Facebook Twitter RSS

O CFP!  | 

Czech English French German Russian Spanish

ads

Darfúr je charita, Irak je platenie daní

Hodnocení uživatelů:  / 0
NejhoršíNejlepší 

  • darfurx
Úspech hnutia Zachráňte Darfúr (Save Darfur Movement) pripomína staršie hnutia v histórii ľudových mobilizácií v Spojených štátoch amerických: protivojnové hnutie v šesťdesiatych rokoch a hnutie proti apartheidu v rokoch osemdesiatych. Ale Zachráňte Darfúr sa odlišuje od oboch vo viacerých smeroch.

V skutočnosti to totiž nie je mierové hnutie, ale o mobilizácia za vojnu. Stačí si vybaviť jeho slogany: „Čižmy na územie!" „Preč z Iraku a do Darfúru!"

Keď som bol minulý rok v Darfúre, spýtal som sa úradníka OSN, koľko z pätnástich miliónov dolárov vyzbieraných v roku 2007 sa dostalo do Darfúru. Odpovedal mi, že ani jeden. Keď som sa vrátil do New Yorku, zavolal som kontaktnej osobe v hnutí Zachráňte Darfúr a chcel som vedieť, či je to pravda. Odpovedať znela, že Zachráňte Darfúr nie je agentúra poskytujúca pomoc. Je to agentúra poskytujúca obhajobu.

Advokáti hnutia Zachráňte Darfúr tvrdia, že sudánska vláda vedie genocídu v Darfúre od roku 2003. Ale informácie treba preskúmať, a položiť si otázku, koľko ľudí v Darfúre zahynulo predovšetkým v období najväčšieho napätia v rokoch 2003 a 2004. V roku 2006 sa auditná agentúra vlády USA obrátila na panel dvanástich expertov, aby vyhodnotila šesť odlišných počtov vysokej úmrtnosti v Darfúre počas spomínaného obdobia, a to od 70-tisíc mŕtvych udávaných organizáciou WHO po zhruba 400-tisíc, ktoré udávalo hnutie Zachráňte Darfúr.

Panel expertov jednomyseľne súhlasil, že ten druhý najvyšší odhad bol najmenej spoľahlivý údaj, a najspoľahlivejší údaj udával číslo 118 142, ktoré predložilo belgické výskumné stredisko CRED napojené na WHO. Tiež sa ukázalo, že príčinou úmrtí nebol jeden, ale dva hlavné fakty: sucho, zväčšovanie púšte a priame násilie.

„Odhadujeme, že počet mŕtvych zapríčenený priamym násilím je okolo 35-tisíc", uvádzalo sa v správe strediska CRED. A tak boli počty mŕtvych nielen navýšené samotnou publicitou okolo hnutia Zachráňte Darfúr, ale aj implikáciami, že všetci títo mŕtvi zahynuli násilnou smrťou. Išlo teda o zavádzanie.

 

Britskí kolonialisti a Ronald Reagan

Ďalšie prekrútenie faktov vyplynulo z ticha okolo histórie konfliktu, ktorý sa začal ako vnútorná občianska vojna v rokoch 1987 až 1989, ktorá mala mnohé príčiny.

Hlbokou historickou príčinou bola tzv. pôdna politika zavádzaná britskými kolonialistami, podľa ktorej sa všetka pôda v Darfúre redistribuovala ako domovská pôda tamojších kmeňov a dostávali ju vo všeobecnosti najmä kmene s usadenými dedinami. Jedným z výsledkov takéhoto postupu bol napríklad fakt, že nomádi pohybujúci sa na ťavách na severe nemali usadené dediny a teda nedostali žiadnu kmeňovú pôdu. Potom prišlo štyridsaťročné sucho v rokoch 1940 až 1980, v priebehu ktorého sa Sahara posunula okolo štyridsať kilometrov smerom na juh, čím zatlačila nomádov ešte väčšmi na juh, pretože sa uberali sa k najlepšej pôde k pohoriu Džebel Merra. Tam sa odohral klasický ekologický konflikt medzi roľníkmi a nomádmi: kto bol schopný kontrolovať najproduktívnejšiu pôdu, prežil sucho.

A konečnou príčinou bola studená vojna, keď sa pozornosť sústredila na Čad v tejto časti Afriky a keď Ronald Reagan iba deň po nástupe v roku 1980 do prezidentského úradu označil Lýbiu za teroristický štát. Odvtedy boli obe strany čadskej občianskej vojny patronizované nepriateľmi v studenej vojne: na jednej strane stála koalícia Reaganových USA, Francúzsko a Izrael, a na druhej strane aliancia Líbye a Sovietskeho zväzu.

Opozícia prešla hranice do Darfúru a odtiaľ sa mobilizovala, ozbrojovala a útočila. V polovici osemdsiatych rokov, keď nebola v Darfúre voda, provincia bola priam preplnená zbraňami. Dôležitým faktorom je, že veľké mocnosti boli zapletené do darfúrskeho konfliktu dávno predtým, než do neho zasiahla sudánska vláda.

Občianska vojna v rokoch 1987 až 1989 bola extrémne brutálna. Na zmierovacej konferencii, ktorá ju ukončila, jedna strana obviňovala druhú z genocídy, doslova z holocaustu, a druhá strana pranierovala etnické čistky uskutočňované pôvodnými obyvateľmi Darfúru. A tak keď predstvitelia hnutia Zachráňte Darfúr vyhlásili, že sa tam odohrala genocída, zvýraznili tým hlas jednej strany konfliktu občianskej vojny.

Povstanie, ktoré sa začalo v roku 2003, keď jedna strana občianskej vojny, ktorú viedli kmeňoví militanti, sa samozvane povýšilo na štatút rebelského hnutia. Hoci rozširovanie jeho radov čerpalo posily naďalej z kmeňovej základne, perspektíva sa rozšírila vznikom aliancií. Jedna skupina milícií rozvinula vzťahy s organizáciou SPLA na juhu, kým druhá ju rozvinula s Turabiami vedenými islamistami v Chartúme. A tak veľmi neprekvapovalo, keď vyšlo najavo, že sa sudánska vláda rozhodla nadviazať spojenectvo s opozičnou stranou občianskej vojny - s nomádmi na ťavách zo severu - a tým sa postavila proti povstaniu. Výsledkom bolo, že logický zápas o pôdu tak prerástol do národného boja o moc.

 

Dôvtipná reklama z Madison Avenue

Počet smrteľných úmrtí majúcich súvislosť s násilím v Darfúre koncom roka 2004 dosť dramaticky klesol. Počet úmrtí sa udával číslom pod dvesto mŕtvych mesačne, a to najmä vďaka faktu, že do konfliktu vstúpila Africká únia a upriamila pozornosť na politické riešenie problému.

Pred niekoľkými týždňami si tak Bezpečnostná rada OSN mohla vypočuť správu špeciálneho vyslanca generálaneho tajomníka OSN pre Sudán, ktorý konštatoval, že počet úmrtí násilnou smrťou bol priemerne okolo 150 mŕtvych mesačne v priebehu šestnástich mesiacov od januára 2008 do apríla 2009. Podľa neho sa už Darfúr stal „low intensity conflict", teda konfliktom nízkej intenezity, a nie je teda už konfliktom intenzity vysokej.

Nič z týchto faktov sa však stalo evidetnými faktami pre tých, ktorí kryjú financiami publicitu okolo hnutia Save Darfur a teda nie pre nedostatok zdrojov. Hnutie zamestnáva na plný úväzok členov reklamnej agentúry, pôsobiacich v publicistickcýh kampaniach vrátane napr. celostranovej reklamy v denníku The New York Times. Kombinovaním lekcií z predchádzajúcich ľudových mobilizácií s vybrúseným dôvtipom reklám na newyorskej Madison Avenue sa hnutie Zachráňte Darfúr zmenilo na štedrú a okázalú kampaň veľmi podobnej tej, ktorú poznáme pod názvom War on Terror (Vojna proti teroru).

 

Pornografia násilia

Vysokými finačnými sumami odddelilo hnutie Zachráňte Darfúr fakty od obsahu.

Ak sa pozrieme na jeho internetovú stránku, uvidíme katalóg zverstiev: vraždenie, znásilňovanie, podpaľovanie dedín, dokonca videohry, v ktorých sa deti modlia k hordám džandžavedídov obkľučujúcich tábory IDP. Darfúr sa na týchto webových stránkach portrétuje ako miesto bez histórie a bez politiky. Na týchto stránkach žije diabol. Ja to nazývam pornografiou násilia.

Ako každá pornografia, aj táto je formou voyeurizmu a ako taká má vzbudiť žiadostivosť diváka - v tomto prípade po krvi - namiesto ponúknutia nejakého receptu pre obete konfliktu.

Sústredenie sa teda upiera na potrestanie, na menovanie, na hlásanie hanby a nie na reformu.

A tak hnutie Zachráňte Darfúr, ktorému nezáleží ani na histórii, ani na politike, prebralo svoje inšpiračné koordináty z logiky propagandy Vojna proti teroru. Ani jedna z týchto kampaní nemá záujem o podstatu problému, obe kampane sa zhodli, že podstatou vysvetlenia je násilie.

Obe kampane sú presvedčené, že jediným „riešením" násilia je ešte viac násilia, pretože to „naše" násilie je dobré, to „ich" násilie je zlé.

Pre obe kampane ostáva násilie podstatou vysvetlenia, takže riešenie možno nájsť iba v zlikvidovaní zdroja násilia: páchateľa. Podsúva sa názor, že problém je domáci, ale riešenie je vonkajšie. V mobilizácii hnutia Zachráňte Darfúr došlo k pozoruhodnému zisteniu.

Stalo sa úspešným práve vo chvíli, keď sa jeho posolstvo stalo najmenej dôveryhodným. Prečo?

 

Reklamná verzia detských vojakov

Zachráňte Darfúr znovu pomohlo vytvoriť kontrast s predchádzajúcimi hnutiami. Mierové hnutie šesťdesiatych rokov premenilo svet na školskú triedu. Jeho podpisová aktivita spočívajúca v slogane „pochopiť"postavila najmä študentov a mládež zoči-voči učiteľom.

Zachráňte Darfúr naopak zmenilo svete na reklamné médium. K svojim proponentom vystupuje nie ako vzdelávač, ale ako reklamný posol. Jeho cieľom nie je vytvoriť informované hnutie, ale dobrú pohodu pre jeho účastníkov. Zachráňte Darfúr sa viac sústredilo na deti stredných škôl než na vysokoškolských študentov. Deti hnutia Zachráňte Darfúr sú verziou afrických detských vojakov - deti mobilizované pre vec vojny.

Títo tínedžery tak nasledujú veľa pestrých hráčov na píšťalky - nie vychovávateľov, ale vysokoprofilové celebrity svetového showbiznisu a športu, pričom otvorene pohŕdajú vzdelaním a diskusiou. Hnutie Zachráňte Darfúr starostlivo naočkovalo svoje školské brigády.

Naočkovanie má zvyčajne takýto slogan: Lessons of Rwanda (Lekcia Rwanda).

Mladým ľuďom sa nahovára, že niekedy nie je čas na rozmýšľanie: musí sa konať, kým nie je neskoro. Veď aký má zmysel zisťovať, kto je Hutu a kto je Tutsi, a prečo Hutuovia zabíjali Tutsiov. Kým ste to zistili, Tutsiovia už boli mŕtvi.

 

Efekt televízie CNN

Práve toto úmyselné oddeľovanie informovanosti od konania vystavilo celú generáciu mladých Američanov onomu známemu „CNN efektu". Dá sa to prirovnať k situácii lekára, ktorý má pred sebou kriticky chorého pacienta, ale zistenie jeho diagnózy by bol luxus, pretože niet času na nič iné, než na liečbu. Dokonca ide o ešte niečo viac: ako keby niekto vyhlásil, že ten lekár ani nemusí byť lekárom, a teda sa nevyžaduje žiadna špecializovaná odbornosť na predpísanie lieku. Namiesto toho lieky predpisujú tí, ktorí majú najväčšie obavy a sú najväčšmi rozčúlení. Zmyslom takéhoto prístupu nie je úsilie pomôcť pacientovi, aby sa cítil lepšie, ale aby sa lepšie cítili tí okolo neho. Skutočná lekcia Rwandy je tá istá ako lekcia Darfúru. Dokonca ak aj všetko neviete, nikdy nekonajte tak, ako keby ste nevedeli, že znalosť je irelevantná. Riešenie konfliktu nie je vojenské, ale politické: žiadne riešenie nevydrží, ak ho úspešne nebráni tamojšie obyvateľstvo.

V poslednom desaťročí som žil v New Yorku a deväť mesiacov som prednášal na Columbijskej univerzite. Náš syn navštevoval štátnu školu v New Yorku. Od čias mohutných celosvetových protivojnových demonštrácií až po rok 2008 sa najväčšia mobilizácia univerzitných študentov a stredoškolských žiakov točila okolo Darfúru, nie Iraku. Bol som zmätený, pretože som si myslel, že Američania by mali mať väčšie obavy práve o Irak , keďže tam sú priamo zainteresovaní. Uvedomil som si, že keď moji žiaci hovorili o Iraku, tak hovorili politicky. (Čo sa stane ak z Iraku odídeme? Budú sunniti zabíjať šiítov a Kurdov?) Nikdy však politicky nehovorili o Darfúre. Keď hovorili o Iraku, tak sa buď cítili vinní alebo ponížení, uvedomujúc si limity americkej sily.Tak som zistil, že Američania reagujú na Irak ako občania, no na Darfúr ako ľudské bytosti. Na toto moje prekvapenie som si spomenul, keď som po prvý raz prišiel do USA ako žiak strednej školy v šesťdesiatych rokoch. Videl som krajinu so šľachetnými ľuďmi, hrdo prispievajúcich, ale lakomých, keď prišlo na platenie daní. Tá istá osoba, ktorá darovala milióny na charitu, minula ďalšie milióny na zaplatenie právnikov, ktorí jej mali usporiť nejakú sumu pri zaplatení daní.

V tomto kontexte je Darfúr charita, ale Irak je platenie daní.

Darfúr je útek pred Irakom.

Darfúr je náhradný prístrešok.

Darfúr je miesto, kde sa cítite dobre.

 

Mahmúd Mamdani je profesor Columbijskej univerzity, autor knihy Dobrý moslim, zlý moslim: Amerika, studená vojna a korene teroru.

Převzato z Le Monde Diplomatique JTT

Komentáře

Pro přidávání komentářů se musíte přihlásit / registrovat

Facebook komentáře