Pozitívnou stránkou veľkého tresku z Londýna je výstražný signál pre riadiaci aparát v Bruseli, že integračný projekt EÚ, ktorý sa presadzuje byrokratickými metódami odtrhnutými od reality, je pre väčšinu suverénnych štátov neprijateľný. Občania Veľkej Británie udelili európskym elitám tvrdú lekciu aj za cenu vlastných strát.
Nájde Brusel odvahu na sebareflexiu?
Z historického hľadiska nie je britský úder uštedrený európskej integrácii náhodnou ranou. Hrdý Albión sa nikdy nezbavil tradičnej nedôvery ku kontinentálnej Európe, ani sentimentu niekdajšieho impéria či vodcovstva na čele Commonwealthu. Dnešná orientácia postkoloniálnej ostrovnej mocnosti na zámorskú veľmoc USA vyplýva z pokrvného príbuzenstva utuženého priateľstvom v dvoch svetových vojnách aj ozbrojených avantúrach v konfliktoch v rôznych častiach sveta.
Nebolo tajomstvom, že Veľká Británia bola prevodovou pákou amerických záujmov v Európe, ktoré sa naposledy prejavili pri sankcionovaní Ruska, keď najväčším zástancom sankcií bol práve Londýn. Ak Obama podporil Camerona a vystríhal pred brexitom, tak mal iste obavu z obmedzenia amerického vplyvu v Európskej únii prostredníctvom Británie. Dobrou správou z nešťastného výsledku plebiscitu je ešte fakt, že to Obamovi tentoraz nevyšlo a USA si musia hľadať v únii inú prevodovú páku.
Početné úvahy domácich a zahraničných médií o tom, aký osud stihne Davida Camerona, sú tak trochu mimo témy v porovnaní s tým, aké časy čakajú Európsku úniu a vnútorne rozdelené Spojené kráľovstvo Veľkej Británie a Severného Írska. Nebudú to ľahké časy. Nasledujúce roky budú poznačené hospodárskou neistotou, politickou nestabilitou, neschopnosťou čeliť masívnej migrácii a nepredvídateľným bezpečnostným rizikám.
HROZBA OSAMOSTATNENIA ŠKÓTSKA A SPLYNUTIA SEVERNÉHO ÍRSKA S ÍRSKOU REPUBLIKOU JE RIZIKOM IBA PRE ANGLICKO A WALES, Z HĽADISKA BUDÚCNOSTI EÚ JE NEPODSTATNÝM JAVOM.
Oveľa vážnejším problémom môže byť referendový domino efekt v niektorých euroskeptických krajinách hroziacich exitom, ktorý by projekt európskej integrácie obrátil hore nohami. Odpoveďou na všetky hrozby nestability v európskom priestore by mala byť sebareflexia elít na čele s predsedom Európskej komisie Jeanom-Claudeom Junckerom, že nebudú hlásať ďalšie prehlbovanie integrácie, teda nie viacej EÚ, ale inú EÚ, rešpektujúcu národné záujmy a suverenitu štátov.
Menej nezmyselných direktív, regulácií a viacej zrozumiteľných, logických argumentov. Pravda, ak to Junckerovi ešte dôjde, ak sa rozhodne rezignovať ako Cameron, ak nebude ďalej tárať dve na tri a kde-komu salutovať v alkoholickom opojení.
Nitky sa budú rozmotávať v Bratislave
Po brexite stojí Slovensko ako predsedajúca krajina Európskej únie pred ťažkou úlohou so cťou sa zhostiť poslania mediátora v rozháranom spoločenstve. Lebo nie je dobrým znakom tohto spoločenstva, ak sa má v Berlíne konať na tému brexitu akési konkláve tvrdého, zakladajúceho jadra šiestich európskych štátov, Francúzska, Nemecka, Talianska, Belgicka, Holandska a Luxemburska, bez zastúpenia zvyšku 21 krajín EÚ. O čom budú separátne rokovať ministri zahraničných vecí krajín, ktoré seba elitársky označujú ako „osudové spoločenstvo?“ A čo ostatní páriovia – tí nie sú súčasťou zjednotenej Európy?
Veľká Británia je pre Slovensko štvrtý najdôležitejší obchodný partner. Otázne je, ako sa dôsledky brexitu prejavia v investícii storočia britskej spoločnosti Jaguar Land Rover, či pád libry nenaštrbí vzájomné, sľubne sa rozvíjajúce vzťahy. Podľa Národnej banky Slovenska odchod ostrovnej krajiny z únie môže spomaliť rast nášho hospodárstva o 0,34 percenta.
Na prvý pohľad to nie je veľa, lenže výsledkom tohto mierneho prepadu bude strata 5 300 pracovných miest a zvýšenie cien. Iným strašiakom je príchod slovenských občanov žijúcich dlhodobo vo Veľkej Británii, ktorí tam stratia prácu. Ak sa zo stotisíc našich občanov vráti domov hoci len päťdesiat percent, spôsobí to citeľný nárast nezamestnanosti a mesačné zvýšenie výdavkov Sociálnej poisťovne o milióny eur.
Dlhé majetkové konanie po rozvode
Podľa predstaviteľov únie, Junckera, Schulza a Tuska, musí EÚ po rozhodnutí Británie vystúpiť zo spoločného bloku „konať tak rýchlo ako je to len možné.“ Podobné vyhlásenia už poznáme. Formálne i neformálne stretnutia, nič nehovoriace pressfoyeri pre médiá, nekonečné nočné samity a zasadnutia parlamentného monštra.
Lídri EÚ konali neuveriteľne liknavo v prípade ochrany hraníc pred nelegálnou migráciou a neuveriteľne rýchlo keď bolo treba pritakávať porušovaniu elementárnych zásad medzinárodného práva pri bombardovaní Juhoslávie, agresie NATO v Iraku a Líbyi. Dá sa ešte veriť ich slovám?
LONDÝN MUSÍ BRUSELU NAJPRV OFICIÁLNE POTVRDIŤ SVOJ ODCHOD Z EÚ, POTOM PRÍDU NA RAD DLHÉ ROKOVANIA O SKONČENÍ ČLENSTVA PODĽA ČLÁNKU 50 LISABONSKEJ ZMLUVY.
Predseda Európskej rady Donald Tusk povedal, že na splnenie všetkých náležitostí bude potrebných aspoň sedem rokov. Vojna teda bude trvať ďalej, aj keď je prehraná. A nikto netuší, koho v Európskej únii ešte zasiahne britská nákaza.
