Pravdepodobnosť, že dôjde aspoň k vážnejšiemu pokusu o „reformu“, alebo lepšie povedané o vyčistenie islamu od celej rady extrémne zvrátených, ako aj celej rady extrémne nenávistných článkov proti inovercom, je nulová, ak sa islam neocitne pod paľbou čo najväčšej kritiky. Nehovoriac ešte o úspechu takéhoto pokusu. Jeho pravdepodobnosť je ešte menšia než to, že k nemu vôbec dôjde. Ale vzdávať sa tejto šance, alebo možnosti, zvlášť ak iné humánne sa neponúkajú, sa rovná vzdaniu sa islamu, resp. jeho postupnému podriadeniu sa.

Iba ten kto nasilu zatvára oči pred mnohými skutočnosťami a udalosťami, ktoré dosť jasne nasvedčujú postupnej, plynulej (pre niekoho možno pomalej a preto pohodovej...) islamizácii Európy, pekne krok za krokom, môže ostávať v tomto pokojný. Veď jeho sa to už týkať nebude. Maximálne tak jeho detí; alebo dokonca až vnúčat...

Snaha umlčať každú kritiku islamu, pokrytecká politická a masmediálna tolerancia islamu, (teda logicky aj jeho extrémnych zvráteností) majú svoj podpis pod každým útokom na mešity. Slabé povahy to rozčuľuje a útoky sa objavujú. (Dúfam, že nikoho nenapadne toto označiť ako ospravedlnenie, alebo dokonca schvaľovanie týchto útokov).

Tzv. slniečkári robia chybu, ak si myslia, že moslimovia si môžu ctiť slobodu a právny štát a súčasne vyznávať islam, ktorý tieto hodnoty popiera na každom kroku, resp. na každej strane svojej trilógie (Korán, Síra, Hadísy), alebo dokonca v každom druhom verši. Pravý moslim nikdy neuzná, a ani nemôže (islam mu to zakazuje) uznať nadradenosť svetského zákona demokratických krajín nad domnelým božím. Ak by tak spravil, nebol by už moslimom; minimálne moslimom vo svojom pravom zmysle. A bol by aj vážne ohrozený jeho život. Islam takéto niečo považuje za smrteľný hriech. A po Európe, aj keď zatiaľ len po západoeurópskych veľkomestách, chodí nie málo fanatikov, ktorí nemajú problém tieto hriechy trestať; zvlášť ak ich islam ubezpečuje, že ak moslim zabije odpadlíka od islamu, tak to nevraždí moslim, alebo jeho boh...

Prejdime ale k tým „nepravým moslimom“, resp. k väčšine, nazývanej „umiernení moslimovia“. V jednej diskusii k tomu odzneli veľmi zaujímavé postrehy, vrátane tejto otázky:

Keby sme dali moslimom napr. tieto otázky:

1. ste za proti postihovaniu homosexuálov?
2. ste za rovnocenné postavenie a práva žien?
3. ste proti trestom a postihom za kritiku náboženstva a ideológie?
4. ste proti postihovaniu ateistov a iných náboženstiev?
5. ste proti postihovaniu ľudí, ktorí opustia islam?

koľko z nich by odpovedalo áno na čo i len jednu otázku?

Aj ja si dovolím povedať, že nie viac ako tretina; a to som možno aj prehnal.

Ďalším výstižným postrehom a zároveň nemilou pravdou je, že „extrémizmus nie je iba v tom, že niekto ide robiť džihád. Extrémizmus je najmä v mentálnom nastavení, ktoré plodí extrémne správanie. Extrémne správanie je aj balenie žien do čiernych vriec dokonca aj keď je vonku 40°C, či „pokojné“ požadovanie šaríje.

Ak nastavíme na „umiernených moslimov“ naše kritériá extrémizmu, ktoré používame napr. na Kotlebu, z menšiny sa razom môže stať drvivá väčšina. Ako sa k tomu v takom prípade postavíme?“

„Podľa všetkých kritérií dobra, ku ktorým sa táto spoločnosť za tie tisícročia dopracovala, nie je islam nič iné, ako mocibažná, chaotická, krutá a hlúpa patologická ideológia. Z nejakých prečudesných dôvodov sme sa rozhodli ju tolerovať, čo je doslova vlastný gól pre západnú liberálnu demokraciu. Vlastne tie prečudesné dôvody sú tiež známe, len to by bolo nadlho...“

Môžeme sa potom čudovať nárastu nacisticky zameraných extrémistických skupín v Európe?

Z toho nemôže vzniknúť nič iné len katastrofa. Znovu ide o tzv. „malé príčiny“, ktoré sa podceňujú, ale z ktorých vzniknú obrovské, a žiaľ negatívne následky.

Zaujímavá je pritom skúsenosť jedného diskutujúceho, žijúceho v zahraničí, s moslimami. Hovorí, že vo všeobecnosti títo sami seba považujú za umiernených, ale máme zabudnúť na to, že by nám tolerovali vtip o islame alebo Mohamedovi, že kľudne vám povedia, že zabijať sa kvôli viere nemá, ale vždy tam bude to ich „ale“– ale tí, ktorí za svoju kritiku, alebo satiru ich náboženstva zaplatili životom, si o to koledovali.

To je aj pre mňa absolútne neprijateľné. Rovnako súhlasím s názorom, že ustupovať požiadavkám islamu, resp. tým, ktorí ich realizujú, je cesta do pekla. Tie požiadavky sa stupňujú. Stačí sa pozrieť na moslimské krajiny vo svete a je možné dostať obraz o tom, ako to bude v Európe vyzerať už v najbližšej budúcnosti. Demografická matematika nepustí. Zvlášť keď podstatná časť moslimov, ak nie rovno drvivá väčšina, o integráciu nestojí.A prečo by mala? Veď európske politické špičky a európske mienkotvorné médiásamé razia politiku multikulturalizmu a vzájomného obohacovania kultúrami, ku ktorým rátajú aj islam; aj keď jeho prevažnú časť tvorí politická doktrína, resp. totalitná ideológia. „Vychádzajú z nezmyselnej premisy, že náboženstvá, a s tým spojené ideológie, sú rovnaké, akurát posunuté v čase o pár storočí. Na každej lepšej škole by neurobil skúšku z logiky, kritickej analýzy a histórie. Dôvod jednoduchý: Podľa Koránu ak zabije moslim neveriaceho, urobil to, čo sa od neho Korán chce. Pre kresťana, ak nie je ohrozený jeho život, je zabitie hriechom. Preto sú islam a kresťanstvo 2 proti sebe postavené nekompatibilné svety. Preto je islam pre Západnú civilizáciu smrteľne nebezpečný. Miera nebezpečia súvisí s percentuálnym podielom jeho vyznávačov v spoločenstve.“

Aj preto si dovolím tvrdiť to, čo je uvedené v nadpise a perexe tohto článku.