Interview s doktorom Iradom, ktorý vedie slovenskú misiu univerzity sv. Alžbety v Bejrúte. Tento projekt bol založený na podporu irackých kresťanských utečencov.

Podrobnosti

ze světa / Blízký východ|

16. březen 2011|

Peter Ďurkovič|

5685 x

Tento projekt sme zahájili v októbri 2009. V Libanone sme pracovali dvaja, spoločne s kolegyňou zo Slovenska, tá sa však už vrátila na Slovensko. V súčasnosti mi vypomáhajú tri libanonské dobrovoľníčky.

Osobne som mal záujem zapojiť do projektu niekoho priamo z utečeneckej komunity, keďže potrebujú prácu a príjem, zároveň som predpokladal, že chápu túto situáciu lepšie ako ostatní. To však nefungovalo - osoba ktorá mi pomáhala len pred nedávnom odcestovala do inej krajiny a momentálne si zháňam niekoho ďalšieho

A ako ste sa dostali k tejto práci a ako ste zistili, že práve toto je vaše povolanie - pomoc ľuďom v núdzi? Po zhliadnutí podmienok a vypočutí niektorých ich osobných príbehov sa musím opýtať,  kde nachádzate energiu na túto prácu?

Svoje štúdium medicíny som začal už s týmto cieľom - pomáhať ľuďom. Som kresťan tak som sa rozhodol pre pomoc kresťanským  utečencom. A pokiaľ mám hovoriť o energii nie je to ľahké, denne počúvam: môj otec bol zabitý, môj syn bol zabitý, môj strýko bol zabitý...je to  depresívne, ale milujem týchto ľudí a svoju prácu. Irackí kresťanskí utečenci sú veľmi milí ľudia, sú dušou Blízkeho Východu.

Môžete nám teda priblížiť situáciu irackých kresťanov tu v Libanone? Ako vlastne žijú a ako sa sem dostanú?

Hneď na začiatku musím povedať, že Libanon nepodpísal Ženevskú konvenciu z roku 1951, t.z. že títo utečenci v Libanone vlastne nie sú utečencami, žijú tu ilegálne. A  ako sa sem dostanú? Do Libanonu musia pricestovať letecky ako turisti. Prvý mesiac sú v Libanone legálne, po vypršaní turistických víz nelegálne.

Irackí kresťania sú oficiálne  uznaní  ako utečenci  organizáciou UNHCR, ale nie podľa libanonskej vlády. Táto situácie je pre utečencov dosť nebezpečná, keďže ich pobyt je nelegálny  môžu sa dostať do väzenia, byť vykázaní a pod.. Na zakúpenie letenky si niektorí požičajú, niektorí predajú domy, obchody poprípade ich podporí rodina, niektorí si to môžu podľa svojej finančnej situácie aj dovoliť. &po príchode očakávajú  lepšie podmienky sú tu však len nelegálnymi  utečencami.

(dodávam, že vôbec nie je jasné čo sa vlastne stane s rodinou, ktorá má malé  dieťa  pokiaľ sú rodičia zatknutí?)

Čo je pohnútkou týchto ľudí, aby  opustili svoju krajinu? A čo znamená byť nelegálnym utečencom v Libanone?

Rozhodujú sa na základe vlastnej situácie, no väčšinou sú ohrozovaní. Väčšina z nich sa po zhoršení bezpečnostnej situácie presunula z Bagdadu na sever  do Kurdistanu (časť Iraku), keď sa situácia upokojila vrátili sa späť do Bagdadu, bezpečnostná situácia sa však neustále mení. Pre niektorých bol poslednou kvapkou  útok na kostol, kedy bola zabitých viac ako 50 kresťanov.

Keď sa dotknem témy ilegálneho utečenectva znamená to, že si tu nemôžu legálne nájsť prácu, ale každý si ju prirodzene skúša nájsť, keďže chcú prežiť. Treba tiež brať do úvahy, že v porovnaní s Libanončanmi dostanú za tú istú prácu len 30% z adekvátnej mzdy. To je spôsobené tým, že sú na čiernom trhu práce, ale kde sa môžu sťažovať? Nemôžu dokonca nič urobiť ani keď  im mzdu nevyplatia. Libanončania sú si vedomí tohto faktu a často to zneužívajú, lepšie povedané často ich (irackých utečencov) zneužívajú.

Ďalším problémom, ktorému tu čelia je nedostatok ubytovacích kapacít. Je tu len zopár miest, kde si môžu prenajať byt. Zvyčajne je to východný Bejrút, ktorý je považovaný za kresťanskú časť. Musím zase podotknúť, že oficiálne tu títo utečenci neexistujú, nežijú, ale každý vie kde sú sústredení. Je to hra oficiálnych predstaviteľov, ktorí sa tvária že to nevidia.

Tak ak vláda vie o tomto probléme prečo ich akceptuje, poprípade prečo to nerieši?

Libanon je svojim spôsobom zvyknutý na utečencov z rôznych krajín Je to   ekonomicky zaujímavé, pretože utečenci predstavujú lacnú pracovnú silu, ktorá vykonáva práce neatraktívne pre miestne obyvateľstvo. Miestny tak nepotrebujú  lacných robotníkov z Indie, Srí Lanky, Bangladéša.

A aká je situácia palestínskych utečencov?

Situácia týchto utečencov je tiež neľahká, ale iná. Palestínčania tu predstavujú 10% (medzi 300 až 400 tisíc)  z celkového počtu obyvateľstva a v Libanone nemajú veľmi dobré meno. Je to najme kvôli obdobiu občianskej vojny, v ktorej  figurovali.  Na druhej strane požívajú akýsi zvláštny status, majú oficiálne doklady a môžu vykonávať určité práce. Niektoré  profesie, je ich približne 70, nemôžu vykonávať  je to vrátane odboru lekárstva a inžinierstva.  Keď to však zhrniem žijú tu legálne, Libanončania im však neudeľujú občianstvo. Udelenie libanonského občianstve by spôsobilo komplikácie v ťažko vybalansovanej otázke sektárskeho politického zriadenia Libanonu.

Takže aká je budúcnosť  irackých  utečencov v Libanone?

Títo Iračania sú podľa UNHCR utečencami a v Libanone čakajú  na odchod do niektorej zo západných  krajín ako napr. USA, Kanada alebo Austrália. Možno sa to javí ako šťastný koniec ich trápenia, ale pravda je niekde inde. Ich odchod znamená strata kresťanov na Blízkom Východe...alebo ináč Blízky Východ ich stráca. Je pravdou, že nie všetci sú na tom zle, pre niektorých je to len cesta na západ, keďže ten im  otvoril bránu.

Ak začnem hovoriť v číslach v roku 2003 bolo v Iraku  približne 1 mil. irackých kresťanov, momentálne ich  tam  žije približne 300 tisíc a Libanon sa stal ich tranzitnou krajinou. Mali by sme  si hlavne uvedomiť, že Blízky Východ je svätou zemou, kde sa narodil Ježiš, kde bol  ukrižovaný a vstal z mŕtvych.  Kresťania z Blízkeho východu  sú jeho priamymi nasledovníkmi, takže ich odchodom strácame svoje korene.

Vráťme sa teraz späť k projektu. Čo je jeho cieľom?

Cieľom je pomoc irackým kresťanom, ktorí sú v Libanone. My sa snažíme uľahčiť ich situáciu poskytovaním pomoci v rôznych podobách, jednak je to zdravotná starostlivosť, poskytovanie liekov, pomáhame im aj so stravou a podľa ich situácie aj s úhradou niektorých nákladov na život. Táto pomoc je pre nich skutočne dôležitá, keďže život v Libanone je nákladný, neexistuje tu takmer žiadna verejná zdravotná starostlivosť, takmer žiadne verejné školy a ich status je tiež komplikovaný.

Hovoríme o pomoci irackým kresťanom, tak aký je teda postoj libanonských kresťanov voči týmto utečencom?

Väčšinu z nich (libanonských kresťanov) to vôbec nezaujíma, pre niektorých je to dobrá príležitosť ako zarobiť peniaze na cudzom nešťastí. Pred nedávnom som sa opýtal jedného pána, ktorý prenajíma byty týmto utečencom za vysoký nájom na dôvod prečo to robí ľuďom v ich najhoršej životnej situácii. Jeho odpoveď je jasná, toto je jeho príležitosť kedy si môže zarobiť pekné peniaze, tak kedy ak nie teraz? Osobne som bol na začiatku zhrozený, ale ako vidíme svetom hýbu peniaze...

A čo samotné rodiny utečencov, ako sú vlastne zasiahnuté touto zmenou v jej samotnom  jadre?  A čo deti, ich štúdium a detstvo?

Po príchode do Libanonu rodina drží spolu, dôvodom je ich potreba prežiť, problémy ich však čakajú neskôr. Ak však nastane väčší problém začína vzájomné obviňovanie...napr. voči hlave rodiny, že to je práve on prečo sú v tejto situácii, keďže chcel odísť s rodinou do Libanonu.

Ďalšou vecou, ktorá má negatívny vplyv na rodinu je, že žijú celá rodina v malom priestore - starí rodičia, ich deti, poprípade ešte aj vnúčatá. Pre týchto ľudí tak končí akákoľvek intimita, čo samozrejme znamená ďalšie napätie a problémy. Títo ľudia taktiež žijú v depresii, strese čo sú ďalšie komplikácie v podobe vysokého krvného tlaku, diabetu a podobne - „získajú" choroby, ktorými doma netrpeli. Je to  následok post traumatického stresu.

Stres sa nevyhýba ani deťom, nemajú veľmi dobrý prístup k vzdelaniu a problémom je aj jazyková bariéra. Libanonské deti zväčša študujú v anglickom alebo francúzskom jazyku. Iracké deti nie sú zvyknuté na iný ako arabský jazyk, to ich potom posunie o štyri až päť stupňov do triedy pod ich vekovou úrovňou, psychicky to deti prirodzene ťažko znášajú.

Znamená to teda, že deti môžu študovať v libanonských školách?

Toto je opäť ten libanonský kontrast. Na jednej strane tu títo ľudia oficiálne neexistujú, na strane druhej od roku 2010 majú ich deti prístup do niektorých škôl. Niektoré deti navštevujú súkromné školy, samozrejme si za štúdium musia zaplatiť - niekedy do školy chodia a niekedy nie.

Je tento projekt univerzity sv. Alžbety, v ktorom pracujete nejako časovo ohraničený?

Na takýto projekt nie je možné stanoviť časové ohraničenie. Stále sa venujeme mnohým rodinám, momentálne je to približne 100 rodín, ktorým sa snažíme pomôcť. Zároveň  pracujeme v jedinom palestínskom kresťanskom tábore v spolupráci s Little Sister of Nazareth (Charles de Foucauld congregation)

Peter Ďurkovič s osobnou vďakou doktorovi Iradovi v Libanone  z misie univerzity sv. Alžbety, Bratislava.

Komentáře