi priateľov Ruska. Uvedený trend silnie už od agresie štátov NATO proti Juhoslávii v roku 1999, ktorá sa uskutočnila bez súhlasu BR OSN. Daná vojna bola pre Rusov jasným dôkazom , že NATO nerešpektuje ani ruský názor a ani princípy medzinárodného práva. Po agresii voči Iraku 2003 a ďalších protiprávnych vojnách na Blízkom Východe sa skeptický názor ruskej verejnosti o Západe iba posilnil.
Výhrady voči Rusku však majú aj západné štáty. Okrem trvalej kritiky politického režimu v Rusku a situácie v oblasti ľudských práv existujú hlavne výhrady voči zahraničnej politike Moskvy. Zásadným problémom je otázka Ukrajiny, najmä okupácie Krymu, ktorú Západ vníma ako jednoznačné porušenie medzinárodného práva. Na Západe však neexistuje úplná zhoda v pohľade na Rusko a práve to sa prejavilo i pri hlasovaní o obnovení hlasovacích práv ruským poslancom v PZ RE. V súčasnosti silnie názor, že s Ruskom treba diskutovať napriek rôznym pohľadom na aktuálne problémy a je správne, že tento názor sa presadil aj v rámci PZ RE. S ruskými poslancami totiž možno diskutovať len vtedy, keď bude existovať nejaké fórum, na ktorom budú zastúpení.
Názory o potrebe zotrvania RF v PZ RE aj napriek politickým nezhodám prezentovali hlavne štáty „jadra“ Francúzsko a Nemecko či štáty južnej Európy – Francúzsko je v súčasnosti predsedníckou krajinou RE. Na druhej strane stáli štáty, ktoré síce formálne prezentujú záujem o dialóg s Ruskom, ale v skutočnosti robia všetko proti nemu. Ide najmä o Ukrajinu, Pobaltie a Poľsko, ktoré majú s RF historicky zložité vzťahy a ktorých pozíciu podporujú USA. Nuž a medzi týmito dvoma pozíciami osciluje aj slovenská politika. Rozpory v názoroch slovenských politikov sa prejavili už pri hlasovaní v PZ RE, avšak budú sa zrejme objavovať aj do budúcnosti, najmä kvôli rôznym pohľadom na zahraničnú politiku medzi vedúcimi predstaviteľmi SR. Tie neodstránila ani spoločná deklarácia o smerovaní zahraničnej politiky.
