Facebook Twitter RSS

O CFP!  | 

Czech English French German Russian Spanish

ads

Žiadne zázračné riešenie

Hodnocení uživatelů:  / 0
NejhoršíNejlepší 

Dlho očakávaná návšteva palestínskeho prezidenta Mahmouda Abbása vo Washingtone a jeho rokovanie s pánom Bieleho domu Barackom Obamom dňa 17. marca 2014, ktoré mnohí pozorovatelia označovali ako historické a rozhodujúce, nepriniesli nič nové. Človek nemusí byť prognostikom, ani analytikom, ani občanom okupovanej Palestíny, ani jeho príbuzným žijúcim v diaspóre, aby vedel, že vrcholná schôdzka s americkým prezidentom nebude stačiť na riešenie dlhotrvajúceho konfliktu. Rokovania, ktoré vedú Palestínčania s izraelskou stranou, už trvajú bezvýsledne viac ako 22 rokov, lebo zainteresované strany, v tomto prípade nielen palestínska a izraelská, ale aj americká, ktorá, žiaľ, vo väčšine prípadov stelesňuje rolu zainteresovanej strany, nedokázali cúvnuť zo svojich pozícií a nájsť prijateľné riešenie.

  • ziadne-zazracne-riesenie

Palestínska strana, ktorá nedisponuje mocenskými nástrojmi, už nemá kam cúvať. Územia, na ktorom chce vytvoriť samostatný suverénny štát, t. j. Pásmo Gazy, Západný breh Jordánu a Východný Jeruzalem, sú od roku 1967 okupované Izraelom a palestínske vedenie v záujme ukončenia okupácie a následného vytvorenia samostatného, nezávislého a životaschopného štátu urobilo niekoľko historických ústupkov, často na úkor práv palestínskeho ľudu. V novembri 1988 súhlasilo s vytvorením nezávislého štátu na 22-percentách územia historickej Palestíny. „Pásmo Gazy a Západný breh Jordánu vrátane Východného Jeruzalema“ je územie, ktoré okupoval Izrael počas šesťdňovej vojny v roku 1967 a tvorí menej ako polovicu územia, ktoré Palestínčanom dáva Rezolúcia OSN o rozdelení Palestíny č. 181 z novembra 1947. Zároveň palestínske vedenie súhlasilo s Rezolúciou BR OSN č. 242 z roku 1967, ktoré žiada Izrael, aby stiahol svoju armádu z územia, ktoré okupoval počas júnovej vojny. Ďalší významný krok nasledoval v roku 1993, keď Organizácia pre oslobodenie Palestíny v mene palestínskeho ľudu podpísala s Izraelom rámcovú dohodu z Osla a následne uznala existenciu štátu Izrael. Palestínske vedenie sa vzdalo násilia ako spôsobu boja za práva Palestínčanov a prijalo mierové rokovanie ako hlavný spôsob riešenia konfliktu. V marci 2003 Liga arabských štátov na svojej vrcholovej schôdzke v Bejrúte prijala iniciatívu vtedajšieho saudsko-arabského korunného princa, terajšieho kráľa Abd-Allaha, ktorý ponúkol Izraelu výmenou za stiahnutie izraelského vojska zo všetkých arabských území, okupovaných od júna 1967, nielen mier a diplomatické vzťahy, ale hlavne normalizáciu vzťahov, najmä ekonomických. Táto iniciatíva sa stala aj islamskou, keď ju prijala Organizácia islamskej jednoty, čo znamená, že 57 štátov – členov tejto organizácie vrátane Sýrie a Iránu,  predstavujúcich viac ako miliardu 300 miliónov moslimov ponúka sedemmiliónovému Izraelu nielen etablovanie v regióne, ale aj bezpečnosť a budúcnosť vrátane ekonomickej prosperity. Voči tejto iniciatíve ostal Izrael nemý a hluchý.

Okupácia pokračuje, osídľovanie sa prehlbuje a judaizácia Jeruzalema nemá konca. Toto všetko sa deje pred zrakom bezmocnej svetovej verejnej mienky a popri nečinnosti svetových štátov a lídrov. Izrael namiesto rešpektovania medzinárodnej legitimity, medzinárodného práva a práva palestínskeho ľudu na sebaurčenie zdôrazňuje vo svojej praktickej dennodennej politike, že je štát nad zákonom. Ústami svojich najvyšších predstaviteľov, počínajúc predsedom vlády, pokračujúc ministrami obrany a zahraničných vecí a nekončiac ministrami hospodárstva a pôdohospodárstva neustále zdôrazňuje, že celý Jeruzalem, vrátane východnej okupovanej časti, je hlavným mestom nielen Izraela, ale aj Židov na celom svete a zároveň trvá na svojej prítomnosti v osadách, ktoré sú postavené na palestínskych okupovaných územiach. K tomu ešte Izrael dodal svoj záujem o trvalú vojenskú prítomnosť v pohraničnej oblasti s Jordánskom nazvanej „Al Ghur“ tvoriacej takmer štvrtinu rozlohy Západného brehu Jordánu. Iróniou je, že namiesto spoločného hľadania spôsobu riešenia otázky palestínskych utečencov, ktorí boli vyhnaní zo svojich domovov pri vzniku Izraelského štátu v roku 1948, a ktorým Rezolúcia VZ OSN č. 194 z toho istého roku dáva právo na návrat domov a na odškodnenie, Izrael namiesto toho, aby hľadal spôsob riešenia tohto problému a implementácie tejto rezolúcie, kladie Palestínčanom najťažšiu podmienku, ktorú kedy kládol: Je to uznanie židovského charakteru štátu Izrael, „židovského štátu“, čo palestínske vedenie, ako aj palestínsky ľud podporovaný nielen arabskými predstaviteľmi, ale aj veľkou časťou svetových lídrov, rezolútne odmieta. Koniec koncov, židovský charakter Izraela nemá jednoznačnú podporu židovského obyvateľstva Izraela, vyvoláva obavy sekulárnej časti spoločnosti. Čo sa týka Arabov, moslimov a kresťanov, ktorí tvoria 21 % obyvateľov Izraela, uznanie židovského charakteru štátu oficiálne legalizuje ich dnešnú diskrimináciu. Palestínski utečenci tým stratia právo na návrat domov, do dedín a miest, odkiaľ boli vyhnaní v roku 1948. Nielen to, uznanie židovského charakteru štátu Izrael by znamenalo, že by Palestínčania dobrovoľne uznali, že táto krajina nikdy nebola ich krajinou a ich zemou, aj keď sú potomkami „Kananejcov“, ktorí žili v tejto zemi viac ako 5 500 rokov, čo je viac ako 1 700 rokov pred príchodom Mojžiša do Palestíny a viac ako 1 200 rokov pred príchodom Abraháma. Tá zem sa volala Palestína, volá sa Palestína. Náboženský charakter štátov je pozostatkom čiernej minulosti, v modernom usporiadaní štátov nemá svoje miesto. Takéto uznanie môže vytvárať nebezpečné precedensy aj v Európe, najmä v jej východnej a strednej časti.

Ako keby nestačil izraelský protiprávny a nedemokratický postoj, vec komplikuje aj postoj americkej administratívy, ktorá drží nad izraelskou kolonizačnou politikou ochrannú ruku, a to nielen vojensky a ekonomicky, ale aj politicky a diplomaticky vrátane práva veta v BR OSN, ktoré, mimochodom, od vzniku tejto organizácie USA použili takmer 40-krát na ochranu svojej najmodernejšej a najlacnejšej flotily v zahraničí, ako Izrael nedávno nazval americký viceprezident John Biden. USA sa svojou nevyhranenou lojalitou voči Izraelu diskvalifikovali z pozície čestného a vhodného sprostredkovateľa.

Palestínčania nemôžu cúvať a Izraelčania nechcú ustúpiť, a cieľom USA pravdepodobne nie je riešiť konflikt, ale riadiť ho a nahradiť mier nekončiacim mierovým procesom. V tejto situácii Palestínčanom neostáva nič iné, než sa obrátiť na orgány medzinárodnej legitimity a prostredníctvom medzinárodného práva sa domáhať svojho práva. A čo sa týka Izraela a jeho priateľov, musia pochopiť, že štát, ktorý sa správa ako štát nad zákonom, je de facto štátom mimo zákona.

Autor je palestínsky publicista

SOUHEIL GHANNAM

zdroj:http://noveslovo.sk/c/Ziadne_zazracne_riesenie


 

Komentáře

Pro přidávání komentářů se musíte přihlásit / registrovat

Facebook komentáře