Facebook Twitter RSS

O CFP!  | 

Czech English French German Russian Spanish

ads

Krutá pravda o „spoločnom“ európskom dome

Hodnocení uživatelů:  / 6
NejhoršíNejlepší 

28.novembra 1997 vošla do platnosti Dohoda o partnerstve a spolupráci medzi EÚ a jej vtedajším členskými krajinami na jednej strane, a Ruskou federáciou na strane druhej. Dohoda mala byť základom (podľa médií) na vzájomnú spoluprácu v ekonomickej i politickej rovine. Ako väčšina dohôd a pravidiel, vytvorených a schválených EÚ, platila len dovtedy, pokiaľ to predstaviteľom únie v Bruseli – vyhovovalo. Dnes sa dá povedať, že zásluhou oboch zmluvných strán je vtedajšia dohoda len zdrapom papiera, ktorého obsah sa nesnaží naplniť ani jedna zúčastnená strana.

  • kruta-pravda-o-spolocnom-europskom-dome

Text celej dohody je obsiahly, nemienim ho rozoberať v plnom rozsahu, ale skôr len poukázať na to, ako veľmoci (bez rozdielu) vidia svoje medzinárodné záväzky, a ako chápu zmluvy, ktoré schvália a vyžadujú ich vzájomné dodržiavanie. Predtým, než prejdem k obsahu samotnej dohody, najprv niekoľko poznámok k tomu, čo predchádzalo jej podpisu.

Začiatok 90.rokov priniesol vážne zmeny na európskom kontinente. Najprv došlo k rozpadu ZSSR (pokus o prevrat, únos Gorbačova, zásah Jeľcina, postupné osamostatňovanie niekdajších republík sovietskeho impéria), opätovne začali nepokoje na Balkáne (rozpad Juhoslávie, neskoršia vojna), prišlo zjednotenie Nemecka (napriek povojnovým dohodám o jeho budúcom statuse), rozpad Československa. Ak k tomu pridáme odchod bývalých sovietskych vojsk z územia štátov bývalého východného bloku, začiatok musel pripadať krajinám západného bloku ako z rozprávky. Otvorili sa nové trhy, nové možnosti … a tak si nikto nevšimol, že hoci jedna strana rešpektovala zmeny na politicko nebi (či už sa jej to páčilo, alebo nie), druhá strana sa tvárila, že sa nič nedeje a vôbec sa jej to netýka. Narážam na pobyt amerických vojsk na území Nemecka, ktorý bol v podstate zakotvený na rovnakých dohodách, ako pobyt ostatných vojsk víťazných veľmocí, a hoci tie svoj pobyt na nemeckom území ukončili (na základe politických zmien), v prípade Američanov o tom nikto neuvažoval, nikto – neriešil. Prečo ?

90.roky priniesli aj rozpad ekonomík krajín bývalého východného bloku. K moci sa dostali ľudia, ktorých jediným záujmom bol vlastný prospech, prípadne prospech tých, ktorí ich podporovali svojou rétorikou – či už to boli zahraničné politické špičky, hovoriace o potrebe slobodného trhu a riadenia ekonomiky na základe myšlienky „Čo je zdravé prežije bez pomoci štátu, a čo je závislé na pomoci štátu – nie je zdravé„, takže brány sa otvorili dokorán a logicky nasledoval úpadok – výpadky v štátnych príjmoch, prudký pokles kvality (nezabúdajme, že bývalé Československo malo v otázke kvality potravín tak tvrdé normy, že dnešná produkcia by aj bez škandálov s toxickými potravinami končila v kafilérii, na čo sa vtedy neraz poukazovalo s odôvodnením, že normy treba zjednotiť). Paradoxom tej doby je fakt, že nikto nepokladal za absurdné konkurečné prostredie, v ktorom mali bojovať o zákazníka štátom nepodporované podniky krajín východnej a strednej Európy so štedro dotovanými a podporovanými nadnárodnými spoločnosťami západnej Európy, čo nemohlo skončiť inak, ako rozpadom a ovládnutím trhu zahraničnými spoločnosťami. Tento „pokrok“ by sa zaslúžil výstižnejšie označenie – ekonomická vlastizrada, pretože autori rôznych reforiem museli vedieť, aká je realita.

Rusko ako nástupnícky štát ZSSR sa v tom čase ocitlo vo vážnej hospodárskej kríze. Prevzalo všetky záväzky niekdajšieho impéria, čo sa neblahým spôsobom odrazilo na jeho ekonomike, navyše sa k moci dostal politik rôznych „závislostí“ B.Jeľcin. Jeho éra vládnutia bola poznačená divokou privatizáciou, prudkým rastom kriminality (množstvo vojakov, ktorí sa vrátili z rôznych „misií“ v Európe, skončilo v radoch mafie, keďže nemali žiadnu perspektívu do budúcnosti), a vznikom vrstvy oligarchov, ktorým daný stav vyhovoval, pretože sa na svojich „územiach“ stali v nejednom prípade prakticky neobmedzenými pánmi. Vplyv oligarchov na budúcnosť Ruska rástol, Jeľcin nebol schopný kontrolovať vývoj v krajine, a bolo len otázkou času, kým sa začne uberať ruská ekonomika cestou ostatných krajín bývalého východného bloku, rozpadne sa a všetko ovládnu nadnárodné spoločnosti. V tom čase boli medzi Ruskom a krajinami únie dobré vzťahy, s výnimkou občasných roztržiek na politickom „pieskovisku“. Navyše, aj budúcnosť v Kremli sa javila relatívne priaznivo, keďže pomaly odchádzajúci B.Jeľcin vyberal svojich nástupcov z radov politikov s prozápadnou orientáciou – istý čas bol jeho plánovaným nástupcom aj B.Nemcov. O to väčším sklamaním, alebo skôr šokom bol samotná zmena, keď chradnúceho Jeľcina nahradil – V.Putin.

Škoda, že sme nerozbili Rusko počas vlády B.Jeľcina, povzdychol si ktosi z washigtonskej administratívy … alebo Pentagonu ? Na tom veľmi nezáleží. Podstatné je, že v auguste 2017 bol publikovaný materiál o analýze sovietskej armády v 80.rokoch 20.storočia a súčasnej ruskej armáde. Autorom materiálu bola spravodajská agentúra amerického ministerstva obrany. Záver správy bol nepríjemný – Rusko sa stalo za vlády V.Putina rovnocenným protivníkom USA, a bolo chybou, že sa počas vládnutia B.Jeľcina nesústredili sily a prostriedky na rozbitie tejto krajiny, kým to ešte bolo možné.

Správa bola kritizovaná pre mnohé nedostatky, ktoré deformovali pohľad na ruský vývoj od roku 2000, ale jej podstata ostala zachovaná – a tou je sklamanie, že sa nepodarilo dosiahnuť strategický cieľ, ktorým bolo dosiahnutie neohrozeného postavenia vo svete v prospech USA. Z uvedeného vyplýva aj záver, že široká spolupráca so všetkými krajinami v Európe, vytvorenie akéhosi spoločného európskeho domu, nebolo nikdy na pláne dňa a už vôbec nie s aktívnou účasťou Ruska. Následkom úplne zbytočnej politiky konfrontácie, založenej hlavne na politickom a ekonomickom vydieraní, sú úplne zbytočné konflikty – na Ukrajine, Blízkom východe, agresívna politika Turecka (mimochodom, porušujúca všetky medzinárodné zmluvy), Kosovo alebo Krym … a mnoho iného. Paradoxom je, že krajiny starého kontinentu nevedia spolupracovať len pre servilnosť niektorých európskych politikov voči záujmom USA, na čo sa však nesmie otvorene poukazovať v mienkotvorných médiách. Ak to predsa len niekto skúsi, v najlepšom prípade skončí ako niektorí slovenskí publicisti, ktorí za svoj pohľad na politické dianie vo svete a politiku USA, „demokraticky“ končia na zoznamoch neželaných osôb, ak by napríklad chceli poznať americký kontinent – hoci aj ako turisti. Napokon, o skutočnej povahe vzťahov medzi USA a jeho európskymi „spojencami“ svedčí najlepšie – vízová politika. Ak občania USA môžu cestovať neobmedzene a bez akýchkoľvek, čo i len administratívnych prekážok, návštevníci „bašty“ demokracie sú stále v pozícii možných – nepriateľov. Práve tento absurdný prístup najlepšie svedčí o skutočnej povahe a cieľoch európskej politiky – a to nielen vo vzťahu k Rusku. Pretože férovým prístupom by bolo zavedenie rovnakých opatrení voči občanom USA, aké uplatňujú USA voči návštevníkom z európskych krajín.

Dohoda o partnerstve a spolupráci medzi EÚ a Ruskom sa pripravovala od roku 1992. Vošla do platnosti o päť rokov neskôr, na sklonku politickej i životnej cesty B.Jeľcina a trúfam si povedať, že neskôr by podpísaná už nebola – jej podstatou nebola rovnocenná spolupráca medzi partnermi, ale podriadenosť Ruska voči európskym záujmom. Ako som inde konštatoval – dnes je v podstate zdrapom papiera …

Dnes a na záver len jedna poznámka k citátu z článku 1 predmetnej dohody

zabezpečiť príslušný rámec na postupnú integráciu Ruska do širšej oblasti spolupráce v Európe …. 

Kto sa pozorne pozrie na vývoj v Európe po roku 1990, môže si sám urobiť obraz o úprimnosti vyššie uvedeného citátu … neskôr sa pozrieme aj na iné články predmetnej dohody,  a skúsime si ich porovnať s realitou.

-------------------------------------------

Česko odmietlo slovenský omyl . .. .

Nie, rozhodne sa nedá hovoriť o pozitívnom výsledku volieb prezidenta v Česku. Ale bolo by hrubým omylom, ak by sa stal prezidentom symbol elitárstva, profesor Drahoš, ktorý spochybnil v priamej diskusii schopnosť ľudu rozhodovať o svojom osude bez kurately elít.

Český volič sa poučil zo slovenského omylu … dúfajme, že v budúcom roku sa slovenský omyl nebude opakovať.

Ostáva len gratulovať staronovému prezidentovi Česka M.Zemanovi …

zdroj:http://cudzinec.blog.pravda.sk/2018/01/27/cesko-odmietlo-slovensky-omyl/

Komentáře

Pro přidávání komentářů se musíte přihlásit / registrovat

Komentáře  

#1 damirr@volny.cz 2018-01-27 20:39
Praha byla už ve středověku doupětem zrádců českého národa. A vlastenci to neměli v Praze lehké ani tehdy a ani dnes.

Facebook komentáře