Facebook Twitter RSS

O CFP!  | 

Czech English French German Russian Spanish

ads

Radikalizácia neoliberalizmu: prípad Grécko

Hodnocení uživatelů:  / 0
NejhoršíNejlepší 

  • neoliberalismus
Špekulatívne útoky na Grécko otvorene ukázali priepastný rozdiel v rámci eurozóny. Na jednej strane stoja krajiny s vysokým exportom a na druhej štáty s výrazným importným prebytkom. Politiku EÚ však neurčuje snaha o zmiernenie tohto štrukturálneho napätia. Zadlženie Grécka vníma skôr ako príležitosť znižovať príjmy a odbúravať sociálny štát. Táto krajina je len začiatkom.

Grécko, ale do istej miery aj Portugalsko a Španielsko stoja v centre špekulatívnych útokov a rozširujúcej sa hystérie finančných investorov. Tieto tendencie ešte viac zosilňujú americké agentúry systematickým znižovaním gréckeho ratingu.

Zásadný problém: Nemecko

Podnet pre útoky dáva značný štátny dlh a opätovné verejné zadlžovanie tejto krajiny. Avšak hospodárska situácia a zadlženie Grécka nie je v porovnaní s ďalšími štátmi až také negatívne. Rozpočtový deficit Írska sa v roku 2009 nachádzal na úrovni 14,3 % HDP, teda vyššie ako v prípade Grécka, kde dosahoval úroveň 13,6 %. Hlboká finančná kríza a prepad na trhu s nehnuteľnosťami spôsobili veľmi prudký nárast írskeho štátneho dlhu. Len kapitálová injekcia pre Anglo Irish Bank z verejných zdrojov znamená dlh vo výške 13 % HDP. V porovnaní s touto situáciou je stav gréckeho bankového sektora ešte celkom komfortný. Recesia v Írsku bola omnoho hlbšia ako v Grécku. Stav Veľkej Británie je omnoho problematickejší ako v Španielsku. V oboch krajinách sú síce produktívne sektory skôr slabé, ale britský finančný sektor bol postihnutý omnoho tvrdšie a silnejšie ako španielsky. Napriek tomu sa omnoho viac kriticky informuje o Španielsku než o Veľkej Británii. Americké ratingové agentúry sú totiž v prípade stredomorských krajín omnoho pesimistickejšie ako pri anglosaských štátoch.
Odvrátiť pozornosť od štrukturálnych a konjunkturálnych problémov anglosaských krajín a nasmerovať svetlo na juh je v záujme finančných centier v New Yorku aj v Londýne. Preto sa nehovorí o enormnom zadlžení súkromných osôb a domácností, o neuveriteľných podporných balíčkoch pre finančný sektor a štrukturálnych problémoch anglosaských ekonomík založených na finančnom modeli. Poukazovanie na vysoký štátny dlh Grécka zapadá do vládnuceho diskurzu, pre ktorý sú štátne dlhy zlé a o súkromných sa nehovorí. Okrem toho ponúka hystéria okolo štátneho dlhu vďačnú tému a páku na ďalšiu radikalizáciu a presadzovanie neoliberálnych politických vzorcov.
Grécko, Portugalsko a Španielsko sú veľmi zraniteľné voči špekulatívnym útokom kvôli vysokej potrebe zahraničného financovania. Ich vysoký schodok bežného účtu a deficity obchodnej bilancie spôsobujú ich závislosť od neustáleho kapitálového toku. Ich zahraničná zadlženosť v poslednom desaťročí výrazne stúpla. Veritelia gréckeho štátneho dlhu sú zväčša zo zahraničia. Oproti vysokým deficitom obchodnej bilancie uvedených troch krajín stoja vysoké prebytky predovšetkým Nemecka. Nemecký export podporuje extrémne reštriktívna mzdová politika spolu s obmedzovaním sociálnych služieb, najmä znižovaním podpory v nezamestnanosti (kľúčové heslo Hartz IV). Nemecký proexportne orientovaný neomerkantilizmus sa realizuje na úkor iných krajín EÚ, najmä južných krajín, ale aj Francúzska. Na rozdiel od minulosti nemôžu štáty eurozóny reagovať na agresívnu nemeckú exportnú politiku znehodnocovaním vlastných mien. Práve preto sa vzťah medzi krajinami s prebytkom a schodkom bežného účtu v eurozóne výrazne polarizoval.

Poriadne naplnené kasy a voľné ruky pre špekulácie

Dynamika zadlžovania vykazuje v juhoeurópskych krajinách rozdiely. V Španielsku prudko stúpla súkromná zadlženosť ako reakcia na schodok bežného účtu vytvoreného v súvislosti s týmto problémom. Takto sa podarilo aspoň na určitý čas vytvoriť bublinu na trhu s nehnuteľnosťami a dosiahnuť relatívne vysoký hospodársky rast. Ako následok sa dokonca dosiahli aj rozpočtové prebytky. Avšak v Grécku sa nevytvorila žiadna bublina. Preto sa aj súkromné zadlžovanie vytváralo omnoho pomalšie. V snahe zmierniť tendencie k recesii, ktoré sa objavovali už pred krízou, zvyšovalo Grécko svoje verejné zadlženie. Dôležité je však zdôrazniť, že nechuť platiť dane u majetných a u ľudí s vysokými príjmami spôsobuje veľmi nízky výber daní. Ak by však štát na tieto skupiny pritlačil, nedosiahol by želaný povzbudzujúci hospodársky efekt, pretože by tým paralelne došlo k zníženiu konzumu.
Nemecká vláda - podobne ako vlády Holandska a Rakúska, neprejavuje žiadnu ochotu ustúpiť od neomerkantilistickej orientácie. Dlhý čas dávala najavo neochotu odsúhlasiť ochranné opatrenia v prospech Grécka. V mediálnej diskusii sa len tak sypali rasisticky podfarbené obvinenia voči Grécku a tiež sa špekulovalo, či by na tom eurozóna nebola bez Grécka a stredomorských krajín lepšie. Nemecká kancelárka Angela Merkelová sa podľa titulky poľskej Gazety Wyborczej zmenila z „pani Európy na madam Non". Avšak nemecká vláda má nakoniec predsa len záujem na udržaní eurozóny. Nemecké banky totiž poskytli Grécku, Španielsku a Portugalsku masívne pôžičky. Udržanie eurozóny je taktiež v záujme nemeckého exportného hospodárstva, čo nedávno v jednom interview pre ZDF priznal aj predseda SPD Sigmar Gabriel. Takto totiž nemôžu krajiny eurozóny znižovať hodnotu meny a posilňovať vlastnú konkurencieschopnosť vzhľadom na nemecký export. Nakoniec nemecká vláda na začiatku mája odsúhlasila podporu pre Grécko, v rámci programu, ktorý zahŕňa 80 miliárd eur od krajín eurozóny a 30 miliárd od MMF.
Napriek tomu sa však následne tlak investorov na juhoeurópske štáty a špekulácie na euro ešte zvýšili. Hrozí, že sa grécka kríza rozšíri a stane sa „systemickou krízou" menovej únie, čo priznala aj nemecká kancelárka. Dňa 10. mája sa vytvoril podporný mechanizmus pre krajiny eurozóny s vysokým schodkom bežného účtu a s vystupňovanými problémami pri získavaní pôžičiek zo zahraničia. Tento mechanizmus sa má dotovať celkovo sumou 500 miliárd eur. Čiastka 60 miliárd má prísť priamo od EÚ spolu s tvrdými podmienkami rámcových programov EÚ a MMF. Ďalších 440 miliárd sa pridá ako „Special Purpose Vehicle" garanciou členských štátov rozdelených na základe určitého kľúča. Dodatočne sa očakáva aj 250 miliárd od MMF. Ochranné opatrenia bude realizovať Európska centrálna banka. Sumy sú enormné a odrážajú mieru inflácie finančných aktív za posledných pätnásť rokov. Dlhé čakanie na podporné balíky pre členské štáty eurozóny, ktoré stojí v jasnom protiklade s rekordne rýchlym časom v prípade podporných opatrení pre banky na jeseň v roku 2008, sumu ešte viac zvýšilo.
Európskej únii sa počas 18 mesiacov tvrdej krízy nepodarilo prijať žiadne relevantné opatrenia na silnejšiu kontrolu finančných trhov. Dôvodom tejto neschopnosti je príliš veľká ekonomická váha finančného sektoru - predovšetkým vo Veľkej Británii. A tak majú finanční investori dnes dobre naplnené kasy a voľné ruky pre špekulácie. Prepásla sa aj príležitosť rozšíriť vplyv štátu vo finančnom sektore a podporné balíky zaviazať tvrdými podmienkami, čo by umožnilo zmysluplné usmerňovanie pôžičiek.

Euro na ostrí noža

Z dôvodu evidentného priepastného rozdielu v eurozóne a veľmi pomalej reakcie na špekulatívne útoky sa oslabila aj pozícia eura ako medzinárodnej rezervnej meny. Štrukturálne problémy eurozóny sa podpornými pôžičkami nevyriešia. EÚ totiž žiada pri podporných pôžičkách jednostranné prispôsobovanie krajín s deficitom bežného účtu. Aj keď sa v krajinách ako Francúzsko a Portugalsko požadovala expanzívnejšia mzdová a fiškálna politika, neprinieslo to úspech. Nemecká spolková vláda tlačila pri podmienkach podporného balíka na zapojenie MMF, aj keď tento krok reputáciu eura určite neposilní. Istú rolu tu zrejme zohralo aj to, že takto nebude navonok ako prísny vychovávateľ vystupovať len EÚ, ale aj MMF. Politický vzorec postupu, ktorý očakáva Európska komisia a jednotlivé vlády v prípade Grécka je už teraz zrejmá.
Podporný balík a s ním spojené opatrenia, ktoré vyžadujú jednostranné prispôsobenie Grécka, znamenajú jasnú radikalizáciu neoliberalizmu. V prípade Grécka zahŕňa masívne škrty platov vo verejnej službe a dôchodkov, ako aj rozsiahle privatizácie v prospech západoeurópskeho kapitálu. Mzdové škrty majú spustiť proces deflácie, teda znižovania cien. Budú viesť k recesii, ktorá opätovne povedie k ďalším výpadkom v štátnych príjmoch. Takto hrozí špirála rozpočtových úsporných opatrení, recesie a klesajúcich štátnych príjmov. Na podobnú politiku sa EÚ zameriava aj v prípade Portugalska a Španielska.
Dokonca už aj niektorí liberálni komentátori považujú ultrareštriktívnu politiku za pochybnú alebo priamo za kontraproduktívnu. Napríklad liberálne noviny Financial Times vidia vzhľadom na doterajší vývoj budúcnosť eura na ostrí noža. Pod titulkom „Europe's choice is to integrate or to disintegrate" očakávajú: mechanizmus na redukciu nerovnováhy bežných účtov, lepšiu koordináciu fiškálnej politiky a jasné mechanizmy riešenia krízy ako nevyhnutnosť, aby eurozóna vôbec prežila v strednodobom horizonte.
K tomu je potrebné doplniť, že sa musí zabrániť špekulatívnym útokom ako v prípade Grécka zásadnou reformou finančného sektora. Aké pravdepodobné je to, že sa uvedené opatrenia budú realizovať? Doterajší politický a ekonomický vývoj neumožňujú očakávať žiadne potrebné reformy ani jasný plán dlhodobého riešenia krízy na úrovni EÚ. Tlak na mzdy v Grécku, Portugalsku a Španielsku bude viesť k tomu, že aj v iných krajinách sa objaví tendencia k znižovaniu platov, čo by spôsobilo celoeurópske okresávanie miezd a roztočilo deflačnú špirálu. Periférne krajiny aj samotná eurozóna sa tým dostanú pod ďalší tlak. Mysliteľnou, ale v súčasnosti (ešte?) nepresaditeľnou alternatívou by bol radikálny zlom, ktorý by spočíval vo vystúpení Grécka z eurozóny a dlhovom moratóriu slúžiacom ako základ pre nový ekonomický začiatok. Ten by sa však musel vo výraznej miere opierať o koherentnú štátnu rozvojovú stratégiu a verejné podniky v strategických ekonomických sektoroch. Podľa Research Group on Money and Finance by tento spôsob bol pre Grécko dokonca najlepším riešením. Aj niektorí liberálni kritici eurozóny považujú vystúpenie juhoeurópskych krajín za zmysluplnejšiu perspektívu ako momentálnu politiku škrtov.
Protesty proti neperspektívnej politike šetrenia EÚ sú sektorovo obmedzené na štrajky vo verejnej službe a nenachádzajú podporu v iných krajinách. Pre reálnu zmenu politiky je však nevyhnutný silnejší tlak zospodu a europeizácia protestov.

Joachim Becker je profesor Inštitútu pre zahraničnú ekonomiku a rozvoj na Wirtschaftsuniversität vo Viedni a predseda Inštitútu pre politicko-ekonomický výskum (IPE) vo Viedni.
Johannes Jäger je ekonóm a pôsobí na Vysokej škole odbornej „bfi! Vo Viedni

 

Převzato z Utopia.sk

Komentáře

Pro přidávání komentářů se musíte přihlásit / registrovat

Facebook komentáře